hétfő, október 7, 2024

Krát­ke spo­mí­na­nie pri prí­le­ži­tos­ti život­né­ho jubi­lea Luk­ács Lás­zlóa

Bolo to, tuším, pred trid­si­a­ti­mi rokmi, keï vo dve­rách vte­daj­ši­e­ho Kabi­ne­tu etno­ló­gie Kated­ry etno­gra­fie a folk­lo­ris­ti­ky na Filo­zo­fic­kej fakul­te Uni­ver­zi­ty Komen­ské­ho v Bratislave, na dis­lo­ko­va­nom pra­co­vi­sku na Zele­nej ulici zastal, akoby „z neba spadol“ stat­ný mladý muž, a bol by sa rád zoz­ná­mil s pani docent­kou Emí­li­ou Horváthovou. Hovo­ril po nemec­ky so sil­ným maïar­ským príz­vu­kom a navi­ac bol cel­kom premoèený, pre­to­že vonku pršalo, a on kým pre­ši­el pešo z Hlav­nej (železniènej) sta­ni­ce do stre­du mesta, veru zmo­kol ako myš. Pred­sta­vil sa a mal zho­dou okol­nos­ti šas­tie – s kole­gy­òa­mi Mag­dou (Paríkovou) a Zit­kou (Škovierovou) sme sa s ním zaèa­li roz­prá­va po maïar­sky a navi­ac – èo nebý­va­lo každodenné, bola tam aj pani docent­ka Horváthová, takže kon­zul­taè­ná cesta dosi­ah­la napl­ne­nie cie¾a. Vet­rov­ku sme zave­si­li v pri­e­va­ne na vešiak, kým La­ci (lebo zaiste správ­ne tušíte, bol to toh­to­roè­ný vzác­ny jubilant, dr. Lász­ló Lu­kács) s docent­kou Hor­vát­ho­vou ply­nu­lou nemèi­nou kon­ver­zo­val o zvyku šiba­nia ako o slovanskom, možno slo­ven­skom impor­te v niek­to­rých obci­ach Zadunajska. Dozve­de­li sme sa, že tento náš kole­ga je muze­o­lóg z Sto­liè­nom Beleh­ra­de (Szé­kes­fe­hér­vár), že štu­do­val v Deb­re­cí­ne (Deb­re­cen) u pro­fe­so­ra Gundu, ba bol jeho her­de­rov­ským šti­pen­dis­tom a že sociál­na zruè­nos a odhod­la­nie mu tiež nechýbali, keï sa takto vos­lep a v daždi roz­ho­dol vyces­to­va do Mart­ina (s práve opí­sa­nou pra­cov­nou zastáv­kou v Bratislave). Keï opi­su­jem toto zoz­ná­me­nie sa s La­cim Luk­ácsom, možno by som už ani viac písa nemu­se­la – taký, ako sa pred­sta­vil pri prvom stret­nu­tí – cie­¾a­ve­do­mý výskumník, vzdelaný, sèítaný, komu­ni­ka­tív­ny a prí­jem­ný spoloèník,  sa pre­ja­vo­val po celé ïal­šie roky našej osob­nej a kole­gi­ál­nej známosti.
Postup­ne som sa dozve­da­la o jeho tema­tic­kých záuj­moch – boli a sú dodnes ve¾mi širo­ké – od tém duchov­nej kul­tú­ry až po ochra­nu kul­túr­ne­ho dedièstva, ale spá­ja­né vždy aj s múzej­nou prá­cou – výstavnou, ochranárskou, výchovnou. Or­ga­ni­zá­tor i úèast­ník mno­hých konferencií, vždy pri­ná­ša­jú­ci zmysluplné, uce­le­né výs­ku­my výraz­nej pra­men­nej hodnoty. Re­dak­tor, ale aj pisa­te¾ – vo svo­jej ve¾kej, kni­ha­mi a ilus­traè­ným materiálom, pás­ka­mi a kazetami, foto­gra­fi­a­mi a kres­ba­mi zapra­ta­nej prí­jem­nej domá­cej pra­cov­ni – sti­hol prip­ra­vi do tlaèe mnohé zborníky, drob­nej­šie èlán­ky osve­to­vé­ho charakteru, ale aj úcty­hod­né pub­li­ká­cie o svo­jich témach.
