Novšie pramene k zvykom tovarišov (kupovanie mena – Namenkauf)

V cechových zvykoch tovarišov je z viacerých remeselných odvetví známy opis oslobodenia uèòov, „krstenia“, „zasvätenia“. Vieme, že uèeò, ktorý bol oslobodený, postúpil o stupeò vyššie v cechovej hierarchii, už nemohol chodi po ulici v spoloènosti uèòov, ale aj medzi tovarišov sa mohol ako plnoprávny èlen zaradi až po tzv. pasovaní za tovariša. Dovtedy bol považovaný za „mladíka“ (Junge), „polomládenca“ (Halbgesell). O zvykoch pasovania, ich rozšírenosti a o hmotných pamiatkach, ktoré sa k nim viažu, sme si dote­raz mohli vytvori najucelenejší obraz u tkáèov na základe prameòov zo 17.–19. storoèia. Pokúsili sme sa poskytnú o nich preh¾ad spolu so sporadickými a neúplnými údajmi aj o mnohých iných remeslách (Domonkos 2000, 160).
Vo zvykosloví tvoria samostatnú skupinu obrady dávania, kupovania mena (Namenkauf). Vo svojej citovanej práci som zhrnul naše doterajšie poznatky o zvykoch z 15.–19. storoèia a ich stredoeurópskych súvislostiach. Uvedomujem si, že obsiahnu takéto rozsiahle èasové obdobie je snáï odvážne, ale robil som to v presvedèení, že aj iní môžu prispie novými poznatkami a môžeme tak získa èoraz ucelenejší obraz o stredoeurópskych kontextoch cechového života. Na druhej strane môžu sa objavi aj nové pramene, ani nehovoriac o bohatom materiáli v archívoch a múzeách na územiach mimo dnešného Maïarska.
Šastnou náhodou som aj ja sám objavil významný prameò, súvisiaci so zvykom dávania mena u kováèov. Kováèi podkúvaèi (Hufschmied) v Somlóvásárhelyi vo Veszprémskej župe dostali listinu o privilégiách roku 1671, artikuly tovarišov vydal samotný cech v 18. storoèí.

Krstenie

O lokalite Somló–Vásárhely napísal Elek Fényes v roku 1851 nasledovné. Leží pri južnom úpätí vrchu Somló, z obyvate¾ov je 1728 katolíkov, 20 reformovaných a 10 židov. Na potoku Torna pracujú prosperujúce vodné mlyny. Okolo stredu vrchu sa rodí najlepšie víno. „Béla IV. ho spolu s panstvom, ktoré k nej patrí, daroval mníškam na Zajaèom ostrove [dnes Margitin ostrov – pozn. O. D.]. Jej súèasným vlastníkom je piaristická základina“ (Fényes 1851, IV: 278–279). Z názvu osídlenia [vásárhely = trhové miesto, pozn. prekl.], ako i na základe relatívne ve¾kého poètu obyvate¾ov je zrejmé, že usadlos bola jedným z významným trhových miest tejto oblasti. Vieme, že Cechový kataster obsahuje aj poèetné cechové pamiatky, nachádzajúce sa v historických a národopisných zbierkach Bakonyského múzea (Bakonyi Múzeum: 2-1976.214). Nie je však medzi nimi kniha ubytovania tovarišov, pretože tá sa nachádza v národopisnom archíve s nápisom „Az Bötsületes Egisz Leginyeknek Be Iró Könyvõ. Az 1786-dik Asz/tendõben“ (evid. è. 56.56.1.) Tak zostali skryté písomné pamiatky tovarišského cechu s najširším územným pokrytím, vzahujúce sa na obdobie rokov 1786–1824. József Bartócz spomína knihu tovarišov v svojej  publikácii, ktorú v malom náklade vydala Mestská knižnica Móra Jókaiho v Pápe. Žia¾, do rúk sa mi dostala až po napísaní mojej knihy (Domonkos 2000), keï som z archívu múzea vo Veszpréme získal kópiu celého rozsahu cechovej knihy (Bartócz 2000, 38–39).
Cechová kniha má rozmery 34×22 cm, pozostáva z 25 zviazaných listov. Predný a zadný obal má na hnedom podklade biely vlnovitý vzor. V pravom hornom rohu vnútornej strany je drobným písmom napísané Provatis Colami, èo je možno meno zapisovate¾a cechu. Zaèiatok menného zoznamu poukazuje na vypísanú ruku, prvých dvadsa záznamov je z obdobia od 12. marca 1786 do 23. decembra 1787. Na nasledujúcej strane sú iným rukopisom zaznamenané mená „polotovarišov“. Ïalej sú uvedení už len „celí tovariši“, resp. od polovice knihy sú na samostatných listoch uvedené mená „polotova­rišov“. Nikde nie je žiadny záznam o tom, že by pri príležitosti štvrroèných schôdzí, keï sa uskutoèòovalo pasovanie za tovarišov, došlo aj k nejakému finanènému vykúpeniu. Zostáva tak neujasnené, v priebehu akého obradu dostal tovariš meno, a stal sa tak celým tovarišom.

