csütörtök, október 28, 2021

Úvodné poznámky

Príspevok som koncipovala ako podnet na diskusiu, prípadne ako impulz na iniciovanie širšie zameraného pracovného seminára či konferencie o problematike folklorizmu na Slovensku. Nazdávam sa totiž, že bez nadsadenia je možné konštatovať, že folkloristika na Slovensku v ostatných viac ako desiatich rokoch „nestíha” faktograficky zaznamenávať, a už vôbec nie teoreticky reflektovať stav a vývin procesov a prejavov folklorizmu. K tomuto konštatovaniu ma vedie porovnanie s obdobím pred rokom 1989, keď boli odborné semináre
a konferencie a z nich publikované výsledky kvalitnou a rešpektovanou súčasťou napr. folklórnych festivalov – vo Východnej či Detve ai. A celkom osobne – zdá sa, akoby nebolo nástupcov Svetozára Švehláka a Milana Leščáka, ktorých odborná iniciatíva a kompetencia na tomto poli bádania boli dlhodobé a naplnené pozoruhodnými bádateľskými výsledkami.
Naposledy sa na problematiku folklorizmu zameraná konferencia s interdisciplinárnym obsadením a medzinárodnou účasťou konala v roku 1999 v Banskej Bystrici (Kyseľ (ed.) 2000), po desiatich rokoch – v roku 2009 sa v rámci festivalu Haravara v Banskej Bystrici konal podobne zameraný seminár (ktorý bol však „jednorazový”) (Lukáčová (ed.) 2009) a
v rámci Akademickej Nitry 20121 prebehol seminár s príspevkami zameranými na problematiku hudobno-tanečného folklorizmu2. Skeptické konštatovanie vyslovujem aj napriek tomu, či práve preto, že niekoľko rokov vediem program Rozpravy v rámci Košických folklórnych dní a na niekoľkých ďalších podujatiach – diskutuje na nich v podstate malá hŕstka tých istých ľudí… Čo sa týka publikačných výstupov, nezabúdam ani na monotematické číslo Etnologických rozpráv z roku 2005. Na tomto mieste možno zaznie prvá otázka: má sa fenoménmi folklorizmu zaoberať folkloristika? Nemali by sa nimi zaoberať umenovedné disciplíny či kulturológia?
Prax folklorizmu na Slovensku pritom, od konca 80. rokov 20. storočia prechádza veľkými zmenami, v pozadí ktorých stoja spoločensko-politické zmeny po roku 1989 s vážnymi dôsledkami v štátnej kultúrnej politike. Na jednej strane ako prirodzená reakcia na dosiahnuté a v podstate petrifikované prístupy k spracovaniu folklóru na scéne a v médiách, tiež snáď ako prejav nastupujúcej mladej generácie tvorcov rastie počet nadšencov – nezriedka odborne školených3, ktorí deklarujú úsilie o nové/iné/poučené spracovanie folklóru na scéne či
v médiách. Odzrkadľuje sa to aj v názvoch združení, kde sa grupujú: Klub milovníkov autentického folklóru4, Priatelia autentického folklóru5 ai. Deklarujú a aj svojou prácou napĺňajú snahu poznať folklórny materiál, ktorý následne využívajú a spracúvajú do podôb scénického predvedenia či výučby. Zdrojom poznania sú pre nich archívne záznamy, zápisy z terénnych výskumov, obrazové a zvukové záznamy – reálne však siahajúce prevažne do polovice 20. storočia…
Príspevok materiálovo vychádza z opakovaných zúčastnených pozorovaní konkrétneho podujatia scénického folklorizmu podujatia a analýzy sprievodných materiálov k nemu. Ide
o celoštátnu súťaž „Rozprávačské Lodno”6. Zaujímalo ma tiež, ako sa v kontexte tohoto podujatia používa pojem autenticita/autentický a ich sémantické ekvivalenty pravý, pôvodný, hodnoverný ai.7 Na podujatí som sa opakovane zúčastnila ako členka, resp. predsedníčka hodnotiacej poroty a čiastočne som sa podieľala i na jeho zrode, keď som poskytla konzultáciu a príslušnú odbornú literatúru k téme hlavnému iniciátorovi vzniku Rozprávačského Lodna, Dušanovi Mikolajovi. Podujatie, i napriek tomu, že má celoštátny záber, nepatrí do „hlavného prúdu” scénického folklorizmu na Slovensku8. V príspevku uvažujem o fenoméne autenticity inšpirujúc sa chápaním tohoto konceptu jednak z hľadiska folkloristiky, tiež však z pohľadu teórie turizmu.

