csütörtök, július 29, 2021

Medz­i­bo­drožie – podob­ne ako iné vod­naté oblasti maïarskej Dol­nej zeme – vedecký záu­jem dlho považo­val za relikt archaick­ých pos­tupov, „pras­tarých“ náradí a tech­ník, celkove za relikt star­o­dávne­ho spô­sobu živ­ota. Toto chá­panie posilòo­vala aj sku­toènos, že po vytýèení tri­anon­ských hraníc (1920) sa výskum sústreïo­val viac na južnú, k Maïarsku patri­acu èas kra­ja, prekrý­va­júc tým aj regionál­nu èlen­i­tos Medz­i­bo­drožia a kladúc do popre­dia výskum­ného záu­j­mu pre­dovšetkým dávne­jší vodný svet Dlhej lúky (Hos­­szú­rét). Za uplynulé pol­storoèie neobyèa­jne mnoho vedeck­ých výsled­kov spestri­lo pale­tu tohto dávne­jšieho poòa­tia a popri fak­toch z oblasti histórie osídle­ni­a, agrárnej histórie, prírod­nej a spoloèenskej geografie ako i národopisu, výskum iných kra­jov s podob­ný­mi danosa­mi slúžil sys­té­mové­mu chá­pa­niu prob­lé­mu.1 Rané dejiny osídle­nia Medz­i­bo­drožia a výsled­ky novších arche­o­log­ick­ých výsku­mov sa zdajú potvrdi skoré „ob­do­bie rozkve­tu“ tohto kraja a jeho ľudu., èo však nez­na­mená, že by sa zati­aľ nefor­movali pre­važne len teo­ret­ické názo­ry o tejto otázke.2
K pre­men­livým povr­chovým for­mám kra­jiny sa vzájomne strieda­júce gen­erá­cie ľudí v Medz­i­bo­droží rôzny­mi spô­sob­mi prispô­sobo­val­i. Formy èin­nos­ti sa orga­ni­zo­vali v kom­plexných for­mách stratégie spô­sobu živ­ota, ktoré v jed­notlivých mikroregiónoch, dokon­ca i v jed­notlivých ded­inách vytvárali charak­ter­i­stick­é, ale i podľa skupín osídlení mod­e­lo­vateľné typy. Žiaľ, sie his­torick­ých výsku­mov dnes ešte nie je dos hustá na to, aby sme takým­to spô­sobom mohli zobraz­i pre­vádzkový sys­tém jed­notlivých lokalít: ruène zho­tovené mapy infor­mu­jú len o využí­vaní kra­jiny z 18., ale najmä z prvej polovice 19. sto­roèi­a. K ohranièe­niu kra­jin­no-his­torick­ých for­má­cií ja sám považu­jem za pri­jateľné èle­ne­nie Ba­lá­zsa Bor­so­sa, ktoré – popri sko­rších mikrore­gionál­nych èle­ne­ni­ach – využí­va cha­rak­­ter­i­stické znaky nad­morskej výšky, relié­fu terénu, sídel­no-­geografick­ej situá­cie, typu osídle­ni­a, priemernej roènej teplo­ty a množst­va zrážok ako aj lokál­nych typov pôdy a na zák­lade toho vyèle­nil desa typov využí­va­nia kra­jiny. Mys­lím, že mikroregióny Bodrog­zug-Szigetköz, Potisie, kop­cov­itý kraj pri Rozvá­gy­i, povodie riek Karèa, Bod­rog, Tice, Chl­mecká pahorkati­na, Hos­­szú­rét ohranièu­jú zároveò aj mikrore­gionálne formy spô­sobu živ­ota. Bor­sos dospel aj k tomu záveru, že pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov ovplyvòo­vali územ­­né èle­ne­nie hospodáre­nia pre­dovšetkým tri geografické èinitele:

1. Rôzna nad­morská výška a z toho vyplý­va­júce vod­natos
2. Charak­ter relié­fu usad­losti
3. Prís­lušnos ku geografick­é­mu mikroregiónu.

Na zák­lade prvých dvoch rozlišu­je ostro­vnú usad­los, usad­los na brehu rieky a usad­los pri úpätí vrchu (maï. szi­get­te­le­pü­lés, fo­lyó­par­ti te­le­pü­lés, hegy­lá­bi te­le­pü­lés), ktorých zarade­nie sa podľa jeho názoru môže vyrieši pomo­cou tretieho èiniteľa, a to na zák­lade geografick­ých mikroregiónov3. Neza­škodí ovšem upo­zorni na dôležité ponauèe­nie eko­log­ick­ého prís­tupu, že rov­naké geografické prostredie nez­na­mená v kaž­dom prí­pade aj rov­nakú korelá­ci­u, rov­nakú kultúru.4 Z hľadiska našej témy je rozho­du­júce zdôraz­ne­nie toho, že geografické danos­ti neboli v Medz­i­bo­droží nemen­né. For­movanie kra­jiny, pretváranie jej detai­lov tu bolo dlhým, niekoľkos­toroèným pro­ce­som, ktorého zavàšením a – dodnes pôso­biacim – ukonèením sú veľké zásahy do hra­jiny v druhej polovi­ci 19. stor., úpra­va vod­ných tokov a odvodòo­vanie, ktoré vo viac­erých etapách pretvárali sys­tém dovteda­jšieho hospodáre­ni­a.
¼ud, žijú­ci v Medz­i­bo­droží sa svo­jím spô­sobom živ­ota prispô­sobo­val danos­ti­am kra­jiny, zároveò však èas jeho èin­nos­ti – pre­dovšetkým pro­duk­tívne hospodáre­nie a pra­cov­ná kul­tú­ra – boli v ambiva­lent­nom vzahu s eko­log­ick­ým prostredím. Pro­duk­tívne hospodáre­nie a bezprostred­né formy využí­va­nia oko­litej kra­jiny sa v živ­ote jed­notlivých usad­lostí vzájomne dopåòal­i. Tento dvo­jaký vzah his­torick­o-­geografický a národopis­ný výskum zjed­nocu­je v sys­téme hospodáre­nia v záplavovej oblasti, rozlišu­júc prit­om jeho ranú, difer­en­co­v­anú (13.–15. stor.) a nesko­rši­u, kom­plexnú for­mu. Podľa Sán­do­ra Fris­nyá­ka sa Medz­i­bo­drožie pod zdan­li­vo homogén­nym povr­chom èle­ni­lo na dve mor­fo­log­ické úrovne: na záplavové oblasti a na bez­zá­plavové piesoèné ostro­vy. ¼ud, žijú­ci v tejto oblasti sa obe snažil racionálne využí­va. Od obdo­bia prí­chodu Maïarov do Karpatskej kotliny do kon­ca 19. stor. bolo využí­vanie kra­jiny veľmi rôznorodé, v pod­state sa však èle­ni­lo na obyt­nú a hospodársku funkci­u. Obyt­ná funk­cia sa obmed­zo­vala na mies­ta bez záplav, na úrovne tzv. pradávnych usad­lostí, kým hospodárs­ka èin­nos sa rozpre­strela na celý kraj. Zhodne s prírod­no-­geografick­ou difer­en­ciá­ciou sa èle­nili aj hospodársko-­geografické javy.5 Ho­ci pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov veľké plochy pokrý­vala voda (príleži­tostne i trva­lo zavod­nené plochy), pred­sa bolo hospodáre­nie roz­man­ité, difer­en­co­v­ané. Popri mysoch, potokoch, màtvych ramenách, moèiaroch, rozvetvu­jú­ci­ch sa z riek, sa pre­vádza­lo difer­en­co­v­ané záplavové hospodáre­nie (ry­bárstvo, èíkárstvo, získa­vanie pálky a trstiny), les­né hospodáre­nie. Na rozľahlých lúkach a pastv­inách sa chovali zvier­atá, na vyšších, bez­zá­plavových úrov­ni­ach hlavnú formu obživy zna­me­na­lo orné hospodáre­nie, na sva­hoch kop­cov a pieskových dún vinohrad­níct­vo a ovocinárst­vo.6 Rôzne formy využí­va­nia kra­jiny sú his­torické pro­cesy, ktoré sa môžu pochopi v rámci dejín jed­notlivých obcí a mikr­oregió­nov. Toto všetko je oveľa zložite­jsia štruk­túra, než aby sme sa ju pokúsili vysvetľo­va pos­tupu­júc od starších pos­tupov smerom k mod­elu zložite­jšej pra­cov­nej kultúry a roľníck­e­ho spô­sobu živ­ota. Tradí­cia pre­chová­vala rôzne spô­so­by prispô­sobo­va­nia sa, z ktorých si dané spoloèen­st­vo každej doby v urèitej usad­losti mohlo zvoli – ho­ci aj peri­od­icky sa meni­acu – stratégiu prispô­sobo­va­nia sa k pod­mienkam svo­jho živ­ot­ne­ho prostre­di­a. Toto prostredie bolo navi­ac aj spoloèen­sky difer­en­co­v­ané: poènúc stre­dovekom bolo cieľom pod­daných–roľníkov, zák­ladom ich feudá­lych služieb pro­duk­tívne hospodáre­nie, koryst­ný spô­sob živ­ota sa èoraz viac – najvýrazne­jšie po reg­ulácii vod­ných tokov – obmed­zo­val na spô­sob živ­ota menších skupín a ľudi v mar­gin­ál­nej situáci­i. V období, kam sia­ha­jú recent­né dok­la­dy, už tak­mer pol­druha storoèia je jed­noz­naèné, že pre èlove­ka žijúce­ho v Medz­i­bo­droží – podob­ne ako pre roľníkov v iných oblas­ti­ach – bolo cieľom získa pôdu a doby­tok, možnos roľníck­e­ho spô­sobu živ­ota, èo bolo vzorovým mod­e­lom. Mys­lím, ze toto bolo najdôležite­jšou hyb­nou silou ľud­ského živ­ota aj v pred­chádza­jú­ci­ch storoèi­ach. V súlade s tým pojed­ná­vam o for­mách využí­va­nia kra­jiny v takom slede, aký bol ich výz­nam a akú hospodársku úlohu ma­li v roľníck­om živ­ote a v orga­nizácii hospodárst­va.7