Po detailnom spracovaní záznamov sme dostali nasledovné výsledky.

Celý tovariš                       r. 1786-1824                      191 osôb
Polotovariš                        r. 1786-1821                      171 osôb
Zahranièní                        r. 1786-1820                       67 osôb
Spolu:                                                                              429 osôb

U 362 tovarišov z Uhorska zaznamenali miesto narodenia, èo vyobrazené na mape vykazuje 155 usadlostí v 16 župách, predovšetkým vo vnútorných oblastiach krajiny. Žia¾, to nezaznamenali, z ktorej lokality bezprostredne prišiel tovariš. Okrem Bratislavskej župy bola z územia dnešného Slovenska zastúpená Trenèianska župa a mesto Košice po jednej osobe. Z územia Sedmohradska prišli dvaja tovariši z mesta Kézdivásárhely (dnes Târgu Secuiesc, Rumunsko), z Chorvátska sem zavítala, resp. poèas svojej vandrovky sa v Somlóvásárhelyi zastavila jedna osoba.

67 cudzincov bolo z 13 susedných krajín alebo dàžav. V èasovom slede od prvého záznamu:

1786    Mähren            7 osôb
1786    Böhmen            4 osoby
1786    Steuer            2 osoby
1786    Franken            2 osoby
1792    Österreich        6 osôb
1792    Schlesing        5 osôb
1792    Polen            2 osoby
1793    Pfalz            1 osoba
1795    Preiss            2 osoby
1804    Schwaben        1 osoba
1808    Sachsen            3 osoby
1808    Kravat            1 osoba
1809    Elsass            1 osoba
Spolu:            37 osôb