Koncept autenticity v medzinárodných a národných dokumentoch

Aký význam pripisuje svetové spoločenstvo ochrane fenoménov kultúrneho dedičstva, svedčia viaceré medzinárodné dokumenty, ako sú napr. Aténska charta z roku 1931, Benátska charta z roku 1964 a ďalšie. Základné zásady ochrany a obnovy pamiatok sa po prvý raz definovali v Aténskej charte v roku 1931, ktorá prispela k rozvoju mohutného medzinárodného hnutia, čo sa konkrétne prejavilo v národných (štátnych) dokumentoch, v činnosti organizácií ICOM a UNESCO i v zriadení medzinárodnej ústrednej inštitúcie na zachovanie a reštaurovanie kultúrnych hodnôt organizáciou UNESCO. II. Medzinárodný kongres architektov
a technikov historických pamiatok, ktorý sa zišiel v Benátkach 25. a 31. mája 1964, schválil tzv. Benátsku chartu o ochrane a obnove pamiatok a pamiatkových sídiel.9 Špecifický charak­ter má v tomto zmysle Dokument o autenticite, prijatý v Nara v roku 1994, v ktorom sa o.i. uvádza:
Hodnota a autentickosť
9. Ochrana kultúrneho dedičstva vo všetkých jeho podobách a zo všetkých historických období vychádza z hodnôt prisudzovaných tomuto dedičstvu. Čo najpresnejšie chápanie týchto hodnôt závisí, okrem iného, od stupňa dôveryhodnosti zdrojov informácií, ktoré sa nimi zaoberajú. Posúdenie a pochopenie autentickosti tohoto zdroja informácií vo vzťahu
k originálu a ďalším črtám kultúrneho dedičstva a ich významu je základom pre stanovenie všetkých prvkov autenticity.
10. Autentickosť, tak ako bola určená a potvrdená Benátskou chartou, sa javí ako hlavný kvalitatívny faktor, pokiaľ ide o pochopenie autenticity hrá základnú úlohu vo všetkých vedeckých štúdiách o kultúrnom dedičstve pri plánovaní ochrany, obnovy a reštaurovania, ako aj pri procese zápisu používanom pre Dohovor o ochrane svetového dedičstva a pri iných kultúrnych zoznamoch.
11. Posudzovanie hodnôt prisudzovaných kultúrnemu dedičstvu, i dôveryhodnosti príbuzných informačných zdrojov, sa môže líšiť medzi kultúrami, a dokonca i v rámci jednej kultúry. Je preto vylúčené, aby posudzovanie hodnoty a autentickosti bolo založené na jednotných kritériách.
Naopak, rešpektovanie týchto kultúr vyžaduje, aby každá pamiatka bola posudzovaná
a hodnotená s ohľadom na kultúrny kontext, ku ktorému náleží.
12. Preto je mimoriadne dôležité a naliehavé, aby v každej kultúre boli charakterizované špecifické znaky, vzťahujúce sa k hodnotám daného kultúrneho dedičstva a k dôveryhodnosti a spoľahlivosti príslušných informačných zdrojov.
13. V závislosti od povahy kultúrneho dedičstva, jeho kultúrneho kontextu a jeho rozvoja v čase, posudzovanie autenticity môže byť prepojené s hodnotou rôzneho druhu zdrojov informácií. Tie zahrňujú koncepciu a formu, materiály a hmoty, použitie a funkciu, tradície
a techniky, polohu a rozmiestnenie, ducha a pocity a iné vnútorné a vonkajšie faktory. Použitie týchto prameňov umožňuje vypracovanie a preverenie špecifických, umeleckých, historických, sociálnych a vedeckých dimenzií.10
Čoraz častejšie sa používa termín nehmotné kultúrne dedičstvo, čo možno zjednodušene odôvodniť skutočnosťou, že sa postupne rozšíril koncept pamiatky hodnej ochrany a teda okrem stavebných a historických pamiatok sa do tohto konceptu zahŕňajú aj prejavy tradičnej kultúry, a to nielen hmotnej, ale aj duchovnej kultúry a folklórnych prejavov, prenášaných ústnou tradíciou. V oblasti ochrany tradičnej ľudovej kultúry ide zároveň o napĺňanie Odporúčania na ochranu tradičnej kultúry a folklóru, ktoré bolo prijaté na 25. zasadnutí Generálnej konferencie UNESCO 15. novembra 1989 a vláda SR schválila návrh opatrení na jeho realizáciu uznesením č. 448/2000. Ďalším dôležitým impulzom v tejto oblasti je pripojenie sa k Reprezentatívnemu zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva na základe rezolúcie UNESCO prijatej
v roku 1997. Vytvára sa tak možnosť aj v medzinárodnom rozsahu chrániť slovné prejavy, hudbu, tanec, hry, obrady, mytológiu, obyčaje alebo tradičné formy komunikácie a šírenia informácií, javy ľudovej kultúry mimoriadnej historickej, umeleckej, etnologickej, sociologickej, antropologickej, prípadne inej hodnoty. Pre zachovanie týchto nehmotných hodnôt sa za optimálne považuje ich ochrana vo forme záznamu na vhodnom nosiči uloženom v sústave archívov, prípadne v knižniciach alebo v zbierkach múzeí a galérií.11

