péntek, március 29, 2024

S toho­roè­ným jubilantom, èer­stvým sedemdesiatnikom, Mila­nom Lešèákom, ma viažu via­ce­ré cel­kom osob­né vza­hy – ako gym­na­zist­ka a súbo­rist­ka som ho zaži­la ako èlena poro­ty s brisk­ný­mi postrehmi, neskôr bol mojím pre­ká­ra­vým ško­li­te­¾om a vážim si ho aj za jeho postoje, ktoré zaujal v kon­krét­nych ne¾ah­kých život­ných situáciách.
Milan Leš­èák sa naro­dil 12. októb­ra 1940 v Levoèi. Po absol­vo­va­ní štú­dia jazy­ka slo­ven­ské­ho a náro­do­pi­su na Filo­zo­fic­kej fakul­te Uni­ver­zi­ty Komen­ské­ho v Bra­ti­sla­ve obha­jo­bou dip­lo­mo­vej práce Humo­ris­tic­ké roz­prá­va­nie v Spiš­skom Hrhove, Klèo­ve a Do¾a­noch nastú­pil v roku 1963 na inter­nú ašpi­ran­tú­ru do Náro­do­pis­né­ho ústa­vu SAV. Kan­di­dát­sku dizer­taè­nú prácu Súèas­ný stav humo­ris­tic­ké­ho roz­prá­va­nia na Spiši (pokus o výs­kum frek­ven­cie a výskytu) obhá­jil v roku 1971. V kon­tex­te jeho jubilea, pre­dov­šet­kým však aktu­ál­ne­ho nera­dost­né­ho zdra­vot­né­ho stavu, som ve¾mi rada, že sa nám poda­ri­lo vyda túto prácu, ktorá už v jej ruko­pis­nej podo­be bola hojne citovaná.  V Náro­do­pis­nom ústa­ve SAV (teraz Ústav etno­ló­gie SAV) pra­co­val do roku 1996 ako vedec­ký pracovník, vedec­ký tajom­ník ústa­vu (1967–1971), zástup­ca ria­di­te­¾a (1976–1988) a v rokoch 1988–1992 ako ria­di­te¾ ústavu, záro­veò bol v rokoch 1989–1998 hlav­ným re­dak­to­rom vedec­ké­ho pe­ri­o­di­ka Slo­ven­ský národopis.
Vo svo­jej vedec­kej práci M. Leš­èák nad­vi­a­zal na dielo svoj­ho uèi­te­¾a – prof. A. Melicherèíka, nad­väzu­jú­ce­ho na odkaz rus­ké­ho folk­lo­ris­tu P. G. Bogatyrjeva, ktorý v medzi­voj­no­vom obdo­bí pôso­bil na bra­ti­slav­skej univerzite.  Milan Leš­èák sa veno­val slo­ves­ným žán­rom (humoristické rozprávanie, hádanka), teó­rii folk­lo­ris­ti­ky (predmet bádania, ka­te­gó­ria súèasnosti, metó­dy terén­ne­ho výs­ku­mu folklóru), deji­nám folkloristiky, folk­lo­ris­tic­kým aspek­tom teó­rie komunikácie, teó­rii folklorizmu. Kon­cep­ène prip­ra­vil via­ce­ré semi­ná­re a kon­fe­ren­cie s medzi­ná­rod­nou úèas­ou k prob­le­ma­ti­ke teó­rie a dejín folklorizmu, z kto­rých edi­tor­sky alebo ako spo­lu­e­di­tor prip­ra­vil nie­ko¾­ko zbor­ní­kov Folk­lór a scéna (Bratislava 1971), Folk­lór a ume­nie dneš­ka (Bratislava 1980), Folk­lór a fes­ti­va­ly (Bratislava 1985) a dva roè­ní­ky èaso­pi­su s touto prob­le­ma­ti­kou Folo­ris­mus bul­le­tin. V spo­lu­a­tor­stve s Oldøi­chom Siro­vát­kom vydal v roku 1982 základ­nú prí­ruè­ku Folk­lór a folk­lo­ris­ti­ka (Bratislava 1982), uèeb­ných mate­riá­lov Úvod do folk­lo­ris­ti­ky (Bratislava 2006) a Folk­lór a scé­nic­ký folk­lo­riz­mus (Bratislava 2007) a je  auto­rom 51 hesi­el v Encyk­lo­pé­dii ¾udo­vej kul­tú­ry Slo­ven­ska I., II. (Bratislava 1995). Na kon­ci 60. rokov stál pri zrode odbor­né­ho pe­ri­o­di­ka Náro­do­pis­né infor­má­cie (teraz Etno­lo­gic­ké rozpravy), vydá­va­né­ho Slo­ven­skou náro­do­pis­nou spoloènosou, kto­rej pred­se­dom bol v rokoch 1987–1990.
