Historické a etnologické poznámky k dejinám kameňolomov Novohradu

Výskumu novohradských kameňolomov som sa začal venovať ešte v roku 2005 ako etnológ Novohradského múzea a galérie. Zameriaval som sa na zmapovanie regionálne špecifických prejavov materiálnej kultúry na úrovni remesiel, ako aj priemyselnej výroby. Na základe štúdia odbornej a vlastivednej literatúry som zistil, že popri dovtedy preferovaných priemyselných odvetviach – sklárstvo (okolie Poltára) a smaltovníctvo (Lučenec a Fiľakovo) – dostala hrubá kamenárska výroba v okolí Fiľakova len skromnú pozornosť, pričom samotný jav bol v posledných stodvadsiatich rokoch pre skúmaný región veľmi príznačný. Nielen svojím širokým európskym dosahom z hľadiska distribuovania produktov, ale aj z hľadiska špecifických sociálnych javov, súvisiacich so vznikom etnicky heterogénnych robotníckych kolónií v de­dinskom prostredí. Spočiatku moju pozornosť upútali v danom prostredí exotické informácie o talianskych kamenárskych majstroch, neskôr som však výskum rozšíril a začal som sa ve­no­vať aj historicko-ekonomickému pozadiu vzniku kameňolomov i etnologickým aspektom kamenárskej výroby a života v robotníckych kolóniách.

I. Prehľad novohradských kameňolomov

V poslednej tretine 19. storočia, s rozvojom stavebníctva a výstavby cestných i mestských komunikácií s pevným podkladom či železničných tratí, nadobudol nebývalý význam stavebný kameň. Z tohto hľadiska sa stal Novohrad kľúčovou oblasťou Uhorska – a neskôr aj Československa a Slovenska. Bolo to predovšetkým kvôli bohatému výskytu bazaltu (čadiča) na jeho území, ale ťažili sa tu aj iné druhy kameňov. Ferenc Schafarzik, jeden z priekopníkov technickej geológie, hydrogeológie a seizmológie v Uhorsku, napočítal v roku 1904 v 105 obciach historického Novohradu 152 väčších-menších kameňolomov. V nich sa v tom čase ťažil najmä andezit, bazalt (čadič), pieskovec a vápenec. V niektorých obciach boli tri až šesť lomov (6: Somosújfalu, 5: Lőrinci, Romhány, 4: Muľa, Salgótarján, 3: Bulhary, Fiľakovo, Radzovce, Buják, Felsőpetény, Nézsa1). Boli obce, v ktorých lomy existovali už „odnepamäti“, ako napríklad Radzovce a Lazy pri Trebeľovciach (bazalt), Trenč a Csengerháza (pyroxén-andezit), Mašková (ryolitový tuf). V iných vznikali koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. Storočia, ako Dolná Strehová, Brusník, Príboj a Muľa (pyroxén-andezit) či Romhány (vápenec). Najväčšia časť kameňolomov však na sledovanom území vznikla v rokoch 1860 až 1895. Zakladateľmi a majiteľmi týchto baní boli buď miestni feudáli (napr. vo Fiľakove otvoril čadičový lom nazývaný „Villemkő“ Lajos Stephani v roku 1895), alebo obec (napr. lom na amfibol-andezit otvorila obec Ábelová v roku 1860), cirkev (napr. v dedine Kosd otvorilo biskupstvo z Vácu vápencový lom v roku 1852) či akciové spoločnosti (napr. v Bul­haroch vlastnila čadičový lom akciová spoločnosť Žulové bane v Poieni – maď. Kissebesi Gránitkőbányák Részvénytársaság). Využitie kameňa vyprodukovaného v novohradských lomoch bolo na prelome 19. a 20. storočia tiež rôznorodé. Najčastejšie sa andezit využíval formou drtí do základov stavieb, pri stavbe ciest a železníc, alebo pri stavbe pivníc, domov a mostov (Muľa, Dolná Strehová, Nógrádbercel), kresali sa však z neho aj kilometrovníky (Becske, Romhány). Z bazaltu sa vyrábali predovšetkým kocky na dláždenie ulíc (Veľké Dravce, Bulhary, Mačacia, Konrádovce, Somoskő), kým vápenec sa používal najmä na vypaľovanie vápna (Tuhár, Divín, Ružiná, Nézsa, Buják). Najčastejšie sa pieskovec používal na stavbu domov a mostov (Bánk, Romhány, Karancsberény, Salgótarján) (Schafarzik 1904, 176–196). V druhej polovici 19. storočia sa rozvíjalo v Novohrade aj ľudové kamenárstvo, vyrábali sa stĺpy, pamätné dosky či brúsne kamene (Felsőpetény), a v obciach Tisovníckej doliny a v priľahlých oblastiach aj náhrobníky, kríže, tabule, zárubne, napájadlá a osličky (Horný a Dolný Tisovník, Šuľa, Červeňany, Nedelište, Madačka, Suché Brezovo, Veľký Lom, Senné) (Pranda 1981, 160–169, Kušnierová-Šmelková 1998: 22-25, Šmelková–Kušnierová 2001, 181–188). Systematickú ťažbu mramoru pri Tuhári začala firma Baťa až v roku 1937. Ťažili tam mramorové bloky, ktoré rezali, leštili a používali na obklady a dlažby.2

II. Ťažba a príprava kameňov používaných pri stavbe ciest v Uhorsku

V Európe sa v podstate do novoveku používali a udržiavali cestné komunikácie, ktoré boli vybudované ešte za čias Rímskeho impéria. Vynález dvoch nových typov ciest sa viaže k me­nám Francúza Trésagueta (1775) a Škóta J. L. MacAdama (1822). „Makadámové“ cesty sa budovali nanášaním dvoch-troch vrstiev kamennej drte, ktoré v začiatkoch stláčala len premávka a od 18. storočia už aj cestné valce. Technológia pokrývania ciest kresanými dlažobnými kockami sa zavádzala až v 19. storočí – najprv sa používali kocky väčších, neskôr aj menších rozmerov. V Uhorsku sa tieto procesy rozbehli tiež v prvej polovici 19. storočia. Po tom, ako sa začali používať dlažobné kocky, vzrástli aj nároky na kvalitu používanej kamennej drte a do popredia sa dostali najmä vulkanické horniny. Kameň sa hojne využíval aj pri výstavbe železničnej siete. Dĺžka uhorských železníc vzrástla medzi rokmi 1848 a 1867 zo 178 km na 2 160 km,  v dôsledku kapitalistického rozvoja v období dualizmu to bolo už 17 000 km. Najväčší význam pri uvedenom využití nadobudli andezity, dacity a bazalty, ktoré sa v lo­moch Uhorska ťažili vo veľkom množstve. Bazalt sa začal intenzívnejšie využívať po prijatí cestného zákona uhorským snemom v roku 1890. Tento zákon odštartoval výstavbu ciest vo zvýšenom tempe, ako aj ich pravidelnú údržbu. S tým súvisel aj vznik kameňolomov priemyselných rozmerov. V tomto období vznikalo veľa nových lomov a lomy miestneho významu sa tiež rozširovali. Vždy po ukončení svetovej vojny mali kameňolomy kľúčovú úlohu pri obnove cestnej siete dotknutých území a ich ďalší vývoj bol ovplyvnený aj rozvojom motorizmu. V roku 1948 došlo k zoštátneniu lomov tak na Slovensku, ako i v Maďarsku a paralelne sa dokončovala aj ich mechanizácia. Väčšina lomov však pozastavila svoju činnosť v osemdesiatych rokoch 20. storočia a len niektoré boli po roku 1989, teda po zmene ekonomického systému, opäť otvorené. Do popredia sa medzičasom dostali moderné povrchy ciest, ako betón a asfalt. Dlažobné kocky sa používajú v súčasnosti predovšetkým na obnovu už existujúcich dláždených ciest a chodníkov v historických častiach miest a obcí (Hála 1995, 16–33).

