Krátke spomínanie pri príležitosti životného jubilea Lukács Lászlóa
Bolo to, tuším, pred tridsiatimi rokmi, keï vo dverách vtedajšieho Kabinetu etnológie Katedry etnografie a folkloristiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na dislokovanom pracovisku na Zelenej ulici zastal, akoby „z neba spadol“ statný mladý muž, a bol by sa rád zoznámil s pani docentkou Emíliou Horváthovou. Hovoril po nemecky so silným maïarským prízvukom a naviac bol celkom premoèený, pretože vonku pršalo, a on kým prešiel pešo z Hlavnej (železniènej) stanice do stredu mesta, veru zmokol ako myš. Predstavil sa a mal zhodou okolnosti šastie – s kolegyòami Magdou (Paríkovou) a Zitkou (Škovierovou) sme sa s ním zaèali rozpráva po maïarsky a naviac – èo nebývalo každodenné, bola tam aj pani docentka Horváthová, takže konzultaèná cesta dosiahla naplnenie cie¾a. Vetrovku sme zavesili v prievane na vešiak, kým Laci (lebo zaiste správne tušíte, bol to tohtoroèný vzácny jubilant, dr. László Lukács) s docentkou Horváthovou plynulou nemèinou konverzoval o zvyku šibania ako o slovanskom, možno slovenskom importe v niektorých obciach Zadunajska. Dozvedeli sme sa, že tento náš kolega je muzeológ z Stoliènom Belehrade (Székesfehérvár), že študoval v Debrecíne (Debrecen) u profesora Gundu, ba bol jeho herderovským štipendistom a že sociálna zruènos a odhodlanie mu tiež nechýbali, keï sa takto voslep a v daždi rozhodol vycestova do Martina (s práve opísanou pracovnou zastávkou v Bratislave). Keï opisujem toto zoznámenie sa s Lacim Lukácsom, možno by som už ani viac písa nemusela – taký, ako sa predstavil pri prvom stretnutí – cie¾avedomý výskumník, vzdelaný, sèítaný, komunikatívny a príjemný spoloèník, sa prejavoval po celé ïalšie roky našej osobnej a kolegiálnej známosti.
Postupne som sa dozvedala o jeho tematických záujmoch – boli a sú dodnes ve¾mi široké – od tém duchovnej kultúry až po ochranu kultúrneho dedièstva, ale spájané vždy aj s múzejnou prácou – výstavnou, ochranárskou, výchovnou. Organizátor i úèastník mnohých konferencií, vždy prinášajúci zmysluplné, ucelené výskumy výraznej pramennej hodnoty. Redaktor, ale aj pisate¾ – vo svojej ve¾kej, knihami a ilustraèným materiálom, páskami a kazetami, fotografiami a kresbami zapratanej príjemnej domácej pracovni – stihol pripravi do tlaèe mnohé zborníky, drobnejšie èlánky osvetového charakteru, ale aj úctyhodné publikácie o svojich témach.
Národopisný tábor v Bicske zostane pre mòa jedným zo životných zážitkov. Lacimu nebolo ¾úto èasu ani energie, spolu s manželkou, historièkou novoveku Zsófiou Demeter a s ïalšími kolegyòami z múzea, dokázali poèas celého letného týždòa zauja skupinu školských deti národopisným a historickým výskumom! To¾ko entuziazmu, èo ho bolo aj na rozdávanie!
V pamäti sa mi vynárajú aj mnohé ïalšie exkurzie v rámci vedeckých konferencií, ale aj osobné a rodinné vzahy. Staèilo vari pol vetou spomenú, že by sme radi videli kraj, odkia¾ pochádzali aj moji predkovia v Honte, a to iste ani nebola náhoda – Laci zorganizoval návštevu u svojich svokrovcov, ku ktorým mal príkladný vzah – a tak som aj ja s mojou mamièkou a neskôr aj s mojim manželom a demi mohla navštívi kraj, Balašské Ïarmoty, ústredný topos èasti našej rodinnej oral history.
Mimochodom, aj ja som sa chcela zavïaèi a tak zhodou okolnosti práve z Balašských Ïarmot sme „brali“ Laciho na jeho letné štúdium do Bratislavy, kde sa rozhodol prehåbi svoje základy znalosti slovenského jazyka na Studia Academica Slovaca. S touto cestou (na starej Škode 100) je spojených nieko¾ko napínavých a v koneènom vyznení aj veselých príhod, napr. ako sa zaseklo otváranie kufra na aute…ale nezabudnem ani na to, že Laci si na SAS bral aj noènú lampu, keïže si nebol istý, èi na internátnej izbe taká bude, a on bol odhodlaný ve¾a, a možno aj po nociach študova.