1. Pastier­stvo, chov dobyt­ka

Pred úpravou vod­ných tokov a melior­izá­ciou boli rôzne danos­ti pasienkov v Medz­i­bo­droží bohatým zdro­jom krmovín pre exten­zívny chov dobyt­ka.8 Je isté, že prispô­so­bi­ac sa danos­ti­am kra­jiny a charak­teru veg­etá­cie, štruk­túra chovu dobyt­ka nebo­la homogén­na ani pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov a zod­poveda­júc tomu zložité boli aj cho­vateľské ciele.9 So stá­da­mi hov­ädzieho dobytka, chovaného na mäso i na prácu, ktoré zabezpeèo­vali najväèší zisk zo zemepan­ských a pod­dan­sko-roľníck­ych hospodárstiev, van­drovali s malý­mi amplitú­da­mi medzi tráv­natý­mi pastv­inami, prispô­sobu­júc sa k práve aktuál­ne­mu stavu hladiny spod­ných vôd. V dobrých rokoch na pasienky v Medz­i­bo­droží pri­jí­mali aj stáda zvier­at z oblasti Potisia a Nyírségu, v tejto súvis­losti nemožno od seba odd­eli tento kraj od exten­zívnych pasienkových plôch v oblas­ti­ach pri rieke Ondav­e, resp. Uhu a horného Potisi­a. Doplnkovým krmivom pre chovanie nároène­jších koní – v zápra­hoch v Medz­i­bo­droží až do polovice 20. stor. sa zachovala do­mi­nan­cia vol­ských zápra­hov s jar­mom.10 – rov­nako ako v jed­nej èasti roka v sta­j­ni­ach chovaných dojníc, bolo aj v min­ulých storoèi­ach seno z bohatých lúk. Moho archívnych úda­jov dokazu­je výz­nam žaluïov z dubových lesov v záplavových pás­mach pri jesen­nom kàmení v exten­zívnom chove stád oší­paných, od prelo­mu 18.-19. stor. bolo kàme­nie doplnené kukuri­cou, ktorá sa objavi­ka na pieskovitých kop­coch11 Ovèiarst­vo bolo vytis­nuté na vyššie položené oblasti Horného Medz­i­bo­droži­a, jeho výz­nam sa po reg­ulácii vod­ných tokov zvýšil, v neposled­nom rade aj kvôli zlepše­niu kval­i­ty pôdy „košarovaním“.
Pastvi­nová báza pastier­skym spô­sobom chovaných zvier­at v Medz­i­bo­droží bola príz­naèným spô­sobom dvo­jpólová: lúky i lesy ma­li v nej rov­nako dôležitú úlo­hu. (Neboli od seba ostro odd­e­lené.) Úbytkom lesov sa stala dom­i­nant­nou úloha lúk a pasienkov v záplavovom pás­me, ktorých výz­nam sa zachoval – dokon­ca vzrás­tol po reg­ulácii vod­ných tokov. (Poèetné údaje naz­naèu­jú, že majere – pomo­cou násil­ného zabera­nia pôdy – zaber­ali rozsi­ahle lúky a pastviny od pod­daných12 ale èoraz prís­ne­jšie boli aj nar­i­ade­nia na ochranu lesných plôch, ktoré posky­to­vali dôležité pasienky. Èize nie­len rozsi­ahle klèo­vanie lesov, ale aj ochrana lesov stále viac zmenšo­vala možnos­ti pase­ni­a13). Od zaèi­atku prvej tretiny 18. stor. máme už mnoho úda­jov o tom, že v chotári jed­notlivých obcí v Medz­i­bo­droží sú veľmi rozdielne veľkosti i kvali­ta pasienkov a že ľud z usad­lostí, ktoré ma­li malú rozlo­hu pasienkov, dával svoj vonku chovaný doby­tok jed­nak do obcí s väèšou rozlo­hou, jed­nak do sused­ných žúp, najmä do žúp Užhorodske­j, Sza­bolcs a Bereg.
Krmivovú bázu rozsi­ahle­ho chovu dobyt­ka v Medz­i­bo­droží teda do polovice 19. stor. zna­me­na­lo rastlin­st­vo lesov a záplavových pastvín, resp. úroda sena na nezried­ka zavod­nených lúkach. Vyk­lèo­vanie lesov ako aj zmeny pomerov pasienkov a tráv­natých poras­tov pot­laèi­lo do úza­dia toto odvetvie hospodárst­va. Neskôr, keï – kon­com 1880-­tych rokov – sa zme­ni­la celková štruk­túra využí­va­nia pôdy, sa popri exten­zívnych pasienkových plochách (napr. Eszenke v povodí rieky Lator­i­ca, v blízkosti obce Zatín) ktoré sa zachovali ako relik­ty a popri spoloèných obec­ných pasienkoch sa stalo èoraz charak­ter­i­stick­e­jšie zimné usta­j­ne­nie dobyt­ka. Po reg­ulácii vod­ných tokov sa nez­me­ni­la pre­dovšetkým štruk­túra chovu dobytka, ale ter­i­toriálne sa difer­en­co­v­al výz­nam tohto odvetvi­a: hospodársky pred­stih obcí s veľkými, pre­važne pri vode sa rozprestier­a­júci­mi pastv­ina­mi vzrás­tol opro­ti usad­los­ti­am s malý­mi pastv­ina­mi. Chov dobyt­ka vo väèšej èasti dedín obmed­zo­vala malá rozlo­ha pastvín, tieto sa spo­jili s blízky­mi usad­losa­mi – sprostred­ko­vaním urbárskych spoloèen­stiev, resp. pastevných združení – na pase­nie dobyt­ka v chotároch iných obcí. Dediny pri Latori­ci si pre­na­jali pastviny, resp. právo ma pase­nie aj za vodou /Beša, Èièarovce a v chotároch iných dedín pri rieke Uh). Podob­né spoloèen­st­vo usad­lostí Horného Medz­i­bo­drožia a oblasti pri Uhu vzniklo od druhej polovice 19. stor., ktoré sa týka­lo lúk, resp. obchodu so senom, pre­tože súèasne s úpravou vod­ných tokov sa rozširu­jú­ca plocha siate­ho krmi­va nevyrieši­la celkom prob­lémy s chovom kàm­nych zvier­at, resp.­jaloviny, ktoré šli na trhu dobre na odbyt. Tak­mer každú možnú plochu sa snažili využi na pase­nie a na kose­nie sena: v dobe dvo­jpoľného a tro­jpoľného sys­té­mu pásli na úhore, do zave­de­nia kolek­tívne­ho hospodáre­nia bolo všeobec­ne rozšírené pase­nie na str­nisku, ktoré najvi­ac využí­vali na kon­ci žatvy na pase­nie teliat. V mno­hých súvis­los­ti­ach závisel na lokál­nych pod­mienkach pase­nia a lúène­ho hospodáre­nia pro­ces zmeny ple­me­na chovaných zvier­at.
V priebe­hu rekonštruk­cie stavu pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov, podob­ne aj v súvis­losti s využí­vaním zmenenej kra­jiny musíme upo­zorni na to, že štruk­túru tradièného roľníck­e­ho hospodáre­nia v Medz­i­bo­droží si musíme pred­stavi ako pružný sys­tém. Podľa môjho chá­pa­ni­a, èin­nos roľníkov pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov v Medz­i­bo­droží mohla charak­ter­i­zo­va akási „pulzu­jú­ca”, vod­né­mu režimu, peri­od­icky sa meniacim lokál­nym pod­mienkam zod­poveda­jú­ca a k nim sa v detai­loch prispô­sobu­jú­ca hospodárs­ka stra­té­gia, èiže je pod­statne zložite­jši­a, rôznorode­jšia než ten stat­ický obraz, za aký ho naša národopis­ná veda o hospodárení na vod­natých územi­ach – vèetne s rožlièným využí­vaním – považu­je14 Zati­aľ môžeme len tuši, že pomery pase­nia a získa­va­nia krmi­va sa tiež mohli meni, prispô­so­bi­ac sa vod­né­mu režimu v jed­notlivých rokoch a k cyk­lom poèa­si­a. Podrob­ne­jšie objas­ne­nie tých­to javov však bude úlo­hou ïalších výsku­mov.