III. Novohradské bazaltové (čadičové) lomy

Používanie bazaltu ako materiálu na dláždenie ciest navrhol v Uhorsku József Szabó už v ro­ku 1863, ale na tento účel sa začal bazalt používať až koncom 19. storočia. Kvalitný čadič sa v Uhorsku doloval v troch regiónoch, v Zadunajsku,  Sedmohradsku a v župách Gemer-Malohont a Novohrad. Najdôležitejším trhom novohradského čadiča bolo vtedajšie hlavné mesto Uhorska Budapešť, ktorého ulice boli do konca 19. storočia dláždené najmä trachytom a čiastočne žulou. Mesto sa však v tomto období začalo meniť na metropolu, premávka dennodenne rástla a radikálne sa začali meniť aj dopravné prostriedky. Od prelomu storočí začala narastať v meste aj tranzitná preprava nákladov, čo prinútilo vtedajší magistrát, aby sa hľadali nové dlažobné materiály. V súťažiach kvality dosahoval novohradský čadič veľmi dobré výsledky. Kým sa žulové kocky pod dopravou zaoblovali, na skúšku položené čadičové kocky sa opotrebovávali rovnomerne a aj po čiastočnom zodratí udržali rovnú plochu. Ich minimálna životnosť sa odhadovala už vtedy na 30 rokov, náklady na ich udržiavanie boli šesť až sedemkrát nižšie ako v prípade ostatných dlažobných materiálov a po úplnom opotrebovaní mohli byť recyklované formou kamenných drtí. Dalo sa preto predpokladať ešte aj v roku 1913, že – napriek nárastu automobilovej dopravy v Budapešti – expanzia umelých dlažobných materiálov nebude ohrozovať fungovanie bazaltových baní, lebo tie nemali šancu v predvídateľnom čase dosiahnuť výhody čadiča. Hlavné mesto potrebovalo ročne na postupné vydláždenie svojich ulíc 2 milióny kusov dlažobných kociek (Budapest… 1913, 1–2 a 5).
Menšie lomy miestneho významu už fungovali na rôznych lokalitách Uhorska3 aj skôr, ale prvý bazaltový kameňolom priemyselných rozmerov otvoril v krajine Alfonz Janssen v roku 1878 v chotári obce Somoskő a o dva roky začala pracovať aj baňa Mačacia. Táto oblasť         s roz­lohou 12 km² sa stala kolískou uhorskej ťažby čadiča, postupne tu vyrástlo až 20 lomov (Hála 1995, 19). O pár rokov vznikli kameňolomy na čadič aj  niekoľko kilometrov  severnejšie. Novohradské bazaltové lomy sa teda zoskupovali v severnej časti salgótarjánskej priemyselnej oblasti a v okolí Fiľakova.
V severnej časti salgótarjánskej priemyselnej oblasti súvisel rozvoj ťažby čadiča priamo s dolovaním uhlia, kvôli ktorému došlo k vybudovaniu železničnej trate Budapešť – Salgótarján v roku 1867. Kameňolomy využívali v podstate spoločnú infraštruktúru s uhoľnými baňami. Ako sme sa o tom už zmienili, prvú baňu otvoril holandský veľkostatkár A. Janssen pri obci Somoskő na vrchu Nyerges-hegy v roku 1878. Na odporučenie majiteľa týchto baní sa čadič začal používať na dláždenie ulíc v Budapešti. Tento tvrdý kameň mohli obyvatelia hlavného mesta prvýkrát vidieť na ulici Bécsi utca v roku 1893 (Hála 1995, 19). Okolo roku 1900 sa v lome ťažilo 1000 m³ čadiča ročne, ale pred rokom 1945 bola baňa už opustená. Opäť bol lom otvorený v roku 1951, ale v roku 1962 sa definitívne zavrel. Niekoľko baní v posledných rokoch 19. storočia otvorili aj v katastri Salgótarjánu (Baglyas-kő, Kis-Salgó, Pécs-kő). Po prvej svetovej vojne vzniklo na okraji lávového pokrovu planiny Medveš viac väčších či menších baní (napr. Magyar-bánya, Eresztvényi-bánya, Kis-bánya, Közép-bánya). Mali charakteristickú skladbu vrstiev. Pod 5 až 10 metrov hrubou skrývkou tvorenou hlinami a ílmi4 sa v nich nachádzala 10 až 15 metrov hrubá tufová vrstva, ktorá poskytovala kameň použiteľný pri stavbe domov. Až pod ňou sa nachádzala vrstva kvalitného čadiča, ktorého pevnosť v tlaku ukazovala jedny z najlepších hodnôt na svete. V týchto baniach však od začiatku absentoval systematický prieskum, majitelia sa nevenovali otázkam stavu lomov, zamerali sa výlučne na rýchly zisk. Akonáhle sa kvalita čadiča v jednej bani začala zhoršovať, otvorili o niečo ďalej novú (Schafarzik 1904, 192; Karancsi–Prakfalvi– Gaál 2007, 275–276; Gajzágó 1962, 211–213). Ťažba čadiča prešla veľkým vývojom. Do konca druhej svetovej vojny sa diery na výbušninu navrtávali ručne, neskôr pneumatickými a elektrickými kladivami. Na odstrel sa používal čierny pušný prach a paxit. Ostatné postupy ťažby a kresania sa však vykonávali ručne. Kamenári pracovali v provizórnych barakoch bez vykurovania a elektriny. Bane pri obci Somoskő vyprodukovali  roku 1950 14 030 ton kresaného kameňa, 181 560 ton drveného kameňa a 42 530 ton lomového tufového kameňa, ale v roku 1960 to už boli iba nasledujúce hodnoty: 7 092 ton – 94 074 ton – 33 320 ton. Ich najhodnotnejšími výrobkami boli kocky v rozmeroch 18x18x18 cm („celé kocky“) a 18x18x14 cm („trojštvrťové kocky“). Kým v 30. rokoch 20. storočia tvorili tieto kocky 80% celej produkcie, o tridsať rokov neskôr sa tento pomer obrátil v prospech drtí rôznej veľkosti a lomového kameňa. 80% tvarovaného kameňa sa použilo pri dláždení budapeštianskych ulíc, 50% drveného kameňa pri výstavbe a opravách ciest Nógrádskej župy a 70% lomového kameňa pri prácach vodohospodárskeho podniku a správy ciest. Tunajšie lomy zamestnávali 200 až 400 robotníkov, pre ktorých ťažobný závod vybudoval aj služobné byty v lokalitách Eresztvény-telep, Magyarbánya a Somoskőújfalu (Gajzágó 1962: 210-216). Ťažba čadiča sa po zatvorení uhoľných baní, s ktorými využívali ich majitelia totožnú infraštruktúru, stala nehospodárnou. Po znížení dopytu a viacerých zásahoch orgánov ochrany prírody ukončili všetky lomy v okolí Salgótarjánu svoju činnosť do polovice 80. rokov 20. storočia.
V samotnom Fiľakove fungovali na prelome 19. a 20. storočia tri kameňolomy. V lokalite Villemkő otvoril lom miestny statkár Lajos Stephani  roku 1895, v ktorom sa v prvých rokoch vyťažilo ročne 1200 m³ kameňa. V tom istom roku začal ťažiť v lome pri lokalite Sárkánycsapás Ferenc Csukay s podobnými ročnými výsledkami.  Tieto lomy sa nachádzali na východe a  severovýchode od mestečka, samospráva otvorila baňu na juhozápad od mesta, v lokalite Haraszti. Tento lom pravdepodobne neskôr získala akciová spoločnosť Žulové bane v Poieni (maď. Kissebesi Gránitkőbányák Rt.). Tradícia ťažby bazaltu sa v chotári mesta zachovala s menšími prestávkami až do súčasnosti.