Náro­do­pis­ný tá­bor v Bics­ke zos­ta­ne pre mòa jed­ným zo život­ných zážitkov. Laci­mu nebo­lo ¾úto èasu ani energie, spolu s manželkou, his­to­riè­kou novo­ve­ku Zsó­fi­ou De­me­ter a s ïal­ší­mi kole­gy­òa­mi z múzea, doká­za­li poèas celé­ho let­né­ho týž­dòa zauja sku­pi­nu škol­ských deti náro­do­pis­ným a his­to­ric­kým výskumom! To¾ko entuziazmu, èo ho bolo aj na rozdávanie!
V pam­äti sa mi vyná­ra­jú aj mnohé ïal­šie exkur­zie v rámci vedec­kých konferencií, ale aj osob­né a rodin­né vzahy. Sta­èi­lo va­ri pol vetou spomenú, že by sme radi vide­li kraj, odki­a¾ pochá­dza­li aj moji pred­ko­via v Honte, a to iste ani nebo­la náho­da – La­ci  zor­ga­ni­zo­val náv­šte­vu u svo­jich svokrovcov, ku kto­rým mal prík­lad­ný vzah – a tak som aj ja s mojou mamiè­kou a neskôr aj s mojim man­že­lom a demi mohla nav­ští­vi kraj, Balaš­ské Ïarmoty, ústred­ný to­pos èasti našej rodin­nej oral history.
Mimochodom, aj ja som sa chce­la zavïa­èi a tak zho­dou okol­nos­ti práve z Balaš­ských Ïar­mot sme „brali“ Laci­ho na jeho letné štú­di­um do Bratislavy, kde sa roz­ho­dol preh­åbi svoje zákla­dy zna­los­ti slo­ven­ské­ho jazy­ka na Stu­dia Aca­de­mi­ca Slovaca. S touto ces­tou (na sta­rej Škode 100) je spo­je­ných nie­ko¾­ko napí­na­vých a v koneè­nom vyzne­ní aj vese­lých príhod, napr. ako sa zasek­lo otvá­ra­nie kufra na aute…ale neza­bud­nem ani na to, že La­ci si na SAS bral aj noènú lampu, keïže si nebol istý, èi na inter­nát­nej izbe taká bude, a on bol odhod­la­ný ve¾a, a možno aj po noci­ach študova.
Túto cestu a ïal­šie malé výle­ty sa La­ci vždy sna­žil revan­šo­va – takto nás celú pere­pú bra­ti­slav­ských úèast­ní­èi­ek kon­fe­ren­cie v Békeš­skej Èabe naho­vo­ril ís „cez nich“ a od Lukác­sov­ské­ho domu sme už pok­ra­èo­va­li jeho autom. Aj na tejto kon­fe­ren­cii sa pre­ja­vil ako pozor­ný hostite¾, keï ma zachra­òo­val zo zaja­tia akej­si nacio­na­lis­tic­ky nala­de­nej ama­tér­skej zberate¾ky, ktorá ma pri veèe­ri svo­jim pod­pi­cho­va­ním dohna­la až k slzám….
Spo­loè­ne s La­cim sme pocho­di­li mnohé mies­ta na Slovensku. Jeho vtedy ešte malý, dnes už samoz­rej­me dospe­lý syn, Mik­lós, má svoju „patrónsku“ foto­gra­fiu pri Miku­láš­skom kos­to­le v Lip­tov­skom Mikuláši. Mlad­ší z detí, Kar­csi, zos­ta­ne zas v našej rodi­ne pamät­ný otázkou, keï u nás trá­vil nej­a­ký prázd­ni­no­vý èas a vra­ca­li sme sa po výle­te na Ohniš­te v Ján­skej doli­ne – „teta, a preèo sme sa skrz to, aby sme zjed­li tú paštiku, muse­li lie­pa až hore na ten kopec?“
Rodin­né výle­ty stri­e­da­li odbor­né exkurzie. Sta­èi­lo len pre­ja­vi záujem. Spo­me­nu­la som svoj výs­kum jed­no­det­nos­ti a už sme šli do Szek­szár­du a okolia, aby sme „in situ“ pozre­li mohut­né stavby, domy jed­no­det­ných rodín v juho­zá­pad­nom Maïarsku. Nie­ke­dy sa rodin­né a pra­cov­né dalo vhod­ne skåbi. Okolo svi­at­ku Sv. Urba­na – vino­hrad­níc­tvo a kult sväté­ho Urba­na je Laci­ho život­ná té­ma – v rok nášho odcho­du do Spo­je­ných štá­tov – sme zašli sa roz­lú­èi s Lukácsovcami. Naše dcéry si dodnes pam­äta­jú chu èereš­ní a jahôd, ktoré v ich záhra­de už v tom èase dozrievali, a ako teta Zsofi výbor­ným pohos­te­ním a lás­ka­vým pri­ja­tím pre­ko­na­la ich ostych. Okrem Zsofiinho, vždy skve­lé­ho pohos­tin­né­ho stola, nás však èaka­la aj pú k vino­hrad­níc­kym chyžkám, pre deti vyvá­že­ná aj náv­šte­vou buda­peš­ti­an­skej ZOO, vše­tko v Laci­ho réžii.