Fenomén autenticity v kontexte bádania o folklóre a folklorizme

Fenomén autenticity ako atribút folklóru sledovala z pohľadu dejín folkloristiky v nemecky hovoriacich krajinách a v USA R. Bendix, ktorej práca z roku 1997 (Bendix 1997) mi bola inšpiráciou pri koncipovaní príspevku. Autorka konštatuje na jednej strane existenciu „trhu identifikovateľných autenticít” a súčasne dokonalých napodobenín – fakov. Koncept autenticity spája so zrodom kapitalizmu a demokracie, keď sa stáva jadrovým termínom humanitných odborov ako literárna história, historiografia, etnológia, umenoveda, ktoré skúmajú ideálnu modelovú kultúru – takú, ktorej tie, a nie iné zložky vymedzujú bádatelia – konštruujú obraz danej kultúry. Technologický rozvoj reprodukčných médií umožňuje zároveň mnohopočetné kópie, temer nerozoznateľné od originálu, takže pôvodné a napodobené sa vzájomne zamieňajú. Tu sa dostáva do zdanlivého sporu puristické vs hybridistické chápanie kultúry. To prvé chápe napodobeniny – faky ako niečo nelegitímne. R. Bendix nadväzuje na umenovednú koncepciu W. Benjamina, ktorý zastával stanovisko, že autenticitu umeleckého diela nie je možné reprodukovať, no zároveň poukazoval na význam rozvoja techník reprodukcie, čo prinášalo nové chápanie autenticity (Benjamin 1979). V súčasnosti vzniká zaujímavý paradox – vyhlásenie niečoho za autentické vrhá túto vec na trh a tým k replikovateľnosti a strate autenticity (Bendix 1997, 8–9). Za intenzívnym dokumentovaním, uvedomelou a vedomou ochranou autentického sa skrýva obava zo straty daného predmetu/subjektu (Bendix 1997; Hlôšková 2005). Záujem o folklór zo strany iných, ako jeho nositeľov – predovšetkým intelektuálov – temer vždy stál na opozícii, napríklad voči aristokratickým výstrelkom či voči urbánnej kultúre. Veď i Rosseauov „savage” bol stelesnením autentickej existencie a Herderovo hľadanie autentickosti sa uplo k rurálnemu a pastorálnemu spôsobu života, ako jeden z príznačných prvkov formovania novodobých národov. Autenticita tu bola videná v: pôvode a tiež v materializovaných zapísaných folklórnych textoch, ktoré sa stávali ikonami národnej identity (Bendix 1997, 48). Dialo sa to prostredníctvom špecialistov, ktorí ako mediátori „pokladu folklóru” prezentovali a obhajovali jeho hodnoty smerom od ľudu
k iným sociálnym vrstvám, čím sa vlastne vytvárali estetické reprezentácie ľudovosti. V súčasných podmienkach za experta považuje J. Liszka tzv. uvedomelú ľudovú postavu – teda človeka, ktorý sa sám považuje alebo je okolím považovaný za znalca lokálnej tradičnej kultúry, ktorej prvky podstupujú procesy rekonštruovania resp. konštruovania kvôli revitalizácii tradície v miestnych podmienkach alebo uvedením na scéne či v médiu (Liszka 2009, 150). Autor zároveň navrhuje aj terminologické rozlíšenie kultúrnych javov, ktoré sú nejakým spôsobom a v rôznej miere inšpirované folklórom. Nadväzuje na koncepciu Józsefa Faragóa, ktorý rozlišoval organický a organizovaný folklór (Faragó 1978).
Problematika folklorizmu sa bádateľsky otvorila v Európe v 60. rokoch 20. storočia, keď sa jej Hans Moser venoval vo viacerých príspevkoch a znovuoživil termín folklorizmus, zavedený Paulom Sebillautom v 2. pol. 19. storočia (Hlôšková 2005), i keď ako konštatuje V. J. Gusev: „Folklorizmus je, samozrejme, starší ako sám termín” (Gusev 1977, 131). Teória folklorizmu v krajinách tzv. východného bloku vychádzala z dnes už klasickej štúdie K. V. Čistova, aplikujúcej poznatky teórie komunikácie (Čistov 1972). Hans Moser, po ňom Hermann Bausinger i mnohí ďalší bádatelia chápali folklór a folklorizmus ako opozície a teda v tom zmysle, že zmenou kontextu existencie javu sa fundamentálne mení jav samotný. Zjednodušene by sa dalo povedať, že folklór sa často chápal ako pozitívny a folklorizmus ako negatívny. Takto sa k dvom systémom kultúry pristupovalo z pohľadu inštrumentalizácie folklóru, ktorý bol považovaný za „originál” (= s pozitívnou konotáciou) a folklorizmus – „podanie folklóru z druhej ruky” ako jav s negatívnou konotáciou. Tu prichádza ďalšia provokatívna otázka: i keď používame stupne štylizácie folklóru, ktorú zaviedol L. Leng a teoreticky rozpracoval M. Leščák (Leščák 1972, 1973), nie sú prejavy folklorizmu fakemi?
Bez ohľadu na teoretické uchopenie vzťahu folklóru a folklorizmu, v aktuálnom fungovaní kultúry nestoja v opozícii – v živom systéme kultúry sa neustále vzájomne ovplyvňujú a tvoria jej komplementárne zložky. Takéto chápanie vzťahov folklóru a folklorizmu formulovala Dunja Rihtman-Auguštin a konštatovala tiež, že v súčasnosti folkloristika prechádza od skúmania pôvodu a fungovania folklóru k nám samým – k ľuďom. Výskumnou otázkou sa potom stáva otázka: prečo bol/je spôsob existencie folklóru pre nás dôležitý? (Rihtman-Auguštin 1988, 10).
Nadviažuc na jej stanovisko som v príspevku z roku 2005 formulovala ako jeden z metodologických prístupov: chápať folklorizmus ako symbolickú konštrukciu obrazu folklóru (tradičnej kultúry) a charakterizovať jeho miesto v identifikačných procesoch konkrétnych skupín (2005, 23). Zároveň je folklór a ostatné prejavy tradičnej kultúry do veľkej miery aj komoditou na trhu (Gradišnik 2010) a zároveň technickými možnosťami replikovateľnosti
a okamžitého šírenia stáva má vysoký potenciál stať sa súčasťou masovej kultúry (Hajduk-Nijakowska–Smolińska 2010).
Prehľadová štúdia Guntisa Šmidchensa z roku 1999 je jedným z pokusov o charakteristiku doterajších konceptov folklorizmu v „západnej” a „východnej” vede. Šmidchens vymedzuje chápanie folklorizmu v politickoekonomických rámcoch jednotlivých krajín, pričom
v trhovom ekonomickom systéme „západnej” kultúry folklór vstupuje do procesov folklorizmu v kontexte kultúrneho priemyslu. Na druhej strane v kontexte vládnej podpory kultúrnych programov na „východe” sa folklór využíval vo folklorizme ako súčasť kultúrnych programov naviazaných na politické aktivity (Šmidchens 1999, 53). L. Dégh tento kontext upresnila už predtým, keď konštatovala, že scénická prezentácia folklóru vo všetkých formách plnila v bývalých socialistických krajinách, okrem mnohých iných funkcií, predovšetkým ideologickú funkciu (Dégh 1989).
Šmidchens folklorizmus definuje ako: „…uvedomelé spoznávanie a opakovanie ľudovej tradície ako symbol etnickej, regionálnej alebo národnej kultúry. Toto opakovanie môže mať ekonomické alebo politické konzekvencie, alebo i obe…” Šmidchensovo opakovanie ľudovej tradície Herrman Bausinger pred časom bližšie charakterizoval ako: „Použitie materiálnych alebo štylistických prvkov folklóru v kontexte, ktorý je cudzí pôvodnej tradícii” (Bausinger 1984, 1406). V Bausingerovom chápaní „folklorizmus je užitý folklór včerajška” a v ňom sa folklór stáva pre jeho užívateľov hobby v oblasti voľnočasových aktivít (Bausinger 1990, 140). Šmidchens spája rozvoj folklorizmu s príchodom modernity. Potreby človeka a sociálnej skupiny ako potreba istoty, kontinuity s minulosťou, spoluprežívanie slávnostných chvíľ ústia do vytvárania ideálneho obrazu minulosti ako opozitného sveta k súčasnej „hektickej” dobe, do ktorého zapadajú aj mozaikovité prvky tradičnej = v súčasnosti nefunkčnej kultúry. Tu vidí priestor pre súčasné bádanie o folklorizme, aby sa predmetom stali otázky motivácie „kultivovať dedičstvo” zo strany jednotlivcov alebo skupín. Nastoľuje tak potrebu formulovať výskumný problém, tak ako to formulovala D. Rihtman-Auguštin. Folkloristika na Slovensku sa tejto problematike venovala už v osemdesiatych rokoch 20. stor. štúdiami
v Slovenskom národopise o výrazných nositeľoch, z ktorých viacerí pôsobili prevažne v prostredí folklorizmu. Kým napríklad v 19. storočí iniciátormi uvedomelého záujmu o tradičnú kultúru, resp. folklór a cieľavedomú prácu s ním v národnoemancipačných procesoch tzv. malých národov boli patrioti, vzdelanci, agitátori či „tvorcovia a nositelia ideí” – v ich práci folklór plnil dve funkcie: poskytoval historickú informáciu a zároveň poskytoval modely pre budúce činy. Súčasný folklorizmus dáva viac priestoru kultúre marginalizovaných skupín, predstaviteľom alternatívnych životných štýlov a poučenie o multikultúrnom svete sa zračí napríklad aj z prejavov tzv. worldmusic. Súčasné technológie masovej komunikácie na jednej strane umožňujú exponenciálny rast nositeľských a vnímateľských skupín, na druhej strane, ako konštatuje G. Šmidchens, vedú k uvedomovaniu si skupinových odlišností a záujem i kultivovanie a „predvádzanie” skupinovej špecifickosti – teda v podstate k prejavom folklorizmu (Šmidchens 1999, 70).