1. Kamenárska osada a kameňolom Mačacia

Na planine Medveša otvoril  roku 1880 A. Janssen lom pod názvom Macskalyuk (po slovensky Mačacia), ktorý bol dlhé desaťročia najväčším kameňolomom planiny a pracoval najdlhšie zo všetkých, až do roku 2003. V prvých rokoch 20. storočia tu pracovalo 50 kamenárov a 100 pomocných síl, vyprodukované dlažobné kocky a makadam používali pri výstavbe a rekonštrukcii ciest v mestách: Budapešť, Miškovec, Debrecín, Mezőtúr, Salgótarján, Rimavská Sobota a Košice. V roku 1905 získal baňu Géza Krepuska a v roku 1919 sa jeho rodinný podnik premenil pomocou Uhorskej štátnej centrálnej sporiteľne (maď. Magyar Országos Központi Takarékpénztár) na akciovú spoločnosť Šomošské bazaltové bane a.s. (maď. Somoskői Bazaltbánya Rt.) (Molnár–Szomszéd 1970, 48). Po vytýčení hraníc podľa trianonskej mierovej zmluvy mala spoločnosť problémy s ťažbou, lebo sa  lom, aj samotná obec Somoskőújfalu dostali do Československa. Na základe žiadosti dr. Krepusku a Jenő B. Lipthayho, riaditeľa Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti, bola v roku 1924 obec slávnostne vrátená Maďarsku, lom ale zostal v ČSR. Krepuska naďalej argumentoval tým, že práve tunajšie bazaltové lomy sú jediným vhodným zdrojom na vydláždenie hlavného mesta Maďarska a produkty, ktorých výrobné náklady zaťažujú podnikateľa vo valutách, sú ťažko speňažiteľné (Bacsa 2002, 226 a 239). Situácia sa vyriešila v súlade s rozhodnutím Spoločnosti národov podpísaním medzištátnej dohody medzi Maďarským kráľovstvom a Československou republikou, na základe ktorej mohla maďarská firma v bani ďalej ťažiť a čadič vyvážať každý deň s výnimkou nedieľ a sviatkov cez hranice. „Exportovať“ svoje produkty do Maďarska mohla bez cla, ale do tretích krajín iba po preclení. Majiteľ sa zaviazal zamestnávať v lome naďalej okolité obyvateľstvo bez ohľadu na národnosť robotníkov, ale v bani mohli pracovať aj občania Maďarska.5 V ďalšom roku sa vybudovala úzkorozchodná železnica medzi baňou Mačacia a lomom Jakaba Hoffbauera v Eresztvényi, ktorý bol už od roku 1912 prepojený so železničnou stanicou v Somoskőújfalu. Práve tu vybudovala spoločnosť v roku 1927 jeden z najväčších drvičov kameňa v strednej Európe.6 Takto predĺžená železnička s rozchodom 760 mm mala dĺžku 8,8 km, z toho na území Československa približne 2 km. V čase svetovej hospodárskej krízy sa zamestnanci kameňolomu niekoľkokrát pustili do štrajku. Najväčší štrajk sa konal v roku 1933, keď kamenári žiadali 25%-né zvýšenie miezd. Na znak svojho odporu odmontovali koľajnice a cestu zahatali veľkými balvanmi. Zaujímavosťou bolo, že majitelia museli doviesť štrajkokazov z Maďarska pod ochranou maďarských policajtov (žandárov s kohútimi perami za klobúkom) a tridsiatich československých policajtov. Nakoniec sa robotníkom podarilo dosiahnuť 20%-né zvýšenie miezd (Ivanics 1996, 92). Napriek konfliktom s majiteľmi nastal najväčší rozmach lomu práve v medzivojnovom období. Vyčerpalo sa obrovské množstvo zásob na ložisku – odhadom 2 milióny ton drveného kameniva a 50 tisíc ton dlažobného kameňa. V lome pracovalo vyše 1000 robotníkov.7 Popri železničke, ktorá viedla zo severu na juh do Maďarska, sa nachádzali 4 lomy smerom na východ a lom Gizela na západ. Vybudovala sa tu kamenárska osada, ktorú tvorilo v roku 1949 16 bytov so 49 bytovými jednotkami, 3 nocľahárne, závodná kancelária, kultúrny dom,8 budova finančnej stráže (colnica), kantína s obchodnými miestnosťami, kováčska dielňa, 3 sklady výbušnín a strážny dom. Po zrušení železničky, po druhej svetovej vojne, bola budova strojovne adaptovaná na účely kultúrneho domu. V osade fungoval aj prvý stupeň základnej školy, a to do roku 1962. Do školy tam chodili aj deti z Obručnej. Neskôr   v jej budove sídlila škola v prírode. V roku 1949 bola na ložisko uvalená národná správa a bolo pridelené národnému podniku Slovenský kameňopriemysel (so sídlom v Liptovskom Mikuláši). Keďže však lom zo slovenskej strany nebol sprístupnený, v nasledujúcich rokoch sa tu neťažilo. Osada sa koncom 50. rokov začala vyľudňovať. Príjazdová cesta sa začala stavať až v rokoch 1960 – 1961, ale aj naďalej sa dobývalo len sporadicky, podľa požiadaviek na stavebný kameň v blízkom okolí. V roku 1968 tu začalo ťažiť MNV Radzovce, ale pre konflikty so Slovenským priemyslom kameňa (so sídlom v Leviciach) sa práce onedlho zastavili. V rokoch 1994 – 2003 ťažila v lome Mačacia firma Kameň-bag z Lučenca, ktorej hlavným výrobným programom zostali produkty hrubej kamenárskej výroby – dlažobné kocky a obrubníky vyrábané ručne s použitím pneumatického náradia, na export do Nemecka a Rakúska (Pavílek 1999, 57–63). V r. 2003 bola ťažba z dôvodu ochrany prírody zakázaná a CHKO Cerová vrchovina tu vybudovala náučný chodník (Karancsi–Prakfalvi–Gaál 2007, 283–284). Na mieste niekdajšej osady dnes nájdeme iba ruiny budov zarastené krovím.