2. Polno­hospodárst­vo

Možnos­ti poľného hospodáre­nia v Medz­i­bo­droží pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov boli mimo­ri­adne obmedzené: Podľa Zoltá­na Borsy­ho a Eni­kõ Fél­e­gy­házy­ovej len 10 % tohto kraja bolo nad hladi­nou povodòovej vody.15 Toto však nez­na­mená, že by sa medz­i­bo­drožskí roľní­ci nes­nažili rozšíri plochu svo­jej ornej pôdy: spomien­ka na obil­niny s krátkym veg­e­taèným obdobím svedèí pravde­podob­ne práve o príleži­tost­ných obsade­ni­ach pôd­nej plochy.16
His­torické pramene, ktorých je v 18.–19. stor. èoraz viac, obsahu­jú – síce nie konkrétne a okrem toho ažko inter­pre­to­vateľné – úda­je, vzahu­júce sa na to, že rôzne vodné režimy, kaž­doroène i podľa roèných období sa meni­ace pod­mienky zabezpeèo­vali aj rozdielne možnos­ti pre hospodáre­nie. Vyzd­vi­h­nem tu len niekoľko prík­ladov, ktoré snáï postaèia na dokázanie toho, že „prispô­sobe­nie sa“ nie je mer­avé ani nemen­né a peri­od­ické stavy geografick­ých mikro­prostredí zabezpeèu­jú pre èin­nos dedin­ských spoloèen­stiev, resp. roľníck­ych hospodárstiev neustále meniaci sa rámec. V mater­iáloch urbárske­ho priz­na­nia (in­ves­ti­ga­tio) dedín regiónu Bodrogzug podá­va­jú správu o nasle­dovnom. (Kurzívou vyzd­vi­hu­jem z hľadiska našej témy najpod­stat­ne­jšie infor­má­cie.)17 Zalkod: „Chotár je rozde­lený na dve èasti (két nyo­más­ra), urodí sa v òom raž, ovos, ľan, kukuri­ca a konope. Má lúky, na ktorých sa urodí seno a keï nie je povodeò, možno z nich získa seno, vhod­né na chov dobyt­ka , a vtedy možno kosi aj mládzu…“ „Okrem obdo­bia veľkých povod­ní je tu dosta­tok pasienkov pre kàme­nie rôzne­ho dobyt­ka. Pri domoch sú záhrady, v ktorých sa urodí dobrý tabak, kapus­ta, kukuri­ca a k živobytiu potreb­ná zelen­i­na.“ Viss: „Chotár je rozde­lený na dve èasti, urodí sa v òom raž, ovos, ľan, konope a kukuri­ca. Má lúky, na ktorých sa urodí seno a na ktorých ak dlho neleží povodeò, kosia seno, vhod­né pre kàme­nie dobyt­ka. V záhradách pri dome sa urodí tabak, kapus­ta a iná zelen­i­na, ako i dosta­toèné množst­vo rôznych semi­en. Obec má so zvolením panst­va lúku, nazý­vanú obec­ná lúka, na ktorej sa urodí asi 20 vozov sena, mala aj jeden ryb­ník, nazý­vaný Tö­kös, ale ten panst­vo asi pred pol­rokom pre ded­inèanov zakáza­lo.“ Pozrime sa ešte na urbárske priz­nanie jed­nej charak­ter­i­stick­ej medz­i­bo­drožskej dediny Bodroghalom (Luka). „IV. Zisky: 1. Chotár obce je v dvoch èas­ti­ach, ktorých obidve èasti, keï Pán Boh na úrodu zeme vhod­né poèasie poslal, zvyk­li nieèo zasi­a, všetko sa urodí. Tu siali aj obilie, ovos, jaèmeò, kukuricu, ktorých úrodou pomáha k dostatku chle­ba. A viac takých­to, pre­dovšetkým obilie, také, z ktorého aj ces­tovi­nové jedlá môžu s chuou zjes. 2. Lúky sú z väèšej èasti také, na ktorých sa urodí trá­va, z ktorej bude seno, vhod­né na zimné kàme­nie hov­ädzieho dobyt­ka. A sú aj také lúky, na ktorých by mohli kosi aj mládzu v suchom poèasí, keby sa dodrži­aval pori­adok a nevy­h­nali by na ich lúku aj doby­tok z vidieka. Ale väèši­nou, ak nevládne povodeò, aj sena sa im urodí toľko, že mládzu ani nepotre­bu­jú, preto ani nikdy nebo­lo u nich zvykom…“ Inves­ti­ga­tio vymenu­je aj nepri­aznivú situá­ciu a danos­ti usad­losti: „1. Pri mimo­ri­adne veľkých povod­ni­ach voda poškodzu­je aj niek­toré nižšie položené poli­a. A pšeni­ca sa aj tak neu­rodí v chotári. 2. Ich lúky zale­je aj obyèa­jná povodeò a ak dlho na nich stojí voda, ani seno nie je také vhod­né pre kàme­nie dobytka, vtedy aj mládzu je nemožné kosi. 3. Pre­tože táto usad­los je na ostro­ve, nech idú kamkoľvek za svo­ji­mi záleži­tosami, všade sú nútení zaplati clo, dokon­ca pri To­ka­ji poèas povodne na hrádzu v Raka­mazi dvo­jná­sob­né. 4. V èase mimo­ri­adne veľkých záplav ich doby­tok uvi­azne v tomto chotári.“ Výpoved­ný je pojem „horšie ornice“ (maï. „alább va­ló szán­tók“), èo tak­tiež pred­pok­ladá viac stupòov hospodáre­ni­a, rôzne hospodárske stratégie, sled èin­nos­tí. Podľa môjho poòa­tia mohla èin­nos pod­daných-roľníkov pred úpravou vod­ných tokov v Medz­i­bo­droží charak­ter­i­zo­va akási „pulzu­jú­ca“, vod­né­mu režimu, peri­od­icky sa meniacim lokál­nym pod­mienkam zod­poveda­jú­ca hospodárs­ka stra­té­gia, t.j. pod­statne zložite­jši­a, roz­man­ite­jši­a, než ten stat­ický obraz, za aký ho naša národopis­ná veda o hospodárení na tých­to vod­natých územi­ach – spolu s ich mno­ho­rakým využitím – považu­je.
Na zaèi­atku 19. stor. už každý svah, každá vyvýšen­i­na slúži­la orné­mu hospodárstvu a je isté, že usmer­ne­nie steka­nia vody malo od poèi­atkov za cieľ aj zväèšo­vanie ter­itóri­a, nie­len údržbu vod­ných sys­té­mov. O tomto však môžeme vedie pomerne málo, viac svet­la prináša­jú do hmlis­tej min­u­losti pouèe­nia z nesko­rších období roľníck­ej pro­duk­cie.
Pod vplyvom èin­nos­ti, for­mu­júcej kra­jinu pomer ornej pôdy vzrás­tol (kvôli relié­fu terénu v horných, resp. dol­ných oblas­ti­ach Medz­i­bo­drožia nie rov­nakou mier­ou). Kým – podľa výpoè­tov Sán­do­ra Fris­nyá­ka – roku 1865 z celého pôd­ne­ho fondu v Hor­nom Medz­i­bo­droží bol podiel ornej pôdy 37,4 %, v Dol­nom Medz­i­bo­droží len 19,6 %, zati­aľ výsled­kom prác v súvis­losti s reg­ulá­ciou vod­ných tokov, ochra­nou proti povod­ni­am a meliorá­ciou bol tento pomer už 57,1 %, resp. 49,2 %. Tráv­natá plocha v Hor­nom Medz­i­bo­droží klesla z 31,0 % na 21,6 %, v Dol­nom Medz­i­bo­droží – v dôsled­ku odvod­ne­nia moèiarov – z 24,7 % vzrást­la na 34,7 %. Najvýstižne­jšia je však zmena v nevyužiteľných priestoroch: zo 17,2 %, resp. 42,9 % na 7,5 %, resp. 9,9 % sa scvrkol pomer neo­brá­bateľných èastí. Vzrást­la schop­nos kra­jiny uživi oby­vateľst­vo a prvky hospodáre­nia v záplavovej oblasti možno èoraz viac vykáza len ako relikt popri výrob­nom hospodárení.18
Nie je však zaned­bateľné, že vyššie uve­dené, suma­rizu­júce štati­stické údaje v prí­pade jed­notlivých usad­lostí v se­be skrý­va­jú veľmi odlišné zme­ny. V analýzach obvyk­le nie je reè o oso­bitej situácii v jed­notlivých obci­ach, ale o charak­ter­i­stick­ých znakoch celej his­torick­ej oblasti Medz­i­bo­droži­a. Ak sa však detail­ne­jšie pozrieme na zmeny vo využí­vaní pôdy v jed­notlivých usad­los­ti­ach (tabuľky viï v tomto zväzku v štúdii Sán­do­ra Fris­nyáka), nedostaneme len pres­ne­jší obraz, ale aj odpovede na vytvore­nie skupín osídle­nia v kra­jine, vznik variantov výrob­ných tech­ník a regionál­nych spô­sobov živ­ota. V ded­inách Medz­i­bo­drožia sa v polovi­ci 19. stor. menil pomer ornej pôdy k celej rozlo­he chotára v jed­notlivých obci­ach v rozmedzí 6% a 62,5%. Samozre­jme, k naj­menším orni­ci­am pri­padá najväèšie nevyužiteľné územie: napr. v chotári obce Tisza­karád bolo 6% ornej pôdy a 76% neo­brábaného územi­a, rov­nako aj v Luke (Bodroghalom) to bolo 8,2 resp. 50,4%, kým napr. v Baèke (Bacska) bolo 62,50% ornej pôdy a 14,5% nevyužiteľnej plochy. Po reg­ulácii vod­ných tokov, roku 1897 bol pomer oboch v Tisza­karáde 40,70 a 6,10%, v Luke 61,6 a 8,30% a v Baèke sa zme­nil na 79,5 a 5,4%19 Bez toho, že by sme si auto­mat­icky vysvetľo­vali èísel­né úda­je, rozdiely v národopis­nom charak­tere spomenutých obcí, odlišnos­ti v spô­sobe živ­ota, výrob­ných tradí­ciách, naèrtá­va vari­anty mikrore­gionál­nych tradí­cií.20
Pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov boli najlepšie zužitko­vateľné plochy vyvýšeniny, ktoré – pre­tože ma­li piesoè­natú pôdu – zabezpeèo­vali pre­dovšetkým pro­duk­ciu raži. Pretváraním kra­jiny – difer­en­cie medzi využí­vaním bez­zá­plavových plôch a záplavových oblastí sa stá­vali druhot­ný­mi – vzrást­la aj úloha pesto­va­nia pšenice opro­ti tradi­cionál­ne­mu pesto­va­niu raži na pieskových vyvýšen­inách. Pos­tup­ným vynechá­vaním úhora sa od prelo­mu 19.–20. stor. rozširova­lo aj pesto­vanie okopanín a siatych krmovín, tieto však na mno­hých mies­tach – v medzi­ach použí­va­nia dvo­jpoľného sys­té­mu, dostali miesto na piesèitých pôdach strie­da­vo s ražou. Aj v inej súvis­losti sa meni­la funk­cia predtým dom­i­nant­ných pieskových vyvýšenín: zo záhrad v intrav­iláne sa sem dostal tabak, me­lón a iné okopaniny, ktoré aj v iných mies­tach vyt­laèili predtým živ­otne dôležité zemi­aky.21 Po vzniku kolek­tívnych hospodárstiev a roz­pade roľníck­ych hospodárstiev sa na tých­to piesoèných kop­coch, sotva vys­tupu­jú­ci­ch z kra­jiny objavu­jú drob­né vinohrady, ktoré sa aj na takých mies­tach pokúša­jú rozšíri túto inten­zívnu kultúru, kde ju predtým nepoz­nal­i.