Na La­cim Lukác­so­vi si vážim jeho ver­né priate¾stvo. Stih­la som si za tie roky našej zná­mos­ti všimnú, že je to verný pri­a­te¾ samoz­rej­me nie­len mòa a mojej rodiny, ale takých­to spri­az­ne­ných ¾udí má vo svo­jom živo­te viac. Mala som mož­nos zoz­ná­mi sa so sym­pa­tic­kým právnikom, Józ­se­fom Gelencsérom, kto­ré­ho pri­vi­e­dol k štú­diu práv­nych dejín a oby­èa­jo­vé­ho práva. Uve­do­mi­la som si, ako rád pod­po­ru­je – svo­jou prí­tom­nos­ou na ver­ni­sá­žach èi uve­de­ni­ach kníh – tak nás, ako aj svo­jich pri­a­te­¾ov a aj našich kole­gov a pri­a­te­¾ov Jožka a Icu Liszkovcov,  a iste aj mno­hých ïalších. Recenzuje, píše správy, kole­gi­ál­ne pod­po­ru­je vše­tky naše snaženia. On mi z pove­re­nia Maïar­skej náro­do­pis­nej spo­loè­nos­ti odov­zdá­val dek­rét o mojom èes­tnom koreš­pon­den­ènom èlen­stve v tejto úcty­hod­nej orga­ni­zá­cii – príznaène, poèas kona­nia náro­do­pis­né­ho tá­bo­ra v obci Èeròa (Bakonycsernye) v Zadunajsku.
Obdivuhodné, zaiste aj vïaka poro­zu­me­niu a trpez­li­vej vzá­jom­nej pod­po­re je krás­ne part­ner­stvo Laci­ho so Zsofi. On vie najlepšie, èo všetko, ko¾ko sta­rost­li­vos­ti a pod­po­ry sa mu dostá­va od manželky, vyni­ka­jú­cej historièky, orga­ni­zá­tor­ky aj múzejníèky, inšpi­ra­tív­nej pro­fe­sor­ky a v nepo­sled­nom rade aj skve­lej gazdinej, kto­rej miera „podporného servisu“ je akoby nevyèerpate¾ná.
Uply­nu­lé roky, zvl᚝ tie nedávne, aj našej gene­rá­cii otvo­ri­li svet. La­ci ve­del vïaka svo­jim odbor­ným aj jazy­ko­vým schop­nos­ti­am nazbi­e­ra i v tomto smere ve¾a podnetov. Roz­ces­to­va­ní sme sa možno stre­ta­li menej èasto, kým nám zas k èas­tej­ším písom­ným kon­tak­tom nena­po­moh­li mo­der­né technológie. Zho­dou okol­nos­tí nikdy dote­raz sme si nezvyk­li vin­šo­va na narodeniny. Tak som sa až po trid­si­a­tich rokoch dozvedela, že sme s La­cim naro­de­ní v ten istý deò, z neve¾­kým veko­vým rozdielom. Tak som potešená, že odte­raz budem vedi­e vždy pres­ne (aj keï len pomyslene) pri­pi s pohá­rom Mó­ri ezer­jó (tiež len pomyslene): Milý La­ci! Mno­ga­ja ljeta!