2. Šiatoroš

Kameňolom na andezit modrosivej farby otvoril v Šiatoroši József Braun, budapeštiansky podnikateľ,  roku 1878. Ťažobný priestor sa nachádza 4,4 km na juh od Radzoviec, bezprostredne pri železničnej trati (Schafarzik 1904, 189). Zachoval sa päťdesiatbodový pracovný poriadok lomu z roku 1897. Dokument zadeľuje pracovníkov kameňolomu do šiestich skupín: kamenári, lámači, ich pomocníci, strelmajstri, kováči, kolári a povozníci. Pracovný čas trval počas letnej pracovnej sezóny ráno od piatej do siedmej večer s troma prestávkami – raňajky, obed a olovrant. Počas prestávok sa personál okrem kompetentných – ktorí nebezpečné úkony práve vykonávali – nemohol pohybovať v lome, vtedy sa realizovali odstrely. Museli prejsť na cestu, ktorá viedla pod lomom a ktorú oddeľovali od bane dve rampy. Začiatok a koniec práce signalizoval zvonček. Kamenári (ritzeri) pracovali na svojich pracoviskách, ktoré mali byť vytvorené vo vzdialenosti minimálne 4 m od kamennej steny. Vŕtači, strelmajstri a odpratávači odstrelených skál museli byť istení pomocou istiacich lán, ktoré museli byť pevne kotvené a mali byť udržiavané v dobrom stave. Pri prevážaní výbušnín mali byť kovové súčiastky vozov ovinuté kúdeľou, slamou alebo handrou. Voz musel byť pritom označený čiernou zástavou. Sprievodcovia museli byť vždy triezvi a nemohli fajčiť. Zakazovalo sa im zastavovať v obci, nemohli zabočiť do dvorov hostincov či obytných domov. Dynamit a pušný prach sa skladovali v uzamknuteľných jamách vyhĺbených v lese nad lomom. Zakazoval sa vstup do skladov výbušnín v obuvi, ktorá mala podošvu podbitú kovovými klincami. Otváranie skladovacích debien a sudov mohlo byť vykonávané výlučne pomocou drevených nástrojov. Správca bane bol povinný zabezpečiť, aby sa pri dolovaní kameňa vytvárala schodovitá kamenná stena a aby nevznikol svah, po ktorom by sa mohli skotúľať kusy skaly, ktoré by mohli ohroziť životy kamenárov. Robotníci zodpovedali za nástroje, ktoré im boli zverené. Po ich vedomom poškodení museli zaplatiť bani odškodné. Zakazovalo sa privážanie alkoholických nápojov do bane a majiteľ vyhlásil, že „pod ťarchou prísného trestu sa zakazuje škandalózne správanie sa, hýrenie, organizovanie hlučných zábav, ponocovanie a iný neporiadok v robotníckych bytoch a na území robotníckej kolónie“. Predpis striktne zakazoval robotníkom, aby vyrubovali stromy v lesoch patriacich k bani, obyvatelia kolónií si však mohli zaobstarať drevo veľmi lacno. Aby sa predišlo burcovaniu robotníkov, zakazovalo sa, aby sa cudzí robotníci pohybovali v bani, kolónii a krčme bez súhlasu správcu kameňolomu, ktorý mal za povinnosť zabezpečiť, aby sa „v krčme nachádzajúcej sa v banskej osade predávali iba bezvadné a zdravé potraviny a nápoje, a to v cene nižšej od cien zaužívaných na jarmokoch v Somosújfalu a vo Fiľakove“. Robotník, ako hlava rodiny, zodpovedal aj za to, aby spôsob života členov rodiny zodpovedal občianskym zákonom, pracovnému poriadku a morálnym požiadavkám.9 V susedstve poschodového robotníckeho domu boli postavené aj úradnícke budovy riaditeľstva, v ich dvore  sa vybudovala aj spoločná jedáleň, kolkáreň s malou strieškou a vybetónovaná tanečná plocha. Za dvorom spomínaných stavieb tiekol potok Belina, na ktorom sa v lete pomocou hrádze vytváralo malé kúpalisko pre zamestnancov lomu. Dno potoka bolo v dĺžke niekoľkých metrov vydláždené kameňom.