3. Ovocinárst­vo

Výskumy Márie Belényesy­ovej dokazu­jú, že na území Maïars­ka bolo už v dobe Árpá­dov­cov jed­ným z najdôležite­jších miest výsky­tu ovoc­ných stro­mov záplavové územie väèších riek, pre­dovšetkým Duna­ja a Tise, kde sa popri – tak­mer divo rastú­ci­ch – slivkových a hruškových pobrežných hájov najskôr objavu­jú aj ohradené ovoc­né sady. Tieto pesto­vateľské stre­diská ma­li v pod­state až do reg­ulá­cie vod­ných tokov v 19. stor. rozho­du­jú­ci výz­nam a vo východ­nej polovi­ci kraja mohol náš ľud využí­va tak­mer len divo rastúce skupiny ovoc­ných stro­mov v záplavových alebo pobrežných úsekoch.22 Podľa Kár­olya Gal­gócz­i­ho: „Pobrežie Tise na oboch bre­hoch poènúc hore od Mára­maro­su v oblas­ti­ach Beregh-Ugocsa, Užhorod, Zem­plín, po­tom aj v Szat­má­ri a Sza­bol­csi vytvára celé jablèné skla­dy…“. Vlhkú záplavovú pôdu obľubo­vali najmä slivky, jablone a hrušky.23 V Medz­i­bo­droží – ako sa o tom zmieòu­je Já­nos Lip­pai roku 166724 – sa urodi­lo veľa ovo­ci­a, avšak v poèet­nom stave ovoc­ných stro­mov boli v jed­notlivých usad­los­ti­ach veľké rozdiely: opro­ti hojnos­ti v ded­inách pri vode alebo pri rieke ľud v usad­los­ti­ach, ktoré neboli pri vode sa dostal k ovo­ciu nana­jvýš pre vlast­nú spotre­bu, ale urèite boli odkázaní aj na dovoz. Na exis­ten­ciu ovoc­ných sadov v stre­doveku staèí spomenú niekoľko úda­jov. Napr. o Ma­lom Újlaku (Kis-Újlak) sa v Liber Red­i­tu­um roku 1623 spomí­na: „Je jeden pekný ovoc­ný sad pri ryb­níku, ktorého suse­dom je na jed­nej strane záhra­da Pána, na druhej strane potôèik.“25 Ten istý prameò spomí­na z Radu miest­ny názov Kortleves z Baèky Gywmölts kõ­zõt. Ovoc­né sady sa však mohli vysky­to­va už aj v dávne­jších storoèi­ach na portách, gaz­dovstvách, resp. na pozemkoch. Podľa urbárske­ho priz­na­nia z Veľkých Trakanov (1772): Niek­torí majú ovoc­né stromy mimo svo­jho pozemku, viac­erí na pozemku…“ Ten istý prameò z malých Trakanov: „Obyvatelia tejto obce majú tak­mer všet­ci slivkový sad a každý má na pozemku, kde má kapust­nisko alebo tabak.“26 Matej Bél za zmieòu­je o Èiernej nad Tisou (Ágc­sernyõ), že okolo nej sú ovoc­né sady“, o vinohradoch a ovoc­ných sadoch v chotári Kráľovského Chlm­ca vyslovene s nadšením píše: v chotári mesta je veľa hroz­na a ovo­cia a „svahy tak zatieòu­jú vin­né révy a ovoc­né stromy, že si skoro mys­líš, že tu vidíš nád­h­erné okolie Champs Elysées“.27
Aj na mies­tach v nami skú­manej oblasti, kde sa urodi­lo ovo­cie, pesto­vali jeho rozdielne druhy. Kým väèši­na slivkových sadov bola v blízkosti vody, popri niek­da­jších záplavových územi­ach, ako i v záhradách, zati­aľ èerešne sa skveli na slneèných stráòach vinohradov. Èerešne zo Svä­tuše (Szen­tes), Malého Horeša (Kisgéres), Zem­plí­na (Zemp­lén) a na druhej strane Bodrogu z Èer­nocho­va (Csarnahó) boli zv᚝ pres­lávené. And­rás Mol­nár vo svo­jom opise župy z roku 1799 sa zvl᚝ zmieòu­je o Svä­tuši: podľa neho táto usad­los má z èerešní väèší zisk ako z hroz­na.28
ažiskom ovocinárst­va však zostali záplavové oblasti, zachova­júc si ešte aj po reg­ulácii vod­ných tokov viac­eré tradí­cie dávne­jšieho spô­sobu pesto­va­ni­a. Aj vo vnútri hrádze podob­ne ako zvyšky dávne­ho vod­ného sveta žilo ïalej aj ovocinárstvo, zachova­júc si poèet­né archaické tech­niky a exten­zívne formy využi­ti­a. Pred zave­dením kolek­tívne­ho hospodáre­nia na slovenskej i maïarskej strane údo­lia Tise boli v majetku súkrom­ných gaz­dov sady, tzv. Ti­sza-ker­tek, charak­ter­i­stické relik­t­né územia hospodáre­nia v záplavovej oblasti. Popri Veľkých a Malých Trakanoch boli v Medz­i­bo­droží podob­né aj v oblasti obcí Zem­pé­nagárd, Révleányvár, Tisza­karád a Cigánd. Tieto boli ešte aj v našom storoèí zaned­bané slivkové sady, ovoc­né háje.29
Ovoc­né sady pri Tise (Ti­sza-ker­tek) sa pos­tup­ne stá­vali viacúèelovými, na ich území pre­bieha­júce klèo­vanie pravde­podob­ne nez­na­me­na­lo úplné vyrúban­ie ovoc­ných sadov v záplavovej oblasti. V ich najdávne­jšom stave – podob­ne tým, ktoré medzi dvomi voj­na­mi v Tisza­karáde a Cigánde ešte exis­to­vali – to boli najèaste­jšie slivkové sady. Po reg­ulácii Tise sa vytvo­rilo ich koneèné miesto a tak­mer divo rodi­ace ovoc­né sady sa od prelo­mu 19.–20. stor. pre­me­nili na sku­toènú kultúr­nu kra­jin­u. Z výhonkov, vyrašených zo seme­na gaz­dovia ponechali len sil­ne­jšie a z tých vypesto­vali stromy, pos­tup­ne ich uspo­ri­ada­júc do radov. Pre­tože záplavy ich pravidelne navštívil­i, viac­erý­mi spô­sob­mi sa ich snažili uprav­i tak, aby z èasu na èas sa objaviaci­ch záplav ma­li nie­len ško­du, ale aj úži­tok. Najvhod­ne­jším prostried­kom k tomu bolo udomác­ne­nie ovoc­ných stro­mov s vysoký­mi kmeòmi: stromy ho­ci aj 3–4 m vysoký­mi kmeò­mi v tomto èase uspo­radú­vali do radov, riedili ich, aj pre­to, aby miesto medzi nimi a pod nimi mohlo by využité aj iným spô­sobom.30 V tých­to sadoch pri Tise až do ich likvidá­cie stáli také dávne, staré stromy, ktorých pôvod ani odro­du už nikto nepoz­nal, nik sa o ne nes­taral. V tejto dobe niek­da­jšiu dom­i­nan­ciu slivkových sadov pre­vza­li jablone: v 1930-­tych rokoch sú už pri­b­ližne ľ poètu stro­mov jablone, asi 20% slivky a ostat­né boli hrušky.31
Najdôležite­jšou pod­mienk­ou úžitku bola dobrá záplava: povodeò, ktorá pri jarnom odmäku prinies­la bohaté nánosy, v pod­state pohno­ji­la stromy i sady. Zvl᚝ vtedy, ak rých­lo ustúpi­la a nemáèala dlho pôdu, ale živi­la stromy. Od 1950-­tych rokov sem už neprichádza­jú dobré vody, skôr ško­dia pôde: V oblasti, v ktorej sa vlievali vodné toky do Tise, zlikvi­dovali lesy a voda už neprináša niek­da­jšiu sprašnú, rašeli­novú pôdu, ale neúrod­né bah­no.
Zmeny pesto­vaných druhov ovo­ci­a, rozšíre­nie nároène­jšej ovoc­nej kultúry nie je jednoduché sle­dova, ani názvy odrôd ovo­cia nám nepomôžu ori­en­to­va sa v tejto otázke. Tieto zmeny totiž jed­notliví gaz­dovia nepre­vádza­li v rov­nakom èase, ovoc­né sady nezohrá­vali rov­nakú úlohu v hospodárskej stratégii jed­notlivých roľníck­ych statkov. Isté je, že najvýz­nam­ne­jšie zmeny môžeme pozorova pri odrodách jabåk. Tradièné odrody boli nesko­ro zre­júce: ober­ali ich tvrdé, sotva dozreté a stá­vali sa konzu­mo­vateľný­mi poèas jesene, resp. zimy.32 Najzná­men­jšie odrody jabåk boli: bat­ul, bilaj pi­ros, viac­eré odrody roz­ma­ring /roz­marín/, obľubo­vali hlavne hús­vé­ti roz­ma­ring /veľkonoèný roz­marín/, kor­mos sad­zové/, la­pos al­ma /ploché jablká/, tar­ka pi­ros /strakaté èer­vené/, pa­raszt só­vá­ri /sedli­acke soli­varské/, be­re­gi só­vá­ri, ne­mes só­vá­ri, ján` cse­csû, zõd la­pos /ze­lené ploché/, ontári­o, parmin, ré­tes­al­ma /štrúdľové jablká/, török­bálint a jo­na­tán. Hrušky: bú­zá­val érõ /s pšeni­cou zre­júce/, szõ­ke­kör­te /plavé hrušky/, méz­kör­te /me­dové hrušky/, csá­szár­kör­te /cisárske hrušky/, vil­mos­kör­te /vil­iamky/, mus­ko­tály, disz­nó­szar kör­te. Odrody sliviek: berben­ci (ber­ben­cei), besz­ter­cei /bystrick­é/, du­rán­ci, ve­res szil­va /èer­vené slivky/, ring­ló /ringlo­ty/. Aj dnes tak­mer divo rastie göm­bö­lyû szil­va /guľatá slivka/ – zho­tovo­vali z nej hlavne pálenku, každý rok boha­to rodí
Suše­nie bolo pred prvou sve­tovou voj­nou obyèa­jným konz­er­vaèným spô­sobom. V sadoch Ti­sza-kert priprav­ili do zeme vyhåbené sušièky – tieto sa neskôr znovu objav­ili na dvoroch, resp. v záhradách pri obyt­ných domoch.33 Vare­nie lekváru bolo bežné až do 1970-­tych rokov. Ho­ci vojen­ský opis Zem­plínskej župy z roku 1780 spomí­na vo Veľkých Trakanoch murovanú pálenicu,34 o pále­nie bol väèší záu­jem skôr len po druhej sve­tovej vojne.
S ovocím z Medz­i­bo­drožia bol inten­zívny obchod jak smerom k sused­ným oblas­ti­am, tak i smerom k reg­ió­nom Dol­nej zeme, chu­dob­ným na ovo­cie. Na zaèi­atku 1990-­tych rokov starší in­for­má­to­ri ešte spomí­nali z èias svo­jho det­st­va na plte, plá­va­júce po Tise, prichádza­júce od Mára­maro­su a Rahó a vie­zli nák­lad dreva až dole po Segedín. Plt­ní­ci kúpili ovo­cie od medz­i­bo­drožských gaz­dov a v košoch ich vie­zli ïalej predá­va na Dolnú zem. Po viedenskej arbi­tráži nastal pokus o mod­ern­izá­ciu ovocinárst­va v sadoch Ti­sza-kert, avšak pre vojnu a neskôr pre nové vytýèe­nie hraníc nepriniesol výrazne­jšie výsled­ky.35
Aj kolek­tívne hospodárst­va zdedili ovocinársku kultúru sadov Ti­sza-ker­tek: Na kon­ci 1960-­tych rokov bolo ešte asi 15.000 ovoc­ných stro­mov na pri­b­ližne 100-hek­tárovej rozlo­he tých­to sadov v Trakanoch. Bol taký rok, že len družst­vo v Malých Trakanoch preda­lo z Ti­sza-ker­tek 15-20 vagónov sliviek a asi 100 vagónov jabåk (1000 met­rick­ých cen­tov). Aj v èase JRD obnovo­vali ovoc­né stromy, pre­tože staré odrody ovo­cia sa na trhu predá­vali èoraz ažšie. Nové odrody si vyžadovali väèšiu starostlivos, bolo ich treba postreko­va, ich pesto­vanie nebo­lo také úspešné ako u ovoc­ných odrôd z pred­chádza­jú­ci­ch dôb. Roku 1976 zoštát­nili družst­vo v Malých Trakanoch, vtedy sa zaèa­lo znièe­nie ovoc­ných stro­mov. Za dva roky stromy povya­ho­vali zo zeme, bul­dozérom spus­tošil­i.