O chýbajúcich ïalších 30 osobách sa dalo zisti len to¾ko, že nepochádzali z Uhorska, ich presné zaradenie nebolo možné.
Podobne ve¾ký mohol by aj teritoriálny okruh kováèov zo Szekszárdu, ale žia¾, okrem dekorovanej zakladacej listiny sa nezachovali žiadne zoznamy, hoci bol založený o desa rokov skôr (1776) ako v Somlóvásárhelyi. Pravdepodobne by sme mohli získa cenné údaje aj smerom na juh, z územia Chorvátska. Aj v oblastiach Zadunajska a Dolnej zeme môžeme predpoklada ich èastejší výskyt. Snáï sa raz objavia aj tieto pramene.
Pri premietaní údajov cechovej knihy zo Somlóvásárhely na mapu sa zistilo i to, že v dávnejšie známych knihách tovarišov z miest Gyula (Ceglédi 1973, 122), Debrecín a na západe Feketeváros – Purbach (Kiteibel 1985; Kiteibel 1987) je zvyk krstenia, kupovania mena (Namenkauf) neskorší, ako prvé objavenie sa odtia¾ pochádzajúcich tovarišov na našom území, v Somlóvásárhelyi. Môžeme teda poveda, že tí len doèasne prijali zvyky kováèskych tovarišov. Tie boli živé dovtedy, kým ústredné alebo miestne mocenské orgány nezabezpeèili dodržiavanie nariadenia Miestodržite¾skej rady (Helytartó Tanács) z roku 1797, ktoré na schôdzach vandrujúcich tovarišov zakazovalo doslovné prednesenie textov, zdravíc, anketových otázok (Umfragen), ktoré viedli k mnohým zneužitiam, a peniaze na pitie, pochádzajúce z pokút, zase k hýreniu (Kassic 1835, 15).
Podstata tohto zvyku je nasledovná: Vyuèený, oslobodený uèeò, mladík, „polotovariš“ (Junge, Halbgesell) sa len vtedy stal „celým tovarišom” (Ganz Gesell), keï si v rámci obradu, èi ceremónie kúpil alebo zvolil meno. Nemecký ekvivalent výrazu „nepasovaný” je „ungebutzte”, resp. „pasovaný” „gebutzte”, ale to isté právne postavenie vyjadruje aj výraz „kováèsky tovariš”, (halb Schmied), resp. „celý tovariš”, (ganzer Schmied). Vo¾ba mena sa sústredila predovšetkým na nasledovné prívlastky: Strieborná podkova, Strieborný klinec podkovy, Strieborný klinec, (Silber Eisen, Silber Eisen Nagel, Silber Nagel). V som­­-lóvásárhelyskej cechovej knihe uvedených 191 celých tovarišov (ganzer Schmied) si zvolilo pre seba jedno z týchto mien. Zvyšných desa percent si do knihy zaznamenalo také ved¾ajšie mená, ktoré na jednej strane vyjadrujú ich status tovariša, aký mohol získa už skôr na inom mieste v rámci pasovania do statusu tovariša. To sú bez výnimky nemecké texty, ktoré potrebujú vysvetlenie, lebo ich maïarský ekvivalent nie je známy, ale sú súèasou zvykov, ktoré praktizovali zahranièní tovariši.
Z tabu¾ky, zobrazujúcej pôvod tovarišov, z roku prvého zápisu v knihe je jednoznaèné, že v Somlóvásárhelyi existovala aj staršia cechová kniha, ktorá sa, žia¾, stratila, a zachovaná kniha pokraèovala ïalej v zaužívanej praxi spred roku 1786.
Používanie „mien”, vyjadrujúcich osobné, osobité vlastnosti jedinca je známe aj z ne­meckej historickej, hospodársko-historickej literatúry a z literatúry, zaoberajúcej sa dejinami cechovníctva. Tak už v roku 1522 sa v saskom Annabergu pri pasovaní za tova­rišov v prostredí baníckych kováèov dostalo do tovarišských kníh ved¾ajšie mená „Spring in die schmitte”, „frischeisen” (Bräuer 1989, 141), „mená” tovarišov v sliezskom Briegu (1684) sú „springinsfeldt”, „silbernagel”; v Görlitzi „Silbernagel“, „Zwicknagel“, „Springinsfelt“ (1731); v Beilitzi „Silbernagel“ (1777), (Isenberg 1936, 62–64.) – V Bazileji patrili v 16. storoèí k ob¾úbeným menám „Silbereisen, Ritteisen, Roteisen“ atï. (Schulz 1985, 137).