3. Kameňolom v Bulharoch

V Bulharoch fungovali tri lomy. V roku 1890 založil malú baňu Miklós Alitisz zo Šídu, v roku 1904 ešte iba plánovali začať ťažbu v bani princa Filipa Coburg-Koháryho a tretiu vlastnila akciová spoločnosť Žulové bane v Poieni (maď. Kissebesi Gránitbányák Rt.). Už začiatkom 20. storočia produkovali ročne 500 000 kusov dlažobných kociek, ktoré sa používali pri dláždení ulice Váci utca v Budapešti, ďalej ulíc Lučenca a Satu Mare v dnešnom Rumunsku (Schafarzik 1904, 178–188). Práve tu v roku 1905 použili prvýkrát v Uhorsku stroj na štiepanie malých dlažobných kociek. Používali dvanásť strojov s parným pohonom, vyrobených v továrni akciovej spoločnosti Zlievareň a strojáreň Ganz a spol. v Budapešti (maď. Ganz és Társa Vasöntő és Gépgyár Rt.) (Hála 1995, 23). Čadič z Bulhár mal vrstvovitý charakter. Doloval sa najčastejšie zo 7–15 cm hrubých vrstiev. Hrubšie vrstvy boli vhodné na výrobu celých a polovičných kociek. Tie sa používali na dláždenie ulíc predovšetkým v Budapešti, ale aj vo vidieckych mestách ako Nádudvar (do roku 1905 15 km chodníkov), Püspökladány (30 km chodníkov), Gödöllő (15 000 m²) a Lučenec. Dôležitým výrobkom lomov v obci Bulhary boli malé kocky, ktoré mali rozmery 7 až 9 x 7 až 9 cm a kónický tvar. Vrstvovitosť tamojšieho bazaltu totiž spôsobila, že ich vedeli vyrábať v prijateľnejšej cene, najmä po zavedení strojovej výroby, v dôsledku ktorej sa aj malé kocky stali tvarovo pravidelnejšími (Glasner 1905, 22–29).