4. O vinohradoch v Medz­i­bo­droží

His­torické a hospodársko-­geografické údaje o vinohrad­níctve a vinárstve v Medz­i­bo­droží zhrnul Lász­ló Boros,36 tu len naz­naèím niekoľko hlavných rysov daného okruhu prob­lé­mov.
Medz­i­bo­drožie odd­eľu­je od seba pod­statne rozdielne kraje a na pravej strane rieky, z nížiny pri rieke sa vyvyšu­jú­ci­ch plochách na úpätí Zem­plínskej vrchoviny vznikla vinohrad­níc­ka kul­tú­ra primárne­ho hospodárske­ho výz­na­mu. Tento vinohrad­nícky kraj posky­tol aj obživu oby­vateľom dedín, ležiaci­ch na ľavom brehu Bodrogu, ktorí si len veľmi tvr­dou prá­cou ve­de­li zabezpeèi živobytie a oni sami – v porov­naní s pravým bre­hom – pesto­vali vinohrad­nícku kultúru iba sekundárne­ho výz­na­mu.37
Vinohrad­níc­ka kul­tú­ra usad­lostí Medz­i­bo­drožia a pozdåž rieky Bod­rog reprezen­tu­je dve his­torické obdo­bi­a. Jedna je pravde­podob­ne vrst­va stre­dovekého pôvo­du, ktorá sa tiahne na vyvýšen­inách vulkan­ick­ého pôvo­du, vyní­ma­jú­ci­ch sa z rov­inatého kraja (zem­plínske vrchy, Csó­kás, Ha­tár- hegy, La­pos-hegy, Si­mon-hegy, Nyír-h­e­gy, Kö­zép­sõ-hegy, Pi­lis, Borz-h­e­gy atï. Napr. vinohrady, rozprestier­a­júce sa na kame­neck­om vrchu sa spomí­na­jú už v listinách z roku 1323, vinice vo Svä­tuši­ach (Szen­tes) v roku 1423.38. Tàòa (Toronya) patri­la roku 1737 do uza­vretej toka­jskej vinohrad­níck­ej oblasti Tokaj-Hegyalja,39 v 20. stor. sa sem zaradili aj vinice vo Vinièkách (Szõlõske). Z opisu And­rá­sa Mol­ná­ra z roku 1799 už zreteľne vyplý­va, že na zvetrá­va­júcej sa hor­nine vyvýšenín vulkan­ick­ého pôvo­du, na sva­hoch kop­cov sa radia vin­né révy: Zem­plín má vinohrady, dáva­júce dobré stolové víno …Vinièky majú mnoho viníc vzhľadom k veľkosti usad­losti a dáva­jú dobré, èisté, stále vína, boha­to rodí aj hrozno „aszú“ (aszúszõlõ). Vinohrady v Strede nad Bod­ro­gom (Szer­da­hely) dáva­jú dobré stolové víno. V Ma­lom Kamen­ci (Kiskövesd) je veľmi málo vinohradov. Vo Veľkom Kamen­ci (Nagykövesd) sa urodí priemerné víno. Svä­tuše majú málo viníc, víno vyp­i­jú už okolo svi­atku Svätého Micha­la.“40 Matej Bel sa už skôr zmie­nil o vrchu v Kamen­ci, kde sa podľa neho husto zele­na­jú vin­né révy a ktorý dáva dobré víno, tak­tiež on sa zmieòu­je o extra­neus vlast­níkoch vinohradov v Kráľovskom Chlm­ci: „Na tomto mieste majú viac­erí šľachti­ci a zema­nia kráľovst­va svoje vinohrady. Oby­vateľom mesteè­ka sotva ostá­va pre vlast­nú spotre­bu malý kúsok. [Jeho oby­vatelia] sú s Rutén­mi zmiešaní Maïar­i, ktorí pesto­vanie vinièa pre­vádza­jú za peni­aze.“41
Podľa Pála Magdu je Malá Tàòa (Kis­tor­nya) súèasou oblasti Tokaj-Hegyalja, súèasne však zaraïu­je vína Kamen­ca, Svä­tuší, Chlm­ca, Zem­plí­na, Bary (Bá­ri), Lad­moviec (Ladamóc), ako aj Veľkej Tàne (Nagytoronya) do druhej triedy. Pouèné je aj jeho vymen­o­vanie odrôd hroz­na: na jeho zoz­name sú Holyagos, Fur­mint, Madark­ás, Tö­rök Gohér, Bu­dai Gohér, Mus­ko­tály, Hárs­le­ve­lû, Bal­afán­t, Le­ány­szõ­lõ, Fejérszõlõ, Poly­hos, Ró­zsás, Ger­set, Purtsin, Kecs­ke­cse­csû, Rumonya, Bo­gár szõ­lõ, Ki­rály édes, Fej­ér bo­ros, Gyöngy fej­ér, Zöld szõ­lõ, Batai, Gat­sai, Ba­ka­tor. Názvy sú zau­jí­mavé aj pre­to, lebo spomedzi nich Ba­ka­tor, Fejérszõlõ, Bo­gár, Gat­sai (Gacsal), Ger­set, Gohér a Romonya (Rumonya) sú spomenuté aj v zoz­name Ba­lá­zsa Fabri­ciusa Szik­sza­i­ho z doby okolo 1570, naz­naèu­júc tak vzah vinohrad­níct­va Horného Medz­i­bo­drožia k oblasti Tokaj-Hegyalja.42 Ak možno veri zhro­maž­deným úda­jom Pála Mag­du, musíme si mys­lie, že v sku­toènos­ti sa odrazili vo vinohrad­níctve a v kvalite vína iba odlišnos­ti spô­sobené danosa­mi oboch oblastí, teplo­tou, poè­tom slneèných hodín atï. a samozre­jme aj spô­sobom usklad­ne­nia vína a rozdiel­mi vo vinohrad­níck­ych pivni­ci­ach.
V spomenutých usad­los­ti­ach možno aj v priebe­hu recent­ných výsku­mov zis­ti ranú vrstvu vinohrad­níck­ej kultúry. Dokazu­jú to napr. názvy odrôd hroz­na, z ktorých možno vycíti aj zmeny v tech­nike, rozšíre­nie vinohrad­níct­va na piesoè­natých územi­ach: Ba­kó, Fur­mint, Hárs­le­ve­lû, Delevár, Otel­ló, Iza­bel­la, Poly­hos, Ger­sec, Bal­afán­t, Gohér, Cájder, No­ha – èasto spolu, na jed­nom mieste. Ale chodi­ac v teréne možno dobre pozorova aj stopy dávne­ho vinohrad­níct­va. Terasy – èasto len v stopách –, garády (ohrady), poskladané viac­erý­mi gen­erá­ci­a­mi z kameòa lingó, pivnice vyhåbené do svahu v Tàni, Bá­ri, Ma­lom Horeši (Kisgéres), Chlm­ci, Vinièkách, mies­ta­mi pravde­podob­ne stre­dovekého pôvo­du, mnoho druhov zdi­voèene­j, neo­brobenej vin­nej révy, to všetko sú stopy tradièného vinohrad­níct­va.
Zároveò s rozšírením novších výsadieb vin­nej révy sa do urèitej miery meni­la aj tech­ni­ka pesto­va­nia a spra­co­v­a­nia hroz­na. Dnes je už všeobec­ne rozšírené kordónové pesto­vanie. Postreko­vanie sa v roľníck­ych vinohradoch objav­i­lo prvýkrát v 1930–40-­tych rokoch z paliny obyèa­jne­j, prí­padne z rastlín podob­ných vlast­nos­tí zho­tove­nou met­lou.