Vysvetlenie niektorých mien:

1793     „Spring in das Felt; Springinsfelt“ = niktoš, pobehaj „…eine lebhafte umherspringende, bald hier, bald da befindliche Person jedes Geschlechts; im Osnabrückschen Spring – in – die – Welt. „Du warest immer ein Springinsfeld.” (Campe Wörterbuch, 1810.4 B. s.554)
1823    „Es laset sich ein schreiben ein gantzer schmidt mit Namen Peter Bader Spring in dass Feld gebörtig von Saet (Sanct) Gotharg.”
1823     „Franz Grof. Springenz Feldt von Mark Kopf gebürtig von Oesterreich.”
1824     „Lorenz Lebele Spring ins Feldt aus Elssaser gebürtig.”
1825     „Es Läst sich Einschreiben Ein Frisch undt Freyer Küdorfer (Ruderer = obratný, vytrvalý) mith namen Karoly Andrasch von Geschbot (?) aus (Ungarn?)…“
1823     „Frisch ins Feldt … Joseph Irman“ = obratný, èulý, smelý (Campe I.B. s.175)

Tovariši, zlostiaci majstra sa aj hlásili k svojmu charakteru:

1823    „…Mit Namen Mihel Hotvath Wass Fragest Du Darnach, bebürtig von Lowasberin.
1824    „… ein gantzer schmith Mit Namen Joseph Poses Trutz in Mejster gebürtig von Tiozzolsgräm von Púhm (Béhmen). (Campe 1810. 4.B., s. 897), majstra zlostiaci „… wulfkank Suldisch Trutz Maister aus Pairn (Baiern)“.
1825    „… Zäntner Trutz Meister gantzer Schmith gebörtig von Wischau.” (majster zlostenia?)
1826    „… gantzer Schmid Trutz in Maister geburtig von … aus Schlesinger.“
1827    „… Johanner Balter Trutz in Meister geb. von Mattersdorf (Mattersdorf –Nagymarton) Eisenburger Komitat.“
1828    „… Michael Uhrich truzi Meister ganzer Schmid von Pinkafeld (Pinkafõ – Sopronská župa) gebürtig”.