4. Konrádovce – „Amerika“ alebo „Malá Moskva“

4.1. Dejiny kameňolomov v Konrádovciach

Chotár obce Konrádovce (maď. Korlát) bol od nepamäti veľmi chudobný. Väčšina obyvateľstva preto už v rokoch 1874–1875 žila z práce vykonávanej v uhoľných baniach otvorených pri Večelkove (Shvoy 2006, 252). Slabá úrodnosť pôdy nútila obyvateľov pracovať aj ako povozníci pre Stephaniovcov,  najväčších tunajších feudálov nemeckého pôvodu.10 Z Pa­mätnej knihy obce sa dozvedáme, že Konrádovčania „boli známi na celom okolí ako dobrí povozníci“.11 Prvú čadičovú baňu otvoril v obci budapeštiansky podnikateľ Nátán Roheim  roku 1896 na majetku Lajosa Stephaniho a jeho manželky Fanni Rósa. Zmluva, podpísaná ešte koncom roku 1895, nám objasňuje podmienky, za ktorých sa podnikateľ mohol pustiť do práce. Prenájom územia na spomínanú činnosť mal začať 1. januárom 1896 a mal trvať 20 rokov s tým, že podnikateľ mohol po prvom alebo po druhom roku činnosti odstúpiť od nájomnej zmluvy, ak by  zistil, že skaly nie sú vhodné na rozbehnutie kameňolomu. Podpí­saním dokumentu dostal Roheim právo aj na to, aby vybudoval na vlastné trovy potrebné vozové cesty, železničky, dom so záhradou pre seba a robotnícke byty podľa svojho uváženia, ale iba po predchádzajúcom schválení statkárom. Ak by po dvadsiatich rokoch podnikateľ zmluvu nepredĺžil, Stephaniovci by mohli odkúpiť ním postavené budovy za 75% ich pôvodnej hodnoty. Keby toto svoje právo neboli využili, podnikateľ mohol svoje investície do jedného roka odsťahovať, ak by tak napokon neučinil, tie by prešli bezplatne do rúk majiteľov pozemkov. Podľa VI. bodu zmluvy na trh musel Roheim uviesť produkty svojho lomu pod názvom, resp. ochrannou značkou korláti bazalt (čadič z Konrádoviec). Stephani si na druhej strane vyhradzoval právo na to, aby mohol potreby svojich panstiev vo Fiľakove,  Čakanovciach, Šávoli a Konrádovciach pokryť z kameňolomu otvoreného pre neho.12 Roheim dal v novembri roku 1896 svoj kameň vyšetriť do mechanického laboratória Kráľovskej vysokej školy technickej. Skúšky lomu priniesli veľmi lichotivé výsledky – bod lomu tunajšieho čadiča bol 3204,9 kg/m² (kameň z bane A. Jansena z obce Somoskőújfalu mal bod lomu 2237,7 kg/m²). Aby sa tento materiál mohol používať pri úprave budapeštianskych ciest, musel sa podrobiť úradnej skúške. Prvá skúšobná dlažba bola z konrádovského čadiča položená v roku 1897 na budapeštianskej okružnej ceste Váci-körút, pred kostolom sv. Štefana. Do súťaže kvality, v ktorej bola ako etalon použitá žula z Mauthausenu (Rakúsko), sa zapojilo 20 čadičových lomov. V nej Konrádovce obstáli s mimoriadnym výsledkom spolu s bazaltom z Veľkých Draviec, Somoskőújfalu (dnes Maďarsko) a Alsó-Rákos (dnes Racoş, župa Braşov v Rumunsku). Ako najtvrdší sa javil bazalt z Veľkých Draviec, v porovnaní s ostatnými troma baňami mal však dve nevýhody. Mal veľmi jemnú zrnitosť, teda kocky sa po čase stávali šmikľavými a veľmi ťažko sa štiepil, jeho opracovávanie bolo preto komplikovanejšie a finančne náročnejšie. Po týchto štyroch čadičových druhoch nasledovali v rebríčku kvality kamene z Badacsonyu a z vrchu Medves (dnešné Maďarsko). Ďalší súboj vyhral Roheimov bazalt proti trachytu z obce Bogdány. Kým sa z neho vyhotovená dlažba musela po uplynutí 18 mesiacov vymeniť, kocky z Konrádoviec slúžili ďalej bez toho, aby boli potrebné opravy (Kalmár 1908, 8–13, Budapest… 1913, 1 a 5).
V r. 1900 založil N. Roheim akciovú spoločnosť Korlátska čadičová baňa a.s. ( maď. Korláti bazaltbánya részvénytársaság), ktorá prevzala jeho kameňolomy fungujúce dovtedy   v obciach Konrádovce, Bulhary, Šávoľ, Čakanovce, Fiľakovo, Šíd, Belina a Zagyvaróna (dnešné Maďarsko). Okrem prevádzkovania baní sa spoločnosť podujala aj na predaj ich produktov a na zapájanie sa do výstavby cestných komunikácií. Zo stanov spoločnosti sa dozvedáme zároveň aj to, že preberajú od pôvodného majiteľa v Konrádovciach už aj úzkorozchodnú železničku s koľajnicami, rušňami a vozňami, všetky zariadenia a nástroje, i kamenný odpad vyprodukovaný dovtedy v jednotlivých baniach.13 Väčšina pozemkov v Konrádovciach, na ktorých fungovali kameňolomy, patrila v tom čase synovi Lajosa Stephaniho Ervinovi, ktorý so spoločnosťou podpísal v roku 1908 zmluvu o predkupnom práve,  platnú len do konca nasledujúceho roka a v nej zakotvené výhody zostali spoločnosťou nevyužité. Nehnuteľnosti predal akciovej spoločnosti Ervin Stephani až vo februári roku 1913.14
Budapeštianska mestská rada začala po roku 1910 rozmýšľať o kúpe vlastného kameňolomu. V predošlom roku sa totiž prvýkrát začali vážnejšie zvyšovať ceny dlažobných kociek. Napriek obrovskému dopytu, ktorý vznikol v dôsledku investícií rozbiehajúcich sa po celom Uhorsku, sa nové kameňolomy neotvárali, ba z pohľadu výroby opracovaného kameňa sa produktivita existujúcich baní znižovala. Vedenie mesta si preto muselo uvedomiť, že nebudú vedieť pokryť svoje potreby. S otvorením lomov okolo mesta sa nemohlo počítať a vzdialenejšie spoločnosti sa venovali radšej vybavovaniu vidieckych objednávok, lebo v ich prípade nemuseli dodržiavať prísne zmluvné podmienky vzťahujúce sa na kvalitu opracovania odovzdaného kameňa. Preto mesto vyslalo do regiónov expertov, ktorí prišli k záveru, že potreby hlavného mesta by vedeli najlepšie pokryť práve Konrádovce, lebo bane v Somos­kőújfalu, Badacsonyu a na vrchu Medves mali relatívne nízku produktivitu (boli by tam potrebné vysoké ďalšie investície) a baňa Alsó-Rákos bola od Budapešti veľmi vzdialená, náklady na prepravu by boli teda príliš vysoké. Konrádovské bazaltové lomy boli v tom čase najväčšie a najlepšie zariadené v celom Uhorsku a boli relatívne