Závaž­nou mie­rou sa Milan Leš­èák zaèi­at­kom 90. rokov 20. stor. pri­èi­nil o vznik Kated­ry folk­lo­ris­ti­ky a regi­o­na­lis­ti­ky na Fakul­te huma­nit­ných vied Vyso­kej školy peda­go­gic­kej v Nitre, kde aj prednášal. V roku 1995 sa habi­li­to­val prá­cou K roz­di­e­lom fori­em folk­lór­nej a lite­rár­nej komu­ni­ká­cie a v roku 2001 sa inau­gu­ro­val prá­cou O asi­mi­lá­cii lite­rár­nej a folk­lór­nej komunikácie.
Od roku 1995 pôso­bil na Kated­re etno­ló­gie a kul­túr­nej antro­po­ló­gie Filo­zo­fic­kej fakul­ty UK, od roku 1996 ako vedú­ci tejto katedry. Aj v èase peda­go­gic­ké­ho pôso­be­nia inten­zív­ne spo­lu­pra­co­val s Ústa­vom etno­ló­gie SAV na rie­še­ní via­ce­rých vedec­kých projektov. Vyško­lil mnoho dip­lo­man­tov a ako ško­li­te¾ vie­dol desi­at­ku doktorandov.
Milan Leš­èák pôso­bil vo vedec­kých radách aka­de­mic­kých a uni­ver­zit­ných pracovísk, v redakè­ných radách vedec­kých etno­lo­gic­kých èasopisov, v porad­ných zbo­roch a odbor­ných komisiách, èle­nom ume­lec­kých rád folk­lór­nych súborov, ako napr. Lúè­ni­ca S¼UK. Milan Leš­èák stál pri zrode súaž­nej preh­li­ad­ky fil­mov s náro­do­pis­nou prob­le­ma­ti­kou Etno­film Èadca (od 1980), v rámci kto­rej pôso­bil ako èlen príp­rav­né­ho výbo­ru a viac roè­ní­kov tiež ako pred­se­da hod­no­ti­a­cej poroty. Je èle­nom nie­ko¾­kých domá­cich a zahra­niè­ných vedec­kých orga­ni­zá­cií a drži­te­¾om via­ce­rých význam­ných oce­ne­ní ako Cena SAV za popu­la­ri­zá­ciu vedy alebo Pamät­né medai­ly folk­lór­ne­ho fes­ti­va­lu Východ­ná a S¼UK-u.
Po odcho­de do dôchod­ku pra­co­val v Národ­nom osve­to­vom cent­re ako odbor­ný garant pro­jek­tu Encyk­lo­pé­die scé­nic­ké­ho folklorizmu.
Želám mu i v mene kole­gov a pri­a­te­¾ov pod­stat­né zlep­še­nie zdra­vot­né­ho stavu – niè iné on, jeho rodi­na ani etno­lo­gic­ká obec nepo­tre­bu­je do jeho ïal­ších rokov viac.