Ešte v roku 1950 americký folklorista Richard M. Dorson zaviedol v článku v American Mercury (Dorson 1950) neologizmus fakelore12, ktorým navrhoval označovať javy kultúry, vydávajúce sa prostredníctvom ich „tvorcov” za folklór. Na Dorsonove štúdie z rokov 1969, 1976 (Dorson 1969) nadviazal Alan Dundes, ktorý sa pokúsil fenomén fakelore zasadiť do historicko-politického kontextu a poukázal na jeho existenciu i v kultúrnych systémoch iných krajín. Svoju koncepciu postavil na psychologických aspektoch medziskupinových vzťahov, pričom vyslovil tézu, že „fakelore má svoje korene v pocitoch národnej alebo kultúrnej menejcennosti, podriadenosti” (Dundes 1989, 51). Istým spôsobom oponoval negatívnym hodnotiacim súdom Dorsona a prihovára sa za to, aby sa javy fakeloru a priori neodmietali, ale aby boli vnímané ako integrálne prvky kultúry. Zaoberať by sa nimi mali folkloristi a skúmať by ich mali nástrojmi a metódami folkloristiky (Dundes 1989, 53).
Vilmos Voigt uvažuje o folklorizme v kontexte chápania folklóru ako umeleckého systému (Voigt 1981), pričom za ideovú bázu pri manipulovaní s prvkami folklóru považuje zámer povýšiť, posilniť rozvoj ne-folklórneho umenia v rozvíjajúcom sa sociálno-historickom systéme umenia a špecifikovať a ochrániť folklórne umenie v tomto systéme. Pri určení historických vrstiev folklorizmu formuluje Voigt i termíny tradičný folklorizmus a neo-folklorizmus, pričom prvý v strednej Európe spája s 19. storočím keď „…folklorizmus označuje estetický ekvivalent nacionalizmu” (Voigt 1981, 55). Neo folklorizmus je súčasťou estetiky umeleckej avantgardy, ktorá prvky folklóru (resp. tradičnej kultúry) prijíma zväčša len kvôli ich formálnej stránke, zriedka i kvôli obsahu, plniac reprezentačnú funkciu.
Józef Burszta operuje i termínom postfolklorizmus, ktorý podľa neho predstavuje vývinovú fázu, ktorú charakterizuje prepletenie diferencovaných lokálnych a regionálnych foriem do nadlokálneho štandardu národného (výtvarného) folklóru. Pritom sa model ľudovosti, respektíve vybraných elementov ľudovosti stotožňuje so znakmi národnej kultúry. Národný folklór sa tak stáva výrazom umelej skonvencionalizovanej patriotickej ľudovosti (podľa: Danglová 1994, 79).
V roku 1996 sa v štúdii E. Lafazanovského objavuje termín folklove. Koncept Konrada Köstlina z roku 1994 o etnizácii kultúry Lafazanovski nahrádza termínom folklorizácia kultúry, ktorý vo vývoji kultúry vo východnej Európe úzko súvisí s folklorizmom ako s formou reprezentácie a symbolizácie identity. Folklove považuje za termín, ktorým je možné sa vyhnúť negatívnym konotáciám, spojeným s termínmi folklorizmus či fakelore (Lafazanovski 1996).
V pozadí uvádzanej terminológie je dichotomický koncept „niečoho” východiskového, autentického, pôvodného, prvotného …, na druhej strane odvodeného, zmeneného, štylizovaného, pretvoreného – čo však z pôvodného vychádza. Toto chápanie sa v praxi folklorizmu neustále až do súčasnosti umocňuje pravidlami rôznych súťaží a prehliadok, kde jedným zo základných kritérií je autentickosť/pôvodnosť predvádzaného materiálu. Na tomto mieste sa vynára tretia otázka – kto určuje mieru autenticity prejavov folklorizmu? V kontexte vyššie povedaného môžeme na problém nazerať z dvoch hľadísk: na jednej strane je to hľadisko tých, pre ktorých je folklór objektom – teda folkloristov a aktérov folklorizmu, na druhej strane je to pohľad samotných nositeľov, aktérov. V prvom prípade sú to bádatelia o folklóre,
a tiež všetci upravovatelia, inscenátori – teda tí, ktorí nejakým spôsobom s folklórom manipulujú. Tu nezriedka, ako na to upozorňuje J. Hamar, vzniká napätie medzi chápaním autentickosti folklórneho východiska a jeho umeleckého stvárnenia s rôznou mierou štylizácie (Hamar 2012, 61). Dvojdomosť folklóru – teda na jednej strane v jeho prirodzenom prostredí, kde sa dynamicky vyvíja a mení, na druhej strane v petrifikovanej podobe scénického či inak mediálneho prezentovania sprevádza kontinuálne napätie dvoch hľadísk. Prvým z nich je hľadisko folkloristiky, ktorá vytvára poučený a argumentovaný obraz o žánrovom systéme, poetologických princípoch a procesoch života celého systému folklóru. Nezriedka inak sa fenomén autenticity javí z pohľadu nositeľov/aktérov folklorizmu, pričom sa v ich výpovediach odzrkadľuje cielené inštitucionálne pôsobenie – cez školské vzdelanie, ktoré ich „naučí”, čo je folklór, tiež však cez účinkovanie v zoskupeniach, inštitúciách a na podujatiach folklorizmu a v neposlednom rade prostredníctvom rôznych typov médií.
V druhom prípade sú to priami „vykonávatelia”, teda zväčša amatérski záujemcovia o tradičnú kultúru a jej vedomé uchovávanie, pestovanie či rozvíjanie. Ako na to pred časom poukázal S. Švehlák, ide o zaoberanie sa tradičnou kultúrou mimo jej prirodzeného prostredia (Švehlák 1975). Tak sa objektom či predmetom záujmu a aktívneho pestovania stávajú prejavy tradičnej kultúry a z nej zvlášť folklór ako súčasť voľnočasových aktivít zmienených nositeľov folklorizmu. Tí svoje aktivity chápu ako autentické v zmysle citového, poznávacieho a interpretačného zaujatia. Na tomto mieste sa dostávame k chápaniu autenticity ako zážitkovosti (Bendix 1997, 209 an.)