blízko k Budapešti. Vlastníkmi akciovej spoločnosti boli v roku 1913 už József Braun a Henrik Reinisch15 – práve oni vystupujú v lokálnej kolektívnej pamäti ako zakladatelia kameňolomov v Konrádovciach. Na N. Roheima si miestni kronikári nespomínali.16 680 kusov akcií – ktoré mali pri ich registrácii v roku 1900 spoločnú hodnotu 340 000 korún – ponúkali magistrátu hlavného mesta na predaj za 1 950 000 korún. Trhová hodnota spoločnosti teda za 13 rokov jej existencie vzrástla na šesťnásobok. K odkúpeniu však napriek tomu, že poverení experti dali magistrátu rozsiahle odporučenie, nedošlo (Budapest… 1913, 3–5). Všetky akcie spoločnosti kúpila od dvojice majiteľov – Reinischa a Brauna – Peštianska maďarská obchodná banka (maď. Pesti Magyar Kereskedelmi Bank) v roku 1917. Jej vedenie si už vtedy uvedomilo, že po ukončení prvej svetovej vojny bude v súvislosti s nezastaviteľným rozvojom motorizmu potrebná obnova štátnej cestnej siete. Výstavba ciest totiž počas vojny nepokračovala a existujúce cesty boli značne zdemolované vojenskými dopravnými prostriedkami, ktoré mali najčastejšie železné obruče (Jenei 1977, 584). Banka v tom istom roku získala väčšinový podiel aj        v akciovej spoločnosti Žulové bane v Poieni (maď. Kissebesi gránitkőbányák r. t. – obec Poieni, župa Cluj v dnešnom Rumunsku). Ich zlúčením založila akciový syndikát pod názvom Poiensky a korlátsky akciový syndikát (maď. Kissebesi és Korláti részvényszindikátus). Syndikát mal vymedzenú dĺžku svojej činnosti do piatich rokov od podpisu poslednej mierovej zmluvy medzi Rakúsko-Uhorskou monarchiou a jeho nepriateľmi. Spoločným generálnym riaditeľom sa stal Antal Glasner, riaditeľ spoločnosti v Poieni, ktorý v nasledujúcich rokoch vydal trojzväzkovú príručku kamenárskeho priemyslu.17 Pamätná kniha však uvádza, že „nová správa kamenolomu nemala dostatočný kapitál na ďalšie práce, preto začalo s vyrubovaním lesov a drevo sa odpredávalo. Až roku 1922 začalo sa znovu pokračovať prácou v kamenolome“.18 Po trianonskej dohode sa Maďarsko dostalo do núdzovej situácie. Väčšina hornatých oblastí bývalého Uhorska bola totiž odčlenená, dostali ich nástupnícke štáty Československo a Rumunsko, čím prišlo o svoje niekdajšie najproduktívnejšie kameňolomy. Československej republike pripadli lomy patriace do tzv. „fiľakovskej čadičovej oblasti“ – Konrádovce, Hajnáčka, Bulhary, Radzovce, Mačacia; a kameňolomy v obciach Medzi­bodrožia – Streda nad Bodrogom a Svätuše. V roku 1922 bola situácia už taká vážna, že sa ňou zaoberal aj maďarský parlament. Kameňolomy, ktoré zostali v Maďarsku, vedeli pokryť iba tretinu potrieb štátnych železníc, Budapešti a väčších miest. Lomy síce boli k dispozícii – väčšinou v rukách súkromného kapitálu, ale nemali postačujúce vybavenie na to, aby vedeli zvyšovať produkciu dlažobného kameňa. Investovať do svojich lomov sa im za daných okolností tiež neoplatilo. Keď Československo zakázalo v roku 1922 export čadiča do Maďarska, dlažobné práce Alžbetinho mostu sa v Budapešti museli na dva mesiace prerušiť, veď kocky na dláždenie ulíc maďarského hlavného mesta sa ešte stále dovážali z Konrádoviec.19 Sídlo spoločnosti, ktorá prevádzkovala kameňolom v Konrádovciach, sa v tomto období presunulo z Budapešti do Ružomberka. Problémy sa vyriešili tak, že sa syndikát v roku 1923 pretransformoval na spoločnú akciovú spoločnosť pod názvom Zastúpenie baní v Poieni a Kon­rádovciach a.s. (maď. Kissebesi és Korláti Kőbányák Képviselete Részvénytársaság). V stanovách sa predmet jej činnosti vymedzil nasledovne: „predaj produktov kameňolomov, ktoré sú vlastníctvom firiem: klužských Žulových baní v Poieni a. s. a ružomberskej a.s. Konrádovská čadičová baňa, na území Maďarska, ďalej vykonávanie dozoru a kontrolnej činnosti v prípade všetkých stavebných a dlažobných prác, na ktoré sa tieto dve firmy v Ma­ďarsku podujali… ďalej vykonávanie rôznorodých prác pri výstavbe ciest, regulácii riek, zabezpečovaní ich brehov, výstavbe kanalizácií a dláždení…“20 Majiteľom kameňolomov však naďalej zostala budapeštianska banka. Rozsiahlejšia výstavba ciest sa ale v Maďarsku rozbehla až v rokoch 1926 – 1927 vďaka pôžičke poskytnutej Spoločnosťou národov (Jenei 1977, 584). Hľadali sa preto nové trhy aj v Československu. V roku 1935 sa vedeniu firmy podarilo s pomocou krupinského kameňolomu zorganizovať šesť spoločností vyrábajúcich dlažobný kameň na Slovensku do kartelu, čím vedeli ovplyvniť cenu svojich produktov.21 Riaditeľom kameňolomu bol v medzivojnovom období Flórián Kuffler, o ktorom sa vyslaný kontrolór banky zmienil v roku 1937 takto: „je energický a pritom jeho spôsob vedenia závodu zodpovedá tamojším politickým podmienkam, bol by ťažko nahraditeľný“. Ústredná kancelária kameňolomu fungovala v Lučenci, kde sa pokladničný denník viedol v češtine, čo spôsobilo kontrolórom budapeštianskej banky – ktorej vedenie po stratových rokoch závodu počas hospodárskej krízy rozmýšľalo o predaji bane – nemalé komplikácie.22 V roku 1940 došlo k zlikvidovaniu spojenej akciovej spoločnosti z dôvodu predaja bane v Kissebesi (Poieni) a dôvodu pričlenenia Konrádoviec k Maďarsku po prvej viedenskej arbitráži.23 Počas druhej svetovej vojny bol kameňolom prekvalifikovaný na vojenský závod, napriek tomu však mal neustále problémy kvôli nedostatku železničných vagónov.24 Po vojne bol začlenený do závodu Slovenské bazaltové kameňolomy, ktorý bol neskôr pretransformovaný na podnik združujúci viaceré výrobne dlažobných kociek na strednom Slovensku: Bulhary, Hodejov, Šiatoroš, Tuhár, Zvolenská Slatina, Detva-Piešť a ďalšie drobné výrobne na dlažobné kocky a ostatný dlažobný materiál.25