Poznajúc zahraniènú literatúru, s ve¾kým prekvapením som objavil hneï na prvej strane: 1786 „9-ten Abril Es last sich einschreiben ein gantzer schmith Kowatsies Martin Arany padko szeg Geb …” (vodou rozmoèený, neèitate¾ný názov osídlenia). Neskôr, o tri záznamy ïalej, 18. júna: „Bejratik egy Böcsületes kovács egész Legén Bálint Sámuel aran patko Dorogi születés”. Myslím, že obe osoby môžu by z Maïarska, veï aj v prvom, nemecky písanom zázname je maïarsky uvedené ved¾ajšie meno „Arany patko szeg“ (zlatý klinec podkovy), získané pri pasovaní za tovariša. Druhý zase, pretože bol rodákom z Dorogu, možno uvidiac predošlý záznam, si zvolil meno „arany patko” (zlatá podkova). Ale èo môže znamena tento záznam zdanlivo „vyššieho rangu”, odkia¾ prišiel nápad na jeho vo¾bu? Z knihy Endre Csatkaiho: Cégérek (Vývesné štíty) vieme, že v názvoch obchodov so železiarskym tovarom sa èasto vyskytuje oznaèenie „arany” (zlatý), pozdvihujúce úroveò obchodu. Napr. v Soproni názvy Zlatá motyka (1805), Zlatý škrabák (1771), Zlatá reaz (1857), Zlatá sekera (1867), Zlatý rý¾ (1888), Zlatá kosa (19. stor.) sa používali po desaroèia, dokonca i storoèia (Zlatý škrabák 1771–1944). Medzi peštiansko-budínskymi vývesnými štítmi sa vyskytla aj „Zlatá podkova” (1805) (Csatkai 1971, 50, 60–31.) O ich používaní v 18. storoèí doteraz nemáme údaje, ale nemožno to ani vylúèi. Samozrejme, v našom prípade musíme h¾ada iný predobraz, veï v oboch prípadoch sa zvolené mená „Zlatý klinec podkovy” a „Zlatá podkova” dostali do cechovej knihy v roku 1786. Pri skúmaní cechových pamiatok podkúvaèov (Hufschmid) som objavil vývesný štít kováèov-lieèite¾ov z Fertõrákosu, na ktorom v priebehu reštaurovania zostali vidite¾né stopy po pozlátení na všetkých štyroch podkovách. (Múzeum v Soproni, národopisná zbierka, evid. è. 65.18.1). Cech „Hufschmit” z Fertõrákosu (Kroisbach) získal privilégiá v roku 1652 a ich peèa sa zachovala z roku 1676.
Fertõrákos je mesteèko, majetok rábskeho biskupa, obkolesené hradbami. Uprostred usadlosti stojí na pôvodnom mieste pranier zo 17. storoèia. Na zaèiatku 60. rokov 20. storoèia boli vidite¾né zvyšky štyroch kováèskych dielní, resp. jedna bola v prevádzke pod kováèskym kopcom v malej bašte mestských hradieb, pred ktorou stála klada na podkúvanie. Vývesný štít visel na prieèelí domu è. 116 na Hlavnej ulici pod firemnou tabu¾ou. Dielòu postavil síce až v roku 1922 Gusztáv Zechmeister, ktorý sa vyuèil remeslo u Mátyása Pillera. Ten mal dielòu na Hlavnej ulici pod èíslom 33 a roku 1966 sa zatvárala. Z ulice sa dalo zís po štyroch schodoch do dielne z 18. storoèia zakonèenej klenbami, kde sa zachovalo ešte celé zariadenie. Vnútri za bránou stála podkúvaèská kôlòa. Na dvore domu è. 155 na Hlavnej ulici v samostatnej budove bola do konca vojny v prevádzke kováèska dielòa v majetku Gyulu Németha, postavená spolu s podkúvaèskou kôlòou. Roku 1946 ho vysídlili, potom dielòa stála opustená. Vývesný štít kováèa-lieèite¾a darovala múzeu vdova po Gusztávovi Zechmeisterovi roku 1965. – V zbierke Stornó v Soproni je vo vstupnej hale umiestnený pozlátený kováèsky vývesný štít, zostavený zo štyroch podkov (možno je aj neúplný) zo zaèiatku 19. storoèia. V inventárnom zázname je oznaèené ako miesto nálezu Ulica veterného mlyna (Szélmalom utca) v Soproni (S. 84.440.1). V publikácii s názvom „Soproni polgárcsaládok“ (Meštianske rodiny v Soproni) pod poradovým èíslom 8990. sa stretneme s menom Ferenca Rokoscha, ktorý zložil obèiansku prísahu roku 1796. Jeho otec pochádzal z èeského Náchodu, povolaním bol podkúvaè. (Házi 1982. II. 8990.) V súpise domov v Soproni od Gusztáva Thirringa ho našiel pod èíslom 9 na Ulici veterného mlyna, pôsobil v rokoch 1810-1820 ako spolumajite¾. Za identifikáciu oboch údajov môžeme ïakova etnológovi Józsefovi Kücsánovi. Vývesný štít teda pochádza odtia¾to (Thirring 1941, 140). Pozlátenie sa nám zdalo príliš pekné, veï vývesný štít sa dostal na popredné miesto vo vstupnej hale súkromnej zbierky, takže možno predpoklada, že ho Stornovci prema¾ovali. Reštaurátorská analýza ukázala, že pôvodne bol povrch podkov zdobený zlatými fóliami (zlatý dym) a dnes vidite¾ný povrch je skutoène neskorší. (Reštaurátor Vilmos Mélykúti). Pozlátený kováèsky vývesný štít zrejme aj v iných mestách mohol oznaèova samotnú dielòu, ale možno aj ubytovòu tovarišov (Herberg). Ferenc Bogdál vo svojej práci „A kovácsok lógyógyítása“ (Lieèenie koní kováèmi) spomína vývesný štít kováèa-lieèite¾a a zo svojho terénneho výskumu uverejòuje fotografie desiatich lieèivých podkov. Bogdál vo svojej štúdii „Kovácsremekek, kovácscégérek“ (Kováèske majstrovské kusy, kováèske vývesné štíty) uvádza, že o pozlátenom vývesnom štíte sa z informácií majstrov nedozvedel (Bogdál 1971b). My taktiež publikujeme nieko¾ko fotografií lieèivých podkov, ale lieèením koní sa nemienime zaobera, veï to vynikajúco urobil Ferenc Bogdál, poènúc nariadením Miestodržite¾skej rady z roku 1799 cez vyh¾adanie rôznych kníh a rukopisov o lieèení dobytka až po výcvik vojenských kováèov-lieèite¾ov (Bogdál 1971a).
O cechových zvykoch v nemeckých oblastiach si môžeme vytvori detailný súhrnný obraz od M. Fridericusa Frisiusa, s vierohodnými údajmi zo 17. storoèia. Z Lipska z rokov 1705 – 1716 v jednotlivých zošitoch zaznamenal ceremónie dvadsiatich remesiel, ako som sa tým už zaoberal vo svojej štúdii (Domonkos 1977). V nej som na základe materiálov z maïarských archívov a múzeí zhrnul poznatky o používaní vencov z umelých kvetín, resp. železa a striebra pri zvykoch pasovania za tovarišov a majstrov v 17.–19. storoèí. K zahranièným analógiám som si vzal na pomoc Frisiovu prácu „Ceremonial politika“, vzahujúcu sa na dvadsa remesiel (Frisius 1705–1716). Aj teraz, v prípade kováèov, musím siahnu po tomto zväzku.