Autenticita ako zážitkovosť

Takto chápaný koncept autenticity má dlhšiu históriu a je teoreticky spracovaný predovšetkým v odborných prácach, týkajúcich sa turizmu a cestovného ruchu. Pojem autenticita v cestovnom ruchu sa chápe podľa dvoch kritérií: autenticita turistického zážitku a autenticita objektov cestovného ruchu. Koncept autenticity sa vysvetľuje ako pocit – zažitie skutočného ja. Autenticita je tu chápaná ako atribút sociálnej konštrukcie, nie ako objektívne merateľná kvalita navštíveného objektu či udalosti. Objekty sú považované za autentické nie preto, že by museli byť inherentne pravé, ale na základe toho, z akého uhla pohľadu ich vnímame. Ľudia prežívajú situáciu autenticky nie vďaka pôvodnému objektu, ale vďaka tomu, že
v rámci turizmu vykonávajú nezvyčajné aktivity, ktoré nepatria k ich každodennému životu; ich turistická aktivita stimuluje pocit autenticity zažitého. K realite sa tu pristupuje ako
k výsledku rôznych verzií jej interpretácií. Pre konštruktivistov je subjektívne chápanie reality podstatnejšie a účastníci akcie či podujatia si môžu vytvoriť svoj vlastný názor v závislosti od kontextu situácie.
Z hľadiska konštruktivistického chápania sa základný postoj k autenticite v cestovnom ruchu sa dá zhrnúť do niekoľkých bodov: 1) neexistuje žiadny statický a absolútny originál, ktorý by sa dal charakterizovať ako autenticita samotná, 2) autenticita nie je vrodená vlastnosť objektu, navždy zafixovaná v čase – autenticita je sociálny proces, v ktorom súťažiace záujmy argumentujú v prospech vlastnej interpretácie histórie, 3) autenticita alebo neautenticita je výsledkom prístupov a interpretácií každého jednotlivca. Preto je zážitok autenticity relatívny u každého typu turistu, ktorý môže mať vlastnú definíciu, skúsenosť a interpretáciu autenticity. Ak sa teda turista rozhodne, že to, čo zažil, bolo autentické, názor odborníka
o objektívnej autenticite je irelevantný. 4) autenticita je „nálepkou” navštevovanej kultúry
v zmysle jej stereotypnej predstavy z pohľadu návštevníka a očakávaním z vysielajúcej spoločnosti. Autenticita je projekciou predstáv, viery a očakávania turistov.
Turisti podľa konštruktivistov hľadajú akúsi symbolickú autenticitu, ktorá by uspokojila ich sociálnu konštrukciu, resp. predstavu o navštevovanej spoločnosti a jej kultúre.
Postmoderný turista je menej koncentrovaný na autenticitu originálu. Ak kultúrnou sankciou turistu obdobia modernity bolo hľadanie autenticity objektu (historickej, umeleckej či inej pamiatky), potom kultúrnou sankciou postmoderného turistu je „hravé hľadanie zábavy” alebo „estetické potešenie” (Cohen 1988). Viacerí autori tento fakt ilustrujú príkladmi aktívnej účasti turistov na lokálnych podujatiach, keď sa napríklad nielen pozerajú na predvedenie tradičného tanca, ale priamo sa doň spontánne zapoja či pod vedením „expertov” sa učia jeho prvky a motívy. „Turizmus v momente tanečného predstavenia poskytuje náhradný svet, ktorý umožňuje únik z každodenných starostí a tanečníkom a turistom poskytuje estetický zážitok” (Daniel 1996, 789). Ak by sme k v tomto prípade k tancu pristupovali ako k objektu (predstaveniu), potom by v sebe zahŕňalo autenticitu vo folkloristickom zmysle – autenticita by teda spočívala vo fakte, či je predvedenie rekonštrukciou tradičného tanca. Ak je však toto predstavenie turistickou aktivitou (v našom prípade aktivitou folklorizmu), ustanovuje alternatívny zdroj autenticity, ktorý nemá nič spoločné s tým, či je tanec hodnoverným zobrazením tradičného tanca. Autenticita konkrétneho prežitia konkrétnej tanečnej aktivity je viazaná na stav dočasnosti. Takýto prístup opúšťa konvenčný koncept autenticity z pohľadu objektu a otvára problematiku prehodnotenia autenticity v chápaní súčasnej masovej kultúry a j vo vzťahu k prejavom tradičnej kultúry. „Folklór môže slúžiť aj ako nástroj napĺňania ľudskej túžby po autenticite a „starých dobrých časoch … byť viac či menej komplikovanou zábavou, koníčkom alebo trávením voľného času…” (Janeček 2011, 7). Tu sa otvára pole interdisciplinárneho bádania (folkloristika, sociológia kultúry, psychológia) s predmetom výskumu: čo považujú aktéri folklorizmu za folklór?, rozlišujú a ak áno, tak aké stupne štylizácie folklóru?, ako chápu autenticitu v rámci folklorizmu? apod.
Dovolím si v tejto súvislosti predpokladať, že mnohí z aktérov folklorizmu (priamych účinkujúcich či divákov) sa nezamýšľajú nad fenoménom autenticity v zmysle kritérií, ktoré platia o obraze folklóru na „základe dohody” odborníkov – folkloristov. Zdieľanie estetického, ludického, spoločenského, poznávacieho zážitku „s tematikou” folklóru je pre nich autentickou skúsenosťou, ku ktorej sa radi opakovane vracajú. Ak ich „experti folklorizmu” vedú k objektivistickému chápaniu autenticity, neraz je scénickým výsledkom „štylizovaná autenticita”. Konkrétne na to poukážem na príklade celoštátneho súťažného podujatia rozprávačov – v roku 2013 sa konal jeho 16. ročník.