5. Les a drevo

Tak ako v iných oblas­ti­ach Európy, aj v našom kraji si ve­del èlovek rozšíri rámec svo­jej pro­duk­tívnej èin­nos­ti na úkor lesov a vôd. Od 13. stor. sa priebežne klèo­vali lesy v Medz­i­bo­droží, podob­ne ako v iných oblas­ti­ach Karpatskej kotliny, ktorú v èase prí­chodu Maïarov do tejto oblasti bolo možné prirov­na k súvis­lé­mu lesné­mu pás­mu. Les a vodný režim, resp. záplavové územie boli aj navzájom v tes­nom spo­jení a his­torické obdo­bia reg­ulá­cie vod­ných tokov a klèo­va­nia lesov sú v mno­hých súvis­los­ti­ach vzájomne spo­jené. Obea­mi seki­er sa stali najprv vyššie položené dubiny v okolí usad­lostí, ale výz­nam dubových lesov, tiah­nú­ci­ch sa na vyvýšen­inách, nachádza­jú­ci­ch sa najmä vovnútri zem­plínske­ho horstva, sa zachoval až do polovice 19. stor. pri kàmení stád oší­paných makovi­ca­mi (mak­kol­ta­tás). Naj­menšiu škodu utr­peli do zaèi­atlu 19. stor. galer­i­jné lesy na rov­inách a v záplavových oblas­ti­ach, príèi­nou ich znièe­nia bola aj reg­ulá­cia vod­ných tokov: posled­ný veľký úsek znièe­nia lesov sa vykoná­val súèasne s reg­ulá­ciou vod­ných tokov v Medz­i­bo­droží.43
Lesy sa využí­vali rôznym spô­sobom: od pase­nia zvier­at po zberné hospodárstvo, od zák­lad­ných mater­iálov pre drevené nára­dia hospodárst­va a domác­nos­tí až po drevo na vykurovanie. Pod­stat­ná bola hod­no­ta úžitkového dreva aj sama o se­be, ho­ci kvali­ta dubového dreva z dubín v záplavovej oblasti sa nepri­blíži­la kvalite dreva z vyššie položených miest. Práve plat­né formy využí­va­nia lesov upravo­vali lokálne rámce vlast­níct­va, ako i vnú­torný pori­adok urbárskych spoloèen­stiev.
Znièením lesov v Medz­i­bo­droží bol ľud tuna­jšieho kraja èoraz viac nútený zadováži si drevo a drevené výrobky z iných oblastí. Kým na kon­ci 18. stor. oby­vatelia osád pri vode si v zime narúbali ešte mnoho sia­hového dreva , reza­li tyèe k vin­ným révam a pripravo­vali staveb­né drevo, zati­aľ obce Vojka (Véke), Malý Horeš (Kisgéres), Malý Kamenec (Kiskövesd), Veľký Horeš (Nagygéres) už boli odkázané na dovoz dre­va. Na zaèi­atku 20. stor. v Zatíne (Zétény) vyrezá­vali šlip­pery (železnièné pod­va­ly) a dúhy sudov z lesa v majetku Fux­ov­cov, ale drevené nára­dia pre hospodárst­vo a domác­nos si museli dováža. V ded­inách Medz­i­bo­drožia dnes už nenájdeme stopy po výz­nam­ne­jšom drevárskom reme­sel­níctve.

6. Tradièné formy korist­ného hospodáre­nia

Korist­ná èin­nos je real­iza­è­nou for­mou kom­plexným spô­sobom spletitého vza­hového sys­té­mu kra­jiny a èloveka, èo odzrkad­lu­je jed­nak hospodársku nut­nos, jed­naj kultúrne dedièst­vo a znalosti strieda­jú­ci­ch sa gen­erá­cií. Aj v min­ulých storoèi­ach Medz­i­bo­drožia stálo korist­né hospodáre­nie v službách viac­erých cieľov: závise­lo od práve exis­tu­júce­ho stavu celej veg­etá­cie, možnos­tí poľného hospodáre­ni­a, mikrore­gionál­nych rám­cov, v neposled­nom rade od sociál­nej situá­cie jed­notlivých spoloèen­ských vrstiev, èi sa korist­né hospodáre­nie doplnkovým spô­sobom objavo­va­lo popri pro­duk­tívnom hospodárení, prí­padne – v èase biedy – boli ľudia nútení konzu­mova zberom získané statky bohatej rastlin­nej a živoèíšnej ríše, alebo sa tieto jednodu­cho vèle­nili do ich stravo­vacej kultúry. Iné zoz­bier­ané mater­iá­ly sa ako suroviny alebo v spra­co­v­anej forme objavo­vali vo výmen­nom obchode so sused­ný­mi oblasa­mi. Tie isté druhy rastlín, ktoré obvyk­le využí­vali ako krmi­vo pre zvier­atá, sa objavo­vali aj ako núd­zová potra­va u èlove­ka. Je isté, že živý svet Medz­i­bo­drožia posky­to­val príleži­tos pre mnohé korist­né tech­niky, ktorých výz­nam však po reg­ulácii vod­ných tokov pod­statne klesol. S týmto súvisí i fakt, že pami­at­ka starého vod­ného sve­ta, dedièst­vo spoloèen­stiev, živiaci­ch sami seba aj v macošských pod­mienkach sa vèle­ni­lo do miest­ne­ho kultúrne­ho obrazu o se­be samých, ako i do kultúrne­ho obrazu vod­natého Medz­i­bo­droži­a. Posta­va „pá­kász”-a (èlovek, loviaci v lúènych bažinách, zbier­a­jú­ci vaj­cia vod­ných vtákov, lieèivé rastliny atï. – pozn. prek­l.) sama o se­be, ale naprík­lad i otáz­ka veľkého poètu zoz­bier­aných vajec vod­ných vtákov je v národopise dodnes pred­me­tom diskusie a zdá sa potvrd­zo­va, že „dávny vodný svet” dodnes uchová­va mnoho ažko dokáza­teľných, obèas romantick­ých obra­zov o spô­sobe živ­ota v moèiaroch pred reg­ulá­ciou vod­ných tokov.44
Rybárst­vo v Medz­i­bo­droží – podob­ne tradí­ciám iných kra­jov – sle­dova­lo dva hlavné spô­so­by pos­tupu èin­nos­ti a k nim vlast­ni­lo aj náradie. Jedno je vyko­riso­vanie živých vôd, do èoho patril aj rybolov v jaz­erách (pisci­na), živených prirodzený­mi alebo vyry­tý­mi kan­ál­mi, stupòa­mi. V oblasti Horného Potisia sa použí­vanie už v stre­doveku známej veľkej záa­hovej siete (gyalom) pravde­podob­ne spá­ja­lo s èin­nosou pre­dovšetkým pro­fe­sionál­nych veľkých rybárov45 Zároveò však v ded­inách v povodí Bodrogu a Latorice donedáv­na žila aj pami­at­ka na rybolov pomo­cou zátvor (re­kesz­tés): po záplave, keï sa voda sa­ho­vala spä do kory­ta, prepúšali ju cez ohrady, upletené z prú­tia (gereg­gye), prièom pri jej voľne nechanej bráne èereòom chy­tali ryby.46 Tento nástro­j, spolu s rôzny­mi druh­mi špeciál­nych sietí a rôznych tvarov kováèsky zho­tovených harpún, patril medzi prís­lušen­st­vo malých rybárov, pre­vádza­jú­ci­ch rybolov len ako doplnkovú èin­nos.47 V národopis­ných opisoch moèaristých oblastí sa èasto samostatne spomí­na èíkárst­vo a èíkári, èo aj v dávnom Medz­i­bo­droží malo veľký výz­nam.48 Reg­ulá­cia vod­ných tokov zme­ni­la aj spô­sob získa­va­nia koris­ti: so živ­ot­ným priestorom sa zme­nili aj tech­niky lovu.
Rozkver vèelárst­va v Medz­i­bo­droží sa tak­tiež skonèil reg­ulá­ciou vod­ných tokov: nie je to len dôsled­kom zmeny veg­etá­cie, ale popri dávne­jšie tak­mer výluèným použí­vaním medu sa v polovi­ci 19. stor. objav­il repný cu­kor, ktorého použí­vanie sa veľmi rých­lo rozšíri­lo.49 Náš kraj je bohatý a veľmi roz­man­itý, v dlhom období roka tak­mer vzájomne sa strieda­júce kvit­nu­tie rastlin­st­va zabezpeèo­va­lo ideálne „pastviny” (méh­le­ge­lõ) pre vèe­ly, a aj z toho vyplý­va, že – popri zámer­nom vèelárstve – sa archaické pos­tupy chovu vèiel (ko­rist­né, zo živých stro­mov) dožili 20. storoèi­a. Príbytky vèiel, medzi ktorý­mi koše pletené z pálky si tak­tiež dlho udržali dom­i­nant­nos, sa v priebe­hu 20. stor. pre­nies­li na porty, súèasne s objavením sa siatych krmovín a vysadených ovoc­ných stro­mov ako pastvín pre vèe­ly.50
Zber rastlin­ných mater­iálov je staroby­lou èin­nosou ľud­ských spoloèen­stiev a samostat­nú štúdiu by si táto té­ma zaslúži­la aj v Medz­i­bo­droží. Nepo­jed­ná­vam tu o rôznorodých rastlinách, ktoré v priebe­hu rôznych období roka, v rôznych stupòoch vývo­ja rastlin­ných jed­in­cov, resp. vcelku alebo len v èas­ti­ach – príleži­tostne alebo pravidelne – boli konzu­mo­vateľné. Spome­niem len úlohu kotvice plá­va­júcej (Trapa natan­s) v ľudovej strave: od európ­skych neol­i­tick­ých osídlení až po zaèi­a­tok 20. stor. bol výz­nam tejto svo­jráznej vod­nej rastliny nezlom­ný.51 Z hľadiska hospodárstiev i výmen­ného obchodu mal veľký výz­nam zber a zužitko­vanie pálky (maïarská pálka – Typha angus­ti­fo­li­a). Oby­vatelia dvoch dedín, Cigán­du a Malého Horeša (Kisgéres) sa vo veľkej miere ven­o­vali podomáck­e­mu remes­lu tka­niu rohoží z pálky. Dlho prís­nu endogamiu Horeša žar­tovne vysvetľo­vali tým, aby sa ume­nie tka­nia rohoží nedosta­lo von z dediny. Ploché kusy rohoží, použí­vané ako rôzne prikrývky, pred­ložky pred posteľ, nástenky sa práve tak dostali do sused­ných kra­jov ako z pálky zho­tovené slamienky, úle, rohožky pred dvere. V ded­inách v povodí riek Tice a Karèa bolo rozšíreným podomáck­ym remes­lom plete­nie z prú­ti­a, èo v 20. storoèí vykoná­vali najmä Cigáni. Popri rôznych košíkoch, napr. z Pribeníku (Perbenik) sa vo veľkom poète dostali von stolièky, stoly, záhrad­ný náby­tok z prú­ti­a. Ho­ci trsti­na (Phragmites) bola dôleži­tou rastli­nou Medz­i­bo­droži­a, ktorej úloha len rást­la so zmenšo­vaním rozlo­hy lesov, resp. zvyšo­vaním cien dreva52 jeho hospodársky výz­nam znižo­va­lo to, že v tejto oblasti nerást­la na veľkých, súvis­lých plochách, ale èlenene, fľakovi­to. V Medz­i­bo­droží bola ostri­ca na viazanie (kö­tõ­sás) (Carex elata) vyhľadá­vaná na trhoch vinohrad­níck­ych oblastí, napr. Tokaj-Hegyalja.53