Titulná stránka knihy M. F. FRISIUSA, 1705.

M. F. Frisius na prvých desiatich stranách svojich zošitov uvádza všeobecné poznatky pre remeselníkov, oboznamujúc èitate¾a s pravidlami prijímania a oslobodenia uèòov, ako sa stanú z tovarišov majstri, ako sa majú správa. Nabáda k pestovaniu a dodržiavaniu tradícií a zvykov. Z textu titulnej strany ani nie je zrejmé, o ktorom remesle bude reè. Je pravda, že ved¾a vyobrazená rytina prezrádza charakteristické znaky daného remesla. V našom prípade na nákove, zasadenej do klátu, sú zobrazené kliešte a kladivá ako náradie, symbolizujúce kováèske remeslo. Na obrube kruhového po¾a možno èíta príslovie „DUM FERRUM CANDET, CUDENDUM EST“ (kuj železo, kým je horúce). V ¾avom hornom rohu je zobrazené kovanie iskriaceho železa, v pravom hornom rohu podkúvanie koòa. Obvyklá nemecká sentencia v kartuši v dolnej èasti obrazu doplòuje kompozíciu. Jej vo¾ný preklad je nasledovný: Železo je ¾ahké tvarova, kým je na nákove žeravé. Svoju vec, keï chceš dosiahnu, buï èulý a snaž sa, toto poèiatoèné rozohnenie je èasto viac ako osoh z omeškania. – Vysvetlenie tohto vyobrazenia nájdeme na konci zošita: „Der Schmiede Gott bey denen Heyden war der lahme Vulcanus, gleichsam Volicanus genennet weil das Feuer immer in die Höhe gehet. Die Schmiede heiligten ihm einen Hammer nebst der Zange. Der Berg Aethna war seine Schmiede, und die Schmiede Knechte hiessen Brontes, Steropes und Pyracmon“ (Kyklopovia sú Vulkanovi pomocníci v bruchu Etny. Kováèi im zasvätili jedno kladivo a kliešte. Frisius 1705, 38).
Mládenec sa musel dostavi na pasovanie za tovariša na Herberg vtedy, keï sa tovariši stretli pri svojej truhlici, aby zaplatili svoj týždenný poplatok do truhlice. Ceremónia pasovania za tovariša pozostávala z troch hlavných èastí: I. Feuer auffblasen, II. Feuer auskühlen, III. Die Fürsage.“ „Wie wird es bey dem Feuer-Auffblasen gehalten? Es wird ein Stuhl mitten in die Stube gesetzen und ein Alt-Gesell hänget eine Handqvelle umb den Hals, was herunter hänget, muss in das Handbecken, so auf dem Tische stehet, fallen. Und so stehet der, so dass Feuer aufblassen will, auf und halt eine ganze Rede.“ Mládenec s ve¾kou úctou prednesie svoju žiados. „Mit gunst, dass ich mag aufstehen, Mit gunst, dass ich mag zuschicken alles, was man zum Feuer aufblasen bedarff.“ S úctou po prvé, po druhé, po tretie, ako sa to robí pod¾a zvyku remesla tu a teraz, alebo kdeko¾vek inde. „Mit gunst, dass ich mag der Gesellen Handbeckhen und Handqvele aufffeben und zu mir nehmen, … Mit gunst, dass ich mag der Gesellen Handqvele umb thun … Mit gunst, dass ich mag der Gesellen Stuhl zu rechte richten … (ako je to kdeko¾vek zvykom) … Mit gunst, dass ich mag abtreten, Mit gunst, dass ich mag Feuer aufblasen, … Mit gunst, das ich mag vor den Gesellen-Stuhl treten … Mit gunst, dass ich mag abtreten … Mit gunst, dass ich mag Feuer aufblasen, Mit gunst zum 1. 2. und 3 ten mahl.