Rozprávačské Lodno ako podujatie scénického folklorizmu

Prudký rozvoj prostriedkov masovej komunikácie od druhej polovice 20. storočia nateraz vrcholí celosvetovou elektronickou sieťou. Isteže nie všetci k nej majú prístup. Počítačovou gramotnosťou sa vyznačujú predovšetkým mladí ľudia. A aj keď sa takto stráca priamy medziosobný kontakt, práve technické možnosti umožňujú „rozprávať sa” jednotlivo i v skupine v reálnom čase (Krekovičová a kol. 2005). Táto akási „zástupná ústnosť” umožňuje šíriť informácie, zdieľať emócie a to nezriedka prostredníctvom príbehov a motívov, ktoré
v ústnom podaní kolovali už pred niekoľkými storočiami. Aktuálne repliky, postoje či minipríbehy sa šíria i prostredníctvom SMS správ. Ich krátky život je, tak ako vo folklóre, určovaný pominutím ich aktuálnosti.
Zároveň rastie počet ľudí, ktorí na sklonku svojho života spisujú spomienky na prežitý život, ako svedectvo minulých dôb, veľkých spoločenských zvratov i drobných osobných udalostí. Nezriedka sú to texty, ktoré majú svoj pôvod v ústnych podaniach, ktoré kolovali či odovzdávali sa v rodine (Hlôšková 2008).
Uvedomujúc si tieto fakty a súvislosti v roku 1997 prišiel na sklonku 90. rokov uplynulého storočia s nápadom podporiť tradície rozprávačstva Dušan Mikolaj. Rodák z Kysúc –
v tom čase riaditeľ Sekcie miestnej a regionálnej kultúry Ministerstva kultúry Slovenskej republiky – výraznou mierou prispel k tomu, že sa v roku 1997 konal prvý ročník celoštátnej súťažnej prehliadky rozprávačov. Podujatie sa vo svojej koncepcii inšpirovalo aj skúsenosťami z podobných podujatí v zahraničí (napr. Poľsko). Prehliadka sa koná odvtedy každoročne uprostred júna a na jej príprave sa v ostatných rokoch podieľajú obec Lodno, Žilinský samosprávny kraj, Kysucké kultúrne stredisko v Čadci a spoluorganizátorom je tiež Kysucká kultúrna nadácia Bratislava.
Z materiálov Rozprávačského Lodna sa dozvedáme, že poslaním podujatia je odborne metodicky a dokumentačne podporovať, rozvíjať, zaznamenávať a uchovávať poznávacie a umelecké hodnoty pôvodného rozprávačstva vychádzajúceho z tradícií rozprávačstva ako jedného z fenoménov tradičnej kultúry na Slovensku. Má podporiť rozprávačov, ktorí uchovávajú obsahové bohatstvo, žánrovú rôznorodosť slovenskej reči a sú schopní citlivo rozvíjať tieto tradície v ústnom podaní. Na podujatie sa môžu prihlásiť dospelí aj detskí rozprávači zo Slovenska, tiež Slováci zo zahraničia, ktorí nie sú členmi spisovateľských alebo umeleckých organizácií, ani profesionálni pracovníci v oblasti hovoreného slova. Na súťažnú prehliadku môžu postúpiť z regiónov traja najlepší rozprávači v prípade, ak sa v regióne koná takáto súťaž. Rozprávači si môžu vystúpenie pripraviť na ľubovoľnú tému ako zažitý, prerozprávaný či odpozorovaný príbeh. Vystúpenie nemá trvať viac ako osem minút a súťažiaci môžu rozprávať v slovenskom jazyku – hovorovej reči alebo v nárečí tak, aby mohli prejaviť svoje rozprávačské, štylizačné a fabulačné danosti a schopnosti.
Program podujatia má ustálenú štruktúru: súťažnú časť tvoria vystúpenia prihlásených rozprávačov, vzdelávaciu časť predstavuje rozborový a hodnotiaci seminár a spoločenskú časť galaprogram najúspešnejších rozprávačov pre verejnosť. Vystúpenia hodnotí odborná porota, ktorej členmi sú etnológovia, folkloristi, spisovatelia, redaktori. Porota vedie aj rozborový seminár. Celé podujatie sa zaznamenáva na zvukový a obrazový záznam, ktorý sa archivuje a je možné ho využívať na osvetové a vzdelávacie účely.
Na podujatí sa opakovane úspešne zúčastnili rozprávači Anna Sládkovičová zo Šurian, Agnesa Priehodová z Oščadnice, Mária Germušková zo Župčian, Františka Spustová z Gajar, Jozef Benkovič z Lábu a Viktor Ištván zo Skačian a mnohí ďalší. V ostatných ročníkoch sa úspešne predstavili viacerí nádejní detskí rozprávači.
Problematike scénického ľudového rozprávačstva sa venovala v samostatnej publikácii poľská folkloristka Tereza Smolińska (Smolińska 1986). Poukázala zvlášť na skutočnosť, ako pravidlá súťaží scénických ľudových rozprávačov ovplyvňujú ich prejav z hľadiska obsahu
a formy. Už len faktor časového vymedzenia vystúpenia výrazne podmieňuje výber rozprávačského žánra – rozprávači tak nevolia žáner čarovnej rozprávky, ale kratšie texty. I keď by mohli vyrozprávať povesťový text, volia skôr humoristické rozprávanie alebo memorát s cieľom zaujať a zabaviť poslucháčov, predovšetkým členov poroty. K odklonu od „autentickej” rozprávačskej tradície dochádza tak vo všetkých zložkách scénického súťažného predvedenia – jazyk textu, kostým, použitie rekvizít ai. – a opäť sme pri štylizovanej autenticite. Autenticky, v zmysle konštruktivistického chápania autenticity, sa chovajú a prejavujú súťažiaci rozprávači mimo súťažného času a priestoru – vytvára sa tak rozprávačská situácia, často sa do veľkej miery približujúca folklórnej situácii a tradičnej rozprávačskej príležitosti.

Záver

Fenomén autenticity sa vinie dejinami folkloristiky od čias jej zrodu, keď sa autentické ako kvalita kultúrneho javu pripisovala prejavom tradičných spoločenstiev ako nositeľov etnicity daného spoločenstva. Atribút autenticity sa stal kategoriálnym nástrojom expertov – bádateľov a pedagógov na poli tradičnej kultúry. Taxatívne a meritórne vymedzujú a charakterizujú čo ne/patrí do folklóru a prečo. V aplikovanej folkloristike sa autenticita dostala do dichotomickej opozície: autentický folklór vs. štylizovaný folklór, pričom oba členy tejto opozície majú v praxi mnoho stupienkov a vzájomných prepojení. Tieto napätia sa odrážajú aj v odborných diskusiách a terminológii. Nateraz ako k použiteľnému východisku sa prikláňam
k používaniu termínu folklove na označenie aktívneho zaoberania sa tradičnou kultúrou/folk­lórom ako hobby, pričom v mnohých prípadoch ide u týchto ľudí o silné citové zainteresovanie. Autenticitu v tomto kontexte možno chápať ako ich vlastné subjektívne prežitie a precítenie aktívnej a zdieľanej účasti s totožne zameranými spoluaktérmi. Takto chápaná autenticita otvára ďalšie výskumné otázky o mieste a hodnotách folklóru pre dnešného človeka ako jednotlivca i ako člena určitého spoločenstva.

Literatúra

Bausinger, Hermann
1984 Folklorismus. In Enzyklopädie des Märchens IV., s. 1405–1410.
1990 Folk Culture in the World of Technology. Bloomington–Indiana.

Bendix, Regina
1997 In Search of authenticity. The University of Wisconsin Press.

Benjamin, Walter
1979 Umělecké dílo ve věku své technické reprodukovatelnosti. In Dílo a jeho zdroj. Praha.

Burszta, Wojciech Józef
1992 Kultura – ludowość – posfolkloryzm. In Wymiary antropologicznego poznania kultury. Burszta, W. J. ed. Poznań, s. 188–212.

Cohen, Erik
1988 Authenticity and commoditization in tourism. Annals of tourism research 15, s. 371–386.

Čistov, Kiril Vasiljevič
1972 Špecifikum folklóru vo svetle teórie komunikácie. Slovenský národopis 20, 1972, s. 345–349.

Daniel, Y. P.
1996 Tourism dance performances: authenticity and creativity. Annals of tourism research, 23, s. 780–797.

Dégh, Linda
1989 The Institutional Application of Folklore in Modern Hungary. Kultur anthropologisch. Eine Festschrift für I. M. Greverus. Notizen 30. Christian Giordano – Ina-Maria Greverus eds. Frankfurt am Main: Institut für Kulturanthropologie und Europäische Ethnologie der Universität, s. 229–242.

Dorson, Richard
1950 Folklore and Fake Lore. American Mercury 70, s. 335–343.
1969 Fakelore. Zeitschrift für Volkskunde 65, s. 56–65.

Dundes, Alan
1989 Folklore Matters. Knoxwille.

Faragó József
1978 A szerves (organikus) és szervezett (organizált) folklór. In Folklór–Társadalom–Művészet, č. 4–5, Kecskemét, s. 29–36.

Gradišnik-Slavec, Ingrid
2010 Slovenian folk culture: between academic knowledge and public display. Journal of folklore research 47/1–2, s. 123–151.