7. O medz­i­bo­drožskom kameni

Možno je to prek­va­pu­júce, ale výz­nam­ný vnú­torný obchod bol aj so surovi­nou z kameòolo­mov horst­va Horného Medz­i­bo­droži­a. V kameòolo­moch dolo­vali an­de­zit, ri­o­lit, vulkan­ické tufy a použí­vali ich pri stavbe domov v okolitých ded­inách. V chotári Lad­moviec (Ladamóc) v povodí Bodrogu už po stároèia dolu­jú vápenec a aspoò do polovice 18. stor. možno doloži aj pále­nie váp­na, vápeníctvo54 Pirox­én-an­dez­it (mi­est­ni oby­vatelia ho nazý­va­jú tra­chit) zo svä­tušského Veľkého vrchu a Malého vrchu (Nagy-hegy, Kis-h­e­gy) a z Pil­isa bol staveb­ným mater­iálom okolitých obcí.55 Podľa jed­ného opisu z roku 1799: „Táto usad­los je známa tým, že nad òou je jeden vrch, na ktorom sú také ploché kamene, že ich bez akéhokoľvek kre­sa­nia možno použi na pádi­men­tum.“56 Oby­vatelia obcí Biel (Bély), Veľké Trakany, Malé Trakany, Strážne (Örös), ako aj za Latori­cou ležiaci­ch dedín Beša (Bés) Èièarovce (Csicser) stavali zo svä­tušského kameòa: vrstve­nie plochých kameòov – od obyt­ných domov cez hospodárske budovy až po ohrady – dodnes charak­ter­izu­je tvár Svä­tuší a okolitých obcí. Podob­ný kameò dolo­vali aj v Chlm­ci (Helmec) a Ma­lom Horeši (Kisgéres).57
V rukách kamenárov, pracu­jú­ci­ch v kameòolome vo Svä­tuši­ach v našom storoèí rozkvi­ta­lo svo­jrázne miestne remes­lo, kre­sanie náhrob­níkov. Na tvrdý kameò adap­to­vali deko­ry, sym­boly drevených náhrob­níkov, vytvo­riac tak svo­jrázny štýl lokál­ne­ho deko­ratívne­ho ume­ni­a.
Suma­rizu­júc môžeme konš­ta­to­va, že vyššie spomenuté formy využí­va­nia kra­jiny sa uplatòu­jú v rámci rôznych lokál­nych hospodárskych štruk­túr a rôznorodých foriem hospodárst­va, Ich meni­ace sa formy nevykresľu­jú iba his­torické pro­cesy, ale aj mikrore­gionálne vari­anty tradièného spô­sobu živ­ota a kultúry. Dnes je už neu­držateľný ten obraz Medz­i­bo­droži­a, ktorý tradiènú kultúru tohto svo­jrázne­ho kraja sto­tožòu­je s tradí­ciou Dlhej Lúky (Hos­­szú­rét). Potešiteľne sa množi­ace výskumy poma­ly aj rozt­laèia kra­jový rámec: v kultúre južnej èasti Medz­i­bo­drožia v Bodrogzugu sú èoraz viac rozoz­nateľné rysy Rétközu, resp. skupiny dedín na druhej strane Tise, kým poèet­né kult­túrne èrty dedín Horného Medz­i­bo­drožia pripomí­na­jú usad­losti na pravom brehu Bodrogu. Detail­ný výskum tých­to javov môže by úlo­hou budúce­ho obdo­bi­a.

Li­te­ra­tú­ra

András­falvy Ber­ta­lan
1963    Du­na men­ti gyü­möl­csös­ker­tek. Ada­tok a ma­gyar­or­szá­gi dé­li Du­na-sza­kasz né­pi gyü­mölcs­kul­tú­rá­já­nak is­me­re­té­hez. Ér­te­ke­zé­sek, 271–305. p. Pécs
1973         A Sár­köz õsi ár­té­ri gaz­dál­ko­dá­sa. Bu­da­pest /Vízügyi Tör­té­ne­ti Fü­ze­tek 6./
1975         Du­na men­te nép­ének ár­té­ri gaz­dál­ko­dá­sa Tol­na és Ba­ra­nya me­gyé­ben az ármente­sités be­fe­je­zé­sé­ig. Ta­nul­má­nyok Tol­na me­gye tör­té­ne­té­bõl VII. Szek­szárd.
2001         Gyü­mölcs­kul­tú­ra. In Ma­gyar nép­rajz II. Gaz­dál­ko­dás. Szerk.: Szil­ágyi Mik­lós. Bu­da­pest: Aka­dé­mi­ai Ki­adó, 493–527. p.

Bal­as­sa Iván
1973         Mak­kol­ta­tás a Kár­pát-me­den­ce észak­ke­le­ti ré­szé­ben a XVI–XIX. szá­zad­ban. Ethno­graphia 84, 53–79. p.
1975         Lá­pok, fal­vak, em­be­rek. Bu­da­pest.
1991         Tokaj-Hegyalja szõ­le­je és bo­ra. To­kaj.

Bal­as­sa M. Iván
1971         Mé­he­sek a Hegy­köz­ben és a Bod­rog­köz­ben. Nép­raj­zi Ér­te­sí­tõ 53, 83–104. p.
1972         A hegy­kö­zi és bod­rog­kö­zi mé­hé­szet. A méh­tar­tás egész évi me­ne­te. Dis­ser­ta­tiones Ethno­graph­i­cae I., 113–150. p. Bu­da­pest.
2000         Kisgéres te­le­pü­lé­se és épít­ke­zé­se. In Kisgéres. Szerk.: Viga Gyu­la. 129–165. Dunasz­er­da­he­ly: Lil­i­um Aurum /Lokális és re­gi­o­ná­lis mo­nog­rá­fi­ák 1./

Belényesy Már­ta
1955         Szõ­lõ- és gyü­mölcs­ter­mesz­té­sünk a XIV. szá­zad­ban. Nép­raj­zi Ér­te­sí­tõ 37, 11–30. p.

Bel­lon Ti­bor
1989         Ár­té­ri gaz­dál­ko­dás a Lat­or­ca men­tén. Nép­raj­zi Köz­lé­sek V. 19–26. p. Bratisla­va.
1991         Ár­té­ri gaz­dál­ko­dás a Ti­sza men­tén a XVIII–XIX. szá­zad­ban. Al­föl­di tár­sa­da­lom II. 109–124. p. Bé­kés­csa­ba.
1996         Beklen. A nagy­kun­sá­gi me­zõ­vá­ros­ok ál­lat­tar­tó gaz­dál­ko­dá­sa a XVIII–XIX. szá­zad­ban. Kar­cag.
2003         A Ti­sza nép­raj­za. Ár­té­ri gaz­dál­ko­dás a ti­szai Al­föld­ön. Bu­da­pest.

Bodó Sán­dor
1979         Tokaj-Hegyalja, egy mi­nõ­sé­gi bor­vi­dék kö­rül­ha­tá­ro­lá­sa. Ethno­graphia 90, 480–491. p.
1986        A me­zõ­gaz­da­sá­gi ter­me­lés iga­ere­je Ma­gyar­or­szá­gon 1895-ben. Agria – A Do­bó Ist­ván Mú­ze­um Év­köny­ve 22, 187–201. p.
1992         A Bod­rog­köz ál­lat­tar­tá­sa. Mis­kolc /Borsodi Kis­mo­nog­rá­fi­ák 36./

Bog­oly Já­nos
1992         Kirá­ly­helmec. Kirá­ly­helmec és a Fel­sõ-Bod­rog­köz ter­mé­szet­raj­za és tör­té­nel­me. Bratislava: Ma­dách Ki­adó.

Bo­ros Lász­ló
1980         Ada­tok a Bodrogzug ag­rár­föld­raj­zá­hoz. Sza­bolcs-Szat­má­ri Szem­le 2. szám, 121–132. p.
1994         Ada­tok Fel­sõ-Zemp­lén 19. szá­za­di szõ­lõ- és bor­gaz­da­sá­gá­hoz. Nép­raj­zi Lá­tó­ha­tár 3–4. szám, 205–218. p.
1997         A fo­lyó­sza­bá­lyo­zá­sok ha­tá­sa a Bod­rog­köz­ben a tár­sa­dal­mi és gaz­da­sá­gi fo­lya­ma­tok­ra. In To­kaj és kör­nyé­ke. Föld­raj­zi ta­nul­má­nyok, 223–233. p. To­kaj–Nyí­regy­há­za.

Bor­sos Ba­lázs
1994         A bod­rog­kö­zi te­le­pü­lé­sek föld­raj­zi és te­rü­let­hasz­no­sí­tá­si tí­pu­sai a XIX. szá­zad kö­ze­pén. A Her­man Ot­tó Mú­ze­um Év­köny­ve 32, 307–344. p. Mis­kolc.
2000         Há­rom fo­lyó kö­zött. A bod­rog­kö­zi gaz­dál­ko­dás al­kal­maz­ko­dá­sa a ter­mé­sze­ti vi­szo­nyok­hoz a fo­lyó­sza­bá­lyo­zá­si mun­kák elõtt és után (1840–1910). Bu­da­pest: Aka­dé­mi­ai Ki­adó /Néprajzi Tanul­mányok/

Csík­vá­ri An­tal (sz­erk.)
1940         Zemp­lén vár­me­gye. Bu­da­pest.

Csor­ba Csa­ba (köz­re­ad­ja)
1990         Zemp­lén vár­me­gye ka­to­nai le­írá­sa (1780-as évek). Mis­kolc /Borsod-Abaúj-Zemplén Me­gyei Le­vél­tá­ri Fü­ze­tek 32./
Dankó Im­re
2001         A Bod­rog­köz gaz­dál­ko­dá­sá­nak kér­dé­sei. In Me­rí­tés. Nép­raj­zi ta­nul­má­nyok Szil­ágyi Mik­lós tisz­te­le­té­re. Szerk.: Bali Já­nos – Já­vor Ka­ta, 89–109. p. Bu­da­pest: MTA Nép­raj­zi Ku­ta­tó­in­té­zet – EL­TE BTK Tár­gyi Nép­raj­zi Tan­szék.
2001a         A Bod­rog­kö­zi csikásza­t. In Elõ­adá­sok a Bod­rog­köz­rõl Szerk. Bal­as­sa Iván – Dankó Im­re – J. Dankó Ka­ta­lin – Ta­más Edit – Viga Gyu­la, 107–115. Sá­ros­pa­tak.