“ Keï pasovaný povie, že by rád odišiel, podíde k dverám izby, otvorí ich a rýchlo sa vráti k stolièke. Keï si chce sadnú na stolièku, požiada o dovolenie, spýta sa, èi ju zvarili alebo ukovali. Spýta sa, aké chyby a hriechy o òom vedia. Používali sa rôzne texty, ktorých publikovanie by bolo v protiklade so slušnosou. Jeden text však ako príklad predsa len uviedol autor: „Wie lauten diese Formuln? Also: Die Gesellen geben dir gar viel Schuld: Du hinkest, du stinekst, … kanstu nun einen finden, der ärger hineket und stineket, als du, so stehe auf, und hänge ihm den Schandfleck an, den du an hast . … Der Geselle, so das Feuer aufgeblasen, suhet einen, der ärger sey, und wird darauff der jenige herein geholet, so zum Gesellen soll gemacht werden. Wenn nun jener diesen siehet, so hänget er ihm die Handwvehle umb und setzet ihn auff den Stuhl.“ Starší tovariš žiada, aby mládenec vymenoval troch krstných otcov (Pathen), ktorí ho pasujú za tovariša. Medzitým oheò vychladol a ceremónia sa opakuje, keï si chce sadnú. „Mit gunst ihr Gesellen, glimmet es noch?” Krstný otec povie, že chce ís ku krstnému synovi. Potom sa mládenca spýta: „Mein Pathe, wie hoch gedenekest du dir deinen ehrlichen Nahmen zu kauffen?” Odpoveï znie: „Umb ein Fuder Krebse, umb einen Pholschen Ochsen, umb ein Maas Wein, umb ein gemest Sehwein, so können wir alsdenn lustiger seyn, mit gunst zum 1. 2. und 3ten mahl, nachdem es Handwereks gewohnheit ist.” (Môj krstný syn, ako vysoko hodnotíš kúpu svojho poèestného mena? Na jeden sud rakov, na jedného po¾ského vola, na isté množstvo vína, na jedného tuèného brava, tak sa už môžeme veseli, s úctou.) O skutoènej hostine nie je opísaný žiadny obrad, veï po prehnaných s¾uboch nasledovala pravdepodobne konzumácia skromnejšieho jedla a pitia. – Mimochodom, aj z domácich zvykov v 17.– 18. storoèí vo viacerých cechových remeslách písomne zaznamenali obvykle len jedálny lístok majstrovského stola. – Potom nasledovala siahodlhá prednáška s viazaným textom (Vorsage) o vandrovaní, rozlúèke s majstrom, s majstrovou manželkou, s tovarišmi, o odchode cez bránu mesta a o mnohých iných poznatkoch. Medzitým uvádzajú žartovné príbehy, záhady okolo príchodu, h¾adaní práce, atï. Na otázku kam ideš, položenú pri bráne, odpoveïou je, že ani sám neviem (Frisius 1705, 13–31).
Od obvyklých textov sa líšiace, èasto hrubé, nevkusné dialógy a otázky tiež neboli zaznamenané, veï to zakazovali cechové zvyky. „Rede keiner nicht viel von Handwereks Gewohnheit und Geschichten, was Meister und Gesellen jung und alt auf der Herberge thun verrichten.“ Toho, kto sa previnil proti pravidlám a zvykom, potrestali (Frisius 1705, 33).
O podobne rozsiahlom pestovaní zvykov, spojených s pasovaním za tovariša, kupovaním, prijímaním mena (Namenkauf) za zachovali záznamy v tovarišskej knihe hrnèiarov z Miškovca z r. 1769–1894. Tu 565 tovarišov si zvolilo kvetinové mená, ktorých väèšina sa samozrejme objavuje aj pri zdobení na dekore hrncov. O ceremónii krstenia sa však ani odtia¾ nezachovali podrobnejšie opisy èi texty (Bodó 1975, 93; Domonkos 2000, 183–184).
Teraz spoznaná tovarišská kniha kováèskych tovarišov je dôkaz toho, že styky so stredoeurópskym cechovým svetom boli plynulé a èulé, zvyky boli v 18.–19. storoèí v celej krajine rozšírené.
(Preklad: Ida Gaálová)