Gusev, Viktor Jevgenjevič
1977 Foľklorizm kak faktor stanovlenija nacionaľnych kuľtur slavjanskich narodov. In Formirovanie nacionaľnych kuľtur. Moskva, s. 127–135.

Hajduk-Nijakowska, Janina – Smolińska, Teresa
2010 Obecność kultury typu ludowego we współczesnej kulturze masowej. In Między kulturą ludową a masową. Smolińska, T. ed. Opole, s. 159–195.

Hamar, Juraj
2012 Folklór na scéne – bariéry a medze interpretácie. In Od folkloru k world-music: hudba a bariéry. Uhlíková, L. – Přibylová, I. eds. Náměšť nad Oslavou, s. 61–67.

Hlôšková, Hana
2005 Folklór a folklorizmus. K terminológii a koncepciám v aktuálnom diskurze. Etnologické rozpravy 12/1, s. 16–26.
2008 Individuálna a kolektívna historická pamäť (vybrané folkloristické aspekty). Bratislava.

Janeček, Petr
2011 Folklor jako sociální produkt. Subkultury a malé sociální skupiny jako prostředí šíření současného folkloru. In Folklor atomového věku. Janeček, P. ed. Praha, s. 7–13.

Kowalski, Piotr
1996 (Nie)bezpieczne światy masovej wyobraźni. Opole.

Krekovičová, Eva a kol.
2005 Folklór v procesoch globalizácie. Bratislava.

Kyseľ, Vladimír ed.
2000 Folklorizmus na prelome storočí. Bratislava.

Lukáčová, Alžbeta ed.
2009 Folklorizmus a jeho fenomény včera a dnes. Banská Bystrica.

Lafazanovski, Emir
1996 Folklove: Salvation of the Local Mass Culture. In Contemporary Folklore: Changing World View and Tradition. M. Kõiva ed. Tartu, s. 29–35.

Leščák, Milan
1972 Štruktúra štylizovaného folklóru a jeho spoločenské funkcie. Rytmus 12.
1973 Štruktúra štylizovaného folklóru a jeho spoločenské funkcie 2. Rytmus

Liszka József
2009 Zmeravená tradícia. Fórum spoločenskovedná revue, s. 145–157.

Pavlicová, Martina
2011 Lidová kultura volně k použití – zamyšlení nad její ochranou a využíváním. In Od folkloru k world-music: cesty za vizí. Uhlíková, L. – Přibylová, I. eds. Náměšť nad Oslavou, s. 28–39.

Rihtman-Auguštin, Dunja
1988 Folklore: Models and Symbols. In Contributions to the study of contemporary folklore in Croatia. Zagreb, s. 9–22.

Sirovátka, Oldřich
1992 Folklorismus v kulturním životě společnosti. Národopisná revue, 1, s. 13–19.

Smolińska, Teresa
1986 “Ja wóm trocha połosprowiom…”. Opole.

Šmidchens, Guntis
1999 Folklorism Revisted. Journal of Folklore Research 36/1, s. 51–70.

Švehlák, Svetozár
1975 Folkloristika a folklorizmus. Slovenský národopis 23, s. 602–610.

Voigt Vilmos
1981 Adaptation and interaction of professional and folk literature. Studia Fennica 26, s. 49–61.

PRÍLOHA

P r o p o z í c i e
16. ROZPRÁVAČSKÉ LODNO
celoštátna súťažná prehliadka rozprávačov
organizovaná s finančnou podporou Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky a Žilinského samosprávneho kraja

Vyhlasovatelia: Žilinský samosprávny kraj
Kysucké kultúrne stredisko v Čadci
Hlavní organizátori: Žilinský samosprávny kraj
Kysucké kultúrne stredisko v Čadci
Obec Lodno
Spoluorganizátori: Kysucká kultúrna nadácia Bratislava
Termín: 1. – 2. jún 2013
Miesto: Kultúrny dom Lodno

Poslanie prehliadky:
Poslaním prehliadky je odborne, spolupatrične, metodicky i dokumentačne podporovať, rozvíjať, zaznamenávať a uchovávať estetické čaro, poznávacie a umelecké hodnoty pôvodného rozprávačstva vychádzajúceho z najlepších tradícií našich rozprávkarov, kronikárov a spisovateľov, ktorí vo svojej práci a tvorbe uchovali krásu, bohatstvo, pestrosť a žánrovú rôznorodosť slovenskej reči a sú schopní citlivo rozvíjať tieto tradície vo vlastnom ústnom podaní. Nadväzovať na doterajšie tradície, vystúpenia a aktivity autentických rozprávačov zo Slovenska.
Program:
Súťažná časť: Súťažné vystúpenia prihlásených rozprávačov
Vzdelávacia časť: Rozborový a hodnotiaci seminár
Spoločenská časť: Galaprogram najúspešnejších rozprávačov pre verejnosť
Podmienky účasti:
Na prehliadku sa môžu prihlásiť rozprávači, ktorí nie sú členmi spisovateľských alebo umeleckých organizácií, ani profesionálni pracovníci v oblasti hovoreného slova. Z regiónu, kde sa organizuje regionálna súťažná prehliadka rozprávačov, môžu na základe odporúčania príslušného regionálneho kultúrneho /osvetového/ strediska postúpiť traja najlepší rozprávači. Dĺžka jedného vystúpenia nesmie presiahnuť 8 minút.
Téma rozprávania je ľubovoľná, podľa vlastného výberu (môže to byť príbeh skutočne prežitý, vymyslený, odpozorovaný ap.).
Súťažiaci môžu rozprávať v slovenskom jazyku, hovorovej reči alebo v nárečí, aby sa im umožnilo
v čo najväčšej miere prejaviť svoje rozprávačské, štylizačné, fabulačné a slovotvorné danosti a schopnosti.
Hodnotenie:
Úroveň rozprávačských prejavov posudzuje odborná porota.

Záverečné ustanovenia:
Všetky vystúpenia rozprávačov sa zaznamenávajú na videozáznam a zvukový pás, ktoré archivuje Kysucké kultúrne stredisko v Čadci a Obec Lodno. So súhlasom autorov ich organizátori môžu po vzájomnej dohode šíriť slovom alebo písmom pre osvetové a kultúrne účely. Verejné šírenie podlieha autor­skému zákonu.