Túto cestu a ïalšie malé výlety sa Laci vždy snažil revanšova – takto nás celú perepú bratislavských úèastníèiek konferencie v Békešskej Èabe nahovoril ís „cez nich“ a od Lukácsovského domu sme už pokraèovali jeho autom. Aj na tejto konferencii sa prejavil ako pozorný hostite¾, keï ma zachraòoval zo zajatia akejsi nacionalisticky naladenej amatérskej zberate¾ky, ktorá ma pri veèeri svojim podpichovaním dohnala až k slzám….
Spoloène s Lacim sme pochodili mnohé miesta na Slovensku. Jeho vtedy ešte malý, dnes už samozrejme dospelý syn, Miklós, má svoju „patrónsku“ fotografiu pri Mikulášskom kostole v Liptovskom Mikuláši. Mladší z detí, Karcsi, zostane zas v našej rodine pamätný otázkou, keï u nás trávil nejaký prázdninový èas a vracali sme sa po výlete na Ohnište v Jánskej doline – „teta, a preèo sme sa skrz to, aby sme zjedli tú paštiku, museli liepa až hore na ten kopec?“
Rodinné výlety striedali odborné exkurzie. Staèilo len prejavi záujem. Spomenula som svoj výskum jednodetnosti a už sme šli do Szekszárdu a okolia, aby sme „in situ“ pozreli mohutné stavby, domy jednodetných rodín v juhozápadnom Maïarsku. Niekedy sa rodinné a pracovné dalo vhodne skåbi. Okolo sviatku Sv. Urbana – vinohradníctvo a kult svätého Urbana je Laciho životná téma – v rok nášho odchodu do Spojených štátov – sme zašli sa rozlúèi s Lukácsovcami. Naše dcéry si dodnes pamätajú chu èerešní a jahôd, ktoré v ich záhrade už v tom èase dozrievali, a ako teta Zsofi výborným pohostením a láskavým prijatím prekonala ich ostych. Okrem Zsofiinho, vždy skvelého pohostinného stola, nás však èakala aj pú k vinohradníckym chyžkám, pre deti vyvážená aj návštevou budapeštianskej ZOO, všetko v Laciho réžii.
Na Lacim Lukácsovi si vážim jeho verné priate¾stvo. Stihla som si za tie roky našej známosti všimnú, že je to verný priate¾ samozrejme nielen mòa a mojej rodiny, ale takýchto spriaznených ¾udí má vo svojom živote viac. Mala som možnos zoznámi sa so sympatickým právnikom, Józsefom Gelencsérom, ktorého priviedol k štúdiu právnych dejín a obyèajového práva. Uvedomila som si, ako rád podporuje – svojou prítomnosou na vernisážach èi uvedeniach kníh – tak nás, ako aj svojich priate¾ov a aj našich kolegov a priate¾ov Jožka a Icu Liszkovcov, a iste aj mnohých ïalších. Recenzuje, píše správy, kolegiálne podporuje všetky naše snaženia. On mi z poverenia Maïarskej národopisnej spoloènosti odovzdával dekrét o mojom èestnom korešpondenènom èlenstve v tejto úctyhodnej organizácii – príznaène, poèas konania národopisného tábora v obci Èeròa (Bakonycsernye) v Zadunajsku.
Obdivuhodné, zaiste aj vïaka porozumeniu a trpezlivej vzájomnej podpore je krásne partnerstvo Laciho so Zsofi. On vie najlepšie, èo všetko, ko¾ko starostlivosti a podpory sa mu dostáva od manželky, vynikajúcej historièky, organizátorky aj múzejníèky, inšpiratívnej profesorky a v neposlednom rade aj skvelej gazdinej, ktorej miera „podporného servisu“ je akoby nevyèerpate¾ná.
Uplynulé roky, zvláš tie nedávne, aj našej generácii otvorili svet. Laci vedel vïaka svojim odborným aj jazykovým schopnostiam nazbiera i v tomto smere ve¾a podnetov. Rozcestovaní sme sa možno stretali menej èasto, kým nám zas k èastejším písomným kontaktom nenapomohli moderné technológie. Zhodou okolností nikdy doteraz sme si nezvykli vinšova na narodeniny. Tak som sa až po tridsiatich rokoch dozvedela, že sme s Lacim narodení v ten istý deò, z neve¾kým vekovým rozdielom. Tak som potešená, že odteraz budem vedie vždy presne (aj keï len pomyslene) pripi s pohárom Móri ezerjó (tiež len pomyslene): Milý Laci! Mnogaja ljeta!