Literatúra

Bartócz József
2000    A magyarországi kovácscéhekrõl. Pápa.

Bodgál Ferenc
1971a    A kovácsok lógyógyítása. Herman Ottó Múzeum Évkönyve 10, 457–486. p.
1971b    Kovácsmesterek és kovácscégérek. Herman Ottó Múzeum Közleményei 9, 96–104. p.

Bodó Sándor
1975    Fazekas mesterlegények. Miskolcon 1768–1872. Herman Ottó Múzeum Közleményei 14, 89–92. p.

Bräuer, Helmut
1989    Gesellen in sächsischen Zunfthandwerk des 15. und 16. Jahrhundert. Weimar.

Campe, J. H.
1810    Wörterbuch der deutschen Sprache. I–IV. Braunschweig.

Ceglédi Imre
1971     A gyulai kovács–kerékgyártó–bognár céh vándorlegény-protokkolumának elemzése (1803–1872). Békési Élet 6, 121–130. p.

Csatkai Endre
1971    Cégérek. Budapest.

Domonkos Ottó
1977    Céhkoszorú, céhkorona. Népi Kultúra – Népi Társadalom 9, 217–240. p.
2000     A magyarországi mesterlegények közép-európai kapcsolatai és szokásai a XV–XIX. században. Budapest /Ipartörténeti Könyvtár l./

Éri István – Nagy Lajos – Nagybákay Péter red.
1975–1976    Céhkataszter. A magyarországi céhes kézmûvesipar katasztere. Budapest.

Fényes Elek
1851    Magyarország geographiai szótára I–VI. Pest.

Frisius, M. F.
1705    Der vornehmsten Künstler und Handwerker Ceremonialpolitica. Leipzig.
Házi Jenõ
1982    Soproni polgárcsaládok, 1535–1848. I–II. Budapest.

Isenberg, Heinrich
1936    Das Gesellenwandern und was damit zusammenhing. Altes Brauchtum in Handwerks. Münster.

Katona Imre
1975    Egy feketevárosi habán kézmosó a XVIII. század elejérõl. Soproni Szemle, 163–166. p.

Kitaibel, Hans
1985     A feketevárosi majolika korsó. Soproni Szemle, 267–268. p.

Schulz, Knut
1985    Handwerkgesellen und Lohnarbeiter. Siemaringen.

Thirring Gusztáv
1941    Sopron házai és háztulajdonosai 1734–1939-ig. Sopron.