Dobrossy Ist­ván
1969         Az asza­lás mint kon­zer­vá­lá­si mód a Zemp­lé­ni-hegy­ség fal­va­i­ban. Ethno­graphia 80, 514–536. p.

Dó­ka Klá­ra
1977         A Bod­rog sza­bá­lyo­zá­sa. A Her­man Ot­tó Mú­ze­um Év­köny­ve 16, 105–132. p.
1987         A ví­zi mun­ká­la­tok irá­nyí­tá­sa és je­len­tõ­sé­ge az or­szág gaz­da­sá­gi éle­té­ben (1772–1918). Bu­da­pest.

Drábiková, Ema
1989         Èlovek vo vini­ci. Bratislava: Veda /Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry 17./

Ébner (Gönyey) Sán­dor
1925         A Bod­rog­köz lá­pi köz­sé­ge­i­nek település­föl­dra­jzi váz­la­ta. Föld és Em­ber 5, 65–102. p.
1926         Ada­tok a Bod­rog ha­lá­sza­tá­hoz. Nép­raj­zi Ér­te­sí­tõ 18, 11–20. p.
1929         Gyé­kény­szö­vés a Bod­rog­köz­ben. Nép­raj­zi Ér­te­sí­tõ 21, 109–112. p.

Frake, O. Charles
1962         Cul­tur­al Ecol­o­gy and Ethnog­ra­phy. Amer­i­can Anthro­pol­o­gist 64, 53–59. p.

Fris­nyák Sán­dor
1990         Ada­lé­kok a Bod­rog­köz tör­té­ne­ti föld­raj­zá­hoz (18–19. szá­zad). Sep­a­ra­tum, Nyír­egy­há­za.
2005         A Fel­sõ-Ti­sza-vi­dék õsi ár­té­ri gaz­dál­ko­dá­sa. A föld­rajz di­men­zi­ói, 235–247. Bu­da­pest.

Füge­di Már­ta – Viga Gyu­la
1994         A bodrogszen­te­si sír­kö­vek és dí­szít­mé­nye­ik. Ethno­graphia 105, 129–144. p.

Gal­góczi Kár­oly
1855         Ma­gyar­or­szág, a szerb vaj­da­ság s teme­si bán­ság me­zõ­gaz­da­sá­gi sta­tisz­ti­ká­ja. Pest.

Gyime­si Sán­dor
1970         A pol­gá­ri át­ala­ku­lás fe­lé. In Borsod–Abaúj–Zemplén me­gye tör­té­ne­te és legú­jab­bko­ri adat­tá­ra. Szerk.: Var­ga Gáborné, Mis­kolc, 35–40. p.

Kár­olyi Zsig­mond – Ne­mes Gerz­son
1975         Az õsi ár­té­ri gaz­dál­ko­dás és a ví­zi mun­ká­la­tok kez­de­tei. Bu­da­pest /Vízügyi Tör­té­ne­ti Fü­ze­tek 8./

Kis­bán Esz­ter
1987         „Kö­les­ká­sát hoz­tam, még­pe­dig cukroz­va…” A cu­kor be­ve­ze­té­se a pa­rasz­tok­nál Ma­gyar­or­szá­gon. Agria Agria – A Do­bó Ist­ván Mú­ze­um Év­köny­ve 23, 239–264. p.
Kroe­ber, A. L.
1931         The Culture-Area and Age-Area Con­cepts of Clark Wissler. In Meth­ods in Social Sci­ence. Szerk.: RICE, S. A., 248–265. p. Chi­ca­go.

Kuknyó Já­nos
1973         A sza­bolcs-szat­má­ri al­ma­ter­mõ kör­zet ki­ala­ku­lá­sa. Acta Acad­e­mi­ae Paed­a­gog­i­cae Nyír­e­gy­házien­sis 5. Föld­rajz, 57–80. p.

Mag­da Pál
1819         Ma­gyar Or­szág­nak és a’ ha­tár õr­zõ ka­to­na­ság vi­dé­ki­nek leg újabb sta­tis­tikai és geográphi­ai le­írá­sa. Pest.

Nagy Gé­za
1999         A Bod­rog­köz hely­tör­té­ne­ti és nép­raj­zi bib­li­og­rá­fi­á­ja, 1837–1997. Sárospatak–Karcsa /Bodrogközi Fü­ze­tek 12–13./

Püs­pö­ki Nagy Pé­ter
1977         (For­dí­tot­ta, be­ve­zet­te, jegy­ze­tek­kel el­lát­ta) Bél Má­tyás a Bod­rog­köz­rõl. Iro­dal­mi Szem­le 20, 904–920. p.

Ré­vész Lász­ló
1996         A karosi hon­fog­la­lás ko­ri te­me­tõk. Ré­gé­sze­ti ada­tok a Fel­sõ-Ti­sza-vi­dék X. szá­za­di tör­té­ne­té­hez. Mis­kolc.

Scha­farzik Fe­renc
1904         A ma­gyar ko­ro­na or­szá­gai te­rü­le­tén lé­te­zõ kõ­bá­nyák rész­le­tes is­mer­te­té­se. Bu­da­pest.

Sis­ka Jó­zsef
1986         A bod­rog­kö­zi ter­me­lõ gaz­dál­ko­dás év­szá­za­dai. Széphalom 1, 199–221. p.

Sza­bad­fal­vi Jó­zsef
1970         Az ex­ten­zív ál­lat­te­nyész­tés Ma­gyar­or­szá­gon. Deb­re­cen.

Szil­ágyi Mik­lós
1995         A ti­szai ha­lá­szat. Az esz­kö­zök és fo­gá­si mó­dok tör­té­ne­ti vál­to­zá­sai. Bu­da­pest.
1997         A „ré­gi vi­zes vi­lág” né­hány éte­le mint múlt-szim­bó­lum. In Mor­zsák. Ta­nul­má­nyok Kis­bán Esz­ter tisz­te­le­té­re. Szerk.: Kuti Klá­ra, Bu­da­pest, 81–103. p.

Ta­kács Pé­ter – Ud­va­ri Ist­ván
1989         Ada­lé­kok a 18. szá­za­di zemp­lé­ni vá­sá­rok és a vá­sá­ro­zó zemp­lé­ni la­ko­sok tör­té­ne­té­hez. A Her­man Ot­tó Mú­ze­um Év­köny­ve 27, 359–381. p.
1995–1998     A Zemp­lén me­gyei job­bágy-val­lo­má­sok az úr­bér­ren­de­zés ko­rá­ból. I–III. kö­tet. Nyír­egy­há­za.

Tóth Zol­tán
2000         Luka. A pa­rasz­ti tár­sa­da­lom fo­lya­ma­tos­sá­ga a job­bágy­fel­sza­ba­dí­tás után. In Ma­gyar nép­rajz. VIII. Tár­sa­da­lom. Szerk.: Sár­kány Mi­hály – Szil­ágyi Mik­lós. Bu­da­pest: Aka­dé­mi­ai Kadó, 945–954. p.

Tre­jbál, Jiøi
1973         Susšárny ovoce na Sloven­sku I. Zborník Sloven­ského národ­ného múzea. Etno­grafia 14, 107–178. p.

Ud­va­ri Ist­ván
1992        Mol­nár And­rás: Te­kin­te­tes, Ne­mes, Nem­ze­tes Zemp­lén vár­me­gye le­írá­sa (1799). Szü­lõ­föl­dünk, Bor­sod-Aba­új-Zemp­lén 18, 80–84. p.

Val­ter Ilo­na
1974         A Bod­rog­köz hon­fog­la­lás ko­ri és kö­zép­ko­ri te­le­pü­lés­tör­té­ne­te. Ag­rár­tör­té­ne­ti Szem­le 14, 1–55. p.

Var­ga Lász­ló, D.
2004         A ha­lá­szok vi­lá­ga. Ha­gyo­má­nyos ha­lá­szat az Ung, a Laborc és a Lat­or­ca fo­lyón. Po­zsony: Madách–Posonium.

Viga Gyu­la
1986         A gyü­mölcs a né­pi áru­cse­ré­ben. In Áru­cse­re és mig­rá­ció. Szerk.: Sza­bad­fal­vi Jó­zsef – Viga Gyu­la, Mis­kolc, 175–205. p.
1996         Hár­mas ha­tá­ron. Ta­nul­má­nyok a Bod­rog­köz vál­to­zó né­pi kul­tú­rá­já­ról. Mis­kolc /Officina Musei 4./
1999         A tra­dí­ció és a vál­to­zás né­hány jel­lem­zõ­je a Bod­rog­köz né­pi mû­velt­sé­gé­ben (Karcsa és Pácin pél­dá­ja). A Her­man Ot­tó Mú­ze­um Év­köny­ve 38. 1127–1155. p.
2002         A táj­for­má­ló kul­tú­ra kor­sza­kai és a kultúrtáj vál­to­zá­sai a Bod­rog­köz­ben. In A kul­tú­ra tá­ji, tér­be­li vál­to­za­tai. Ta­nul­má­nyok a 60 éves Kósa Lász­ló tisz­te­le­té­re. Szerk.: Kemény­fi Ró­bert, 281–289. /Néprajzi Lá­tó­ha­tár 1–4. szám/

Viga Gyu­la – Viszóczky Ilo­na
1997         Ada­lé­kok a Fel­sõ-Bod­rog­köz vi­ze­i­nek hasz­no­sí­tá­sá­hoz. Széphalom 9. 167–174. Sá­tor­al­ja­új­hely
2006         A ha­gyo­má­nyos gaz­dál­ko­dás jel­lem­zõi és vál­to­zá­sai. In Nagytárkány I. Ta­nul­má­nyok a köz­ség te­le­pü­lés­tör­té­ne­té­hez és nép­raj­zá­hoz. Szerk.: Viga Gyu­la, Som­or­ja–Ko­má­rom: Fó­rum Ki­sebb­ség­ku­ta­tó In­té­zet, 291–343. p.