Az autentikusság jelensége a folklorizmus
összefüggésrendszerében
(Összefoglalás)

A folklorizmus gyakorlata a 20. század 80-as éveinek végétől Szlovákiában nagy átalakulásokon ment keresztül. Ezek hátterében az 1989-es társadalmi-politikai változások állnak, amelyek az állami kultúrpolitikára is jelentős hatást gyakoroltak. Mint a rendezvények színre lépő új alkotógenerációjának, illetve a folklorizmus aktorainak reakciójaként létrejött társulások már nevükben is hordozzák az autentikus szót. Deklarálják és munkájuk során meg is valósítják a meglevő folklóranyag megismerésére való törekvést. A folklór egyes megnyilvánulási formáit egyrészt a színpadi megjelenítés, másrészt az oktatás keretében folyamatosan felhasználják és feldolgozzák. Ismereteiket az adattárakból, a terepkutatások feljegyzéseiből szerzik, különösen fontosak számukra a kép- és a hangfelvételek, amelyek időben általában a 20. század közepéig nyúlnak vissza.
Az autenticitás jelenségét mint a folklór attribútumát a folklorisztika történetének szemszögéből a német nyelvterületen és az Amerikai Egyesült Államokban R. Bendix kísérte figyelemmel. Az ő munkája inspirálta a szerzőt ennek a dolgozatnak a megírására. A folklorizmus teóriája az ún. keleti blokk országaiban K.V. Čistov ma már klasszikusnak tekinthető, a kommunikációs elméletet felhasználó tanulmányából indult ki. A folklorizmus kérdése Európában az ún. vasfüggöny mindkét oldalán a 20. század 60-as éveiben vált a kutatás tárgyává. A folklórt gyakran pozitívan, a folklorizmust pedig negatívan értékelték. Ezáltal a kultúra két rendszerét a folklór instrumentalizációja szempontjából közelítették meg, a folklórt tartották az eredetinek, a folklorizmus pedig negatív konnotációt kapott. Mai működésük során azonban nem ellentétesek, a kultúra élő rendszerében folyamatosan kölcsönösen hatnak egymásra, ezáltal komplementáris, egymást kiegészítő elemekké válnak.
D. Rihtman-Auguštin is hangsúlyozta, hogy napjainkban a folklorizmus paradigmája elsősorban arra a kérdésekre összpontosíthatna, hogy miért volt fontos és miért fontos ma is a folklór létezése számunkra. 1996-ban megjelenik a folklove terminus, amely fogalommal ki lehet küszöbölni a folklorizmus, illetve a fakelore (R. Dorson által megalkotott fogalom) terminusokhoz kötődő negatív konnotációt. A fogalom az aktorok kötődését fejezi ki a folklór kiindulási alaphoz, és a reprezentáció formáját, valamint az identitás szimbolizációját. Az autenticitás koncepciója alapvető szerepet játszik, amit a dolgozat szerzője a szereplők szempontjából mutat be. Forrásanyaga a folklorizmus szlovákiai országos rendezvényén – Rozprávačské Lodno – végzett saját résztvevő megfigyelése és a kapcsolódó anyag volt. Az autenticitás jelenségének konstruktivista megközelítésére a szerzőt a turizmus és az idegenforgalom terén végzett aktuális elméleti kutatások eredményei is inspirálták.
(L. Juhász Ilona fordítása)

Das Phänomen der Authentizität im Kontext des Folklorismus
Zusammenfassung

Die Praxis des Folklorismus in der Slowakei erfuhr seit dem Ende der 80er Jahre des 20. Jahrhunderts eine große Umwandlung. Im Hintergrund dieser Prozesse sind vor allem die politisch-gesellschaftlichen Veränderungen des Jahres 1989 zu suchen, die auch die staatliche Kulturpolitik maßgeblich beeinflusst haben. Die Ensembles, die als Reaktion einer neuen Generation der Schaffenden sowie der Akteure des Folklorismus entstanden sind, haben das Wort authentisch bereits in ihren Namen integriert. Diese Vereine haben die Erfassung des aufgezeichneten Folklorematerials nicht nur als Ziel deklariert, sondern bereits aktiv vollgezogen. Die Offenbarungsformen der Folklore wurden dabei einerseits als szenische Darstellungen, anderseits als Stoff der Volksbildung kontinuierlich rezipiert und aufgearbeitet. Die Erkenntnisse schöpfte man aus Datenbanken, in anderen Fällen stützte man sich auf Aufzeichnungen verschiedener Feldforschungen – als besonders wichtig wurden die Bild- und Tonaufnahmen erachtet, die zeitlich allgemein bis in die Mitte des 20. Jahrhunderts zurückgreifen.
Das Phänomen der Authentizität (als Attribut der Folklore) wurde aus der Perspektive der Geschichte der Folkloristik im deutschsprachigen Raum und in den USA vor allem von R. Bendix rezipiert. Auch der vorliegende Aufsatz wurde durch sein Werk inspiriert. Als Ausgangsmaterial der Theorie des Folklorismus in den Ländern des sog. Ostblocks kann man K.V. Čistovs seitdem klassisch gewordene Studie betrachten, deren Ausgangsposition in der Kommunikationstheorie zu suchen ist. Die Frage des europäischen Folklorismus war auf beiden Seiten des sog. Eisernen Vorhangs in den 60er Jahren des 20. Jahrhunderts als Forschungsfeld thematisiert worden. Die Folklore wurde dabei häufig positiv, der Folklorismus hingegen negativ bewertet.
Dabei hat man die zwei Kultursysteme stets aus der Perspektive der Instrumentalisierungsmacht der Folklore aufgefasst – während die Folklore für das ursprüngliche Phänomen gehalten wurde, erhielt der Folklorismus eine negative Konnotation. Betrachtet man jedoch ihre heutige Wirkung, so wird für uns klar, dass sie kein Gegensatzpaar darstellen: im lebendigen System der Kultur sind sie in einer unauflöslichen Wechselwirkung miteinander verbunden, wodurch die zwei Bereiche zu komplementären, einander ergänzenden Elementen geworden sind. Wie es auch von D. Rihtman-Auguštin betont wird, sollte sich das zeitgenössische Paradigma des Folklorismus auf die Frage fokussieren, warum die Existenz der Folklore für uns – heute wie damals – wichtig ist. Im Jahre 1996 taucht der Begriff folklove auf – der Terminus stellt einen Versuch dar, den negativen Konnotationen, die mit den Begriffen Folklorismus oder fakelore (Terminus von R. Dorson) verbunden sind, zu entkommen. Im Begriff werden sowohl die Beziehung der Akteure zur Folkloregrundlage als auch die Form der Repräsentation und die Symbolisierung der Identität zum Ausdruck gebracht. Die Konzeption der Authentizität, die in der Studie aus der Perspektive der Akteure dargestellt wird, spielt dabei eine grundlegende Rolle. Als Quellenmaterial dienten die eigenen Beobachtungen und Aufzeichnungen des Autors auf dem Festival Rozprávačské Lodno – einer Veranstaltung mit überregionaler Bedeutung innerhalb der Slowakei, die dem Folklorismus gewidmet ist. Die Autorin der vorliegenden, konstruktivistisch konzipierten Annäherung ließ sich darüber hinaus auch durch aktuelle Ergebnisse verschiedener theoretischer Studien aus dem Gebiet des Tourismus und des Fremdenverkehrs inspirieren.

(Übersetzt von Máté Csanda)