4.2. Práca v kameňolomoch a produkty

V obci fungovalo od začiatku viac baní, ktoré však v prvých rokoch nemali nijaké technické vybavenie, pracovalo sa len ručne. Výrobky boli odvážané vozmi na blhovskú a šídsku železničnú stanicu. Postupne pootvárané bane mali vždy vajcovitý tvar, kopírovali formu ložísk čadiča. V roku 1913 sa šesť konrádovských baní rozprestieralo v línii jedného kilometra. Odhliadnuc od prerušenia medzi baňami III. a IV. vytvárali súvislý rad. Úpätie baní bolo  miestami široké 50 až 100 m v nadmorskej výške 382 m.n.m. Viedla tam úzkorozchodná priemyselná železnička na konský pohon (dĺžka – v roku 1907: 3 414 m, v roku 1913: 6 960 m), ktorá spájala jednotlivé pracoviská. Kamenári pracovali v tom čase pod drevenou kôlňou dlhou 654 m. Zmestili sa tam však aj kováčske vyhne (na pomedzí baní II. a III., a v bani VI.), v ktorých sa vyrábali, opravovali a ostrili kamenárske nástroje, ale aj sklady na depotové kamene. Boli tu vykopané aj dve studne pre robotníkov. Studňa spomínaná už v roku 1913 ako „staršia“, existovala na západ od bane č. IV. Novšia, vyhĺbená v bani č. II. po roku 1910, bola približne 15 m hlboká a bola po celej hĺbke vytesaná do čadiča. Z tejto základne sa produkty zvážali dvoma otvorenými zvážňami. Kratšia pracovala v bani č. I. a mala dĺžku iba 40 m. Dvojitá zvážňa – kamenármi nazývaná ľudovo brenz – bola dlhá 620 m a vedela za jeden deň prepraviť 100 banských vozíkov s objemom 2 m³. K jej hornej stanici, vybudovanej vo východnej časti bane č. IV., sa zbiehali koľajnice konskej železničky a jej dolná stanica bola prepojená s úzkorozchodnou železničkou o rozchode 750 mm. Plné vozíky posielané smerom dole ťahali opačným smerom prázdne. Vymieňali a odťahovali ich robotníci.26 Železnička bola pravdepodobne vybudovaná hneď po otvorení baní, veď Roheim ju pri zakladaní prvej konrádovskej akciovej spoločnosti v roku 1900 už odovzdával s ostatným majetkom. Merala 5,2 km a spájala bane so železničnou stanicou v obci Blhovce (bola to najbližšia stanica na trati Fiľakovo–Miškovec). Železnička mala stály spád smerom k Blhovciam približne 6–7 ‰. Prírodný spád terénu sa v začiatkoch využíval na prevážanie smerom k stanici. Do kopca – smerom na Konrádovce – boli prázdne vozíky ťahané spočiatku koňmi. V roku 1906 sa vymenili v rámci rekonštrukcie trate drevené podvaly a o dva roky neskôr sa už uvažovalo o riešení ťahania súprav smerom hore parnými rušňami alebo rušňami s benzínovým motorom. V hlásení z roku 1913 sa dočítame, že napokon sa vedenie rozhodlo v prospech benzínového motora, ktorý mal 18 konských síl a pri priemernej rýchlosti 5–10 km/h dosahoval ťažnú schopnosť 95–45 ton. K železničkám fungujúcim v baniach patrilo v roku 1907 spolu 167 vozíkov (z toho napríklad 108 banských vozíkov s drevenými skriňami, 2 vozíky slúžiace na prepravu osôb atď.).27 Pracovný poriadok železničky sa zachoval v tlačenej forme z roku 1941. V rozsahu 30 strán sa venuje popri základných bezpečnostných pravidlách prevádzky aj nariadeniam ohľadom signalizačného systému. Zriaďovanie vozíkov sa robilo ľudskou silou, maximálna dovolená rýchlosť súprav bola cez deň 12 km/h a v noci 6 km/h, jednotlivé súpravy sa na rovnej trati mohli najviac priblížiť k sebe na 500 m a v kopci na 200 m (Korláti… 1941, 9, 10, 19). Rušeň ťahal naraz aj 40–50 vozíkov a obrátil sa za deň  päť až šesťkrát.28 Medzi jednotlivými baňami, kanceláriami a železničnou stanicou v Blhovciach existovalo už v roku 1907 telefónne prepojenie so šiestimi stanicami (Kalmár 1908, 55). Do roku 1913 už bola vybudovaná celá sieť na zabezpečenie rozvodu stlačeného vzduchu             k používaným pneumatickým kladivám.29
V období po druhej svetovej vojne sa pracovalo v Konrádovciach vo všetkých desiatich miestnych lomoch a bol otvorený aj nový lom medzi lomami č. 9. a 10., tzv. futbališta-báňa. Pracovali v nej členovia miestneho futbalového oddielu a aj zisk z nej plynul do ich rozpočtu. Doloval sa tam sivý čadič, ale baňa po rozpade mužstva ostala opustená.30 Informátor József Berze charakterizoval jednotlivé bane takto: „Vo všetkých baniach bol odlišný kameň. V prvej bani bol, prosím pekne, črep. Ten bol dobrý neskôr na malý kameň. V tom čase ale nie, lebo sa vyrábali veľké kamene, ako dvadsaťkrát dvadsiatky, pätnásťkrát dvadsiatky… v prvej bani to bolo všetko v platniach. Ako vrch ubúdal, padal, tak ubúdal aj kameň a stal sa platňou. V bani číslo dva: tam prosím boli pätky, bloky ako tento stôl… Očistili to tak dookola, obviazali lanom a vytiahli pomocou výťahov… Baňa číslo tri bola prosím pekne znova podobná. Spo­dok bane číslo štyri tak vyrabovali, že tam je jazero – aj ryby sú v ňom a chodilo sa tam kúpať. Aby voda nebola hlboká, aby tam vedeli ešte stále dolovať kameň, tak spravili taký výpust, taký zárez… tam už bol všade tuf. A z toho sa dal postaviť dom. Dal sa pekne vykladať, ale ne­bol taký ako tento tu, tuf na Vereške /poznámka AA: vo Fiľakove/. Rozpadával sa na normálne kvádre. Aj medzi tým, prosím pekne, bola taká tenká vrstva, a keď človek udrel do tej vrstvy čakanom alebo toporom…pekne sa rozvalil… V bani číslo päť bola dielňa… tam sa vy­rábali nástroje a odtiaľ sa rozvážali do všetkých baní. A bol tam, prosím pekne, jeden osol, ktorý rozvážal ľuďom vodu a železo. Lebo voda bola dobrá len v bani číslo osem, vyvierala zo skaly. Bane číslo deväť a desať rozdeloval potok, ktorý vyvieral na vrchu Bučoň. V bani na pravej strane bol mäkký kameň a v bani na ľavej strane čierny bazalt. Baňa na pravej strane zamŕzala, ale baňa na ľavej strane nezamŕzala, lebo tam bol čistý čierny bazalt… ten sa však popálil.“31
V konrádovských kameňolomoch pracovalo v roku 1913 700–800 robotníkov, ich počet sa koncom 30. rokov – teda po veľkej hospodárskej kríze – znížil pod 250, po druhej svetovej vojne sa však opäť zvýšil na 360 pracovníkov. Kamenári už vtedy zarábali veľmi dobre, ich denná mzda sa v lete pohybovala okolo 10–12 korún a v zime okolo 4-6 korún.32 Práce sa v bani delili na dve skupiny: odstraňovanie skrývky (zeme a sutiny) a dolovanie a spracovávanie kameňa. Väčšina odkrývacích zemných prác sa koncentrovala na jarné mesiace, keď sa po zime opäť otvorili ložiská – odhalili skaly. Odstraňovanie nepotrebnej sutiny z baní však prebiehalo počas celého roka, najmä v období, keď sa skaly odstreľovali rôznymi druhmi výbušnín (dynamit, astralit, haloxilin) (Budapest… 1913: 18). Za odkrývanie (fődelés) platili robotníkom hodinovú mzdu, kým za odpratávanie zemných heln (föld helni) sa platila úkolová (akordná) mzda.33 Odkrývať chodili do Konrádoviec aj obyvatelia širokého okolia.34
Výroba produktov hrubej kamenárskej výroby mala tiež dve základné fázy: dolovanie kameňa a výroba dlažobných kociek a ostatných produktov. V prvých rokoch po otvorení baní, keď sa otvorili najkvalitnejšie ložiská, sa v Konrádovciach na základe nariadenia majiteľov používali metódy tradičného ručného dolovania. Skaly sa schodovito vytvarovali a využívali sa tzv. lógre (aj lúger), štrbiny medzi jednotlivými vrstvami kamennej steny. Kameň sa zo steny vyberal vrstvovito – takáto stena sa nazývala štós. Vrstvy podľa kamenárov vznikli v dôsledku sopečnej činnosti tak, že po vyvretí lávy jedna vrstva vychladla, stuhla, a tá bola neskôr prekrytá ďalšou: „počas potopy sveta sa tam zanieslo troška blata a tam sa pekne spravil grif a tam sa to potom podvihlo štangľou, vtedy ešte neexistovali bágre, neboli tak ako dneska sú… podvihol sa kameň. Udreli na jeho koniec tak, že sa to ozývalo, vtedy už išli lámať. Potom to lámali povedzme na také kusy ako stolička.“35 Takto vytrhnutá vrstva sa nazývala platňou (platni). V tých časoch bolo na jednej strane ešte menej výbušnín, ale báli sa aj toho, aby kameň na tvarovanie nepopraskal.36 „Ľutovali, vraveli že sa kameň zničí, keď sa to vrhne z výšky, preto sa tak schodovito vytvarovala skala… z jedného schodu na druhý, kým sa kameň nedostal dole… poukladali pod to taký zlý kameň, aby padlo na to. Keď to tam padlo, tak sa roztĺkol ten kameň, ktorý bol naspodku a nie kvadri, ktorý sa niesol na kresanie… Bolo tam potom také blató a to blató malo štyri kolesá a na jeho vrchu boli dosky. Navalili to na to a tak sa to vynášalo ricerom.“37
Niekoľko rokov po otvorení konrádovských kameňolomov sa však už začali používať vŕtačky fungujúce na stlačený vzduch a výbušniny. Pri dolovaní zohrávali dôležitú úlohu odborní robotníci bane, pracujúci s výbušninami pri odstrelení zeminy a horniny – strelmajstri (lőmester, fajerman) a ich pomocníci (minér), vŕtači (fúrós) a lámači (hasigató).38 Kontrolór Lipót Czágán to naformuloval vo svojom hlásení o miestnej čadičovej bani takto: „Je dôležité, aby sa odstrel kamenného materiálu realizoval tak, aby sme z neho dostali čím vačšie množstvo dlažobného materiálu. Výkon týchto prác si žiada odbornosť a zdatnosť, preto je odporúčania hodné, aby dolovanie kameňa vykonával ten, kto je nato najviac spôsobilý.“39 Tieto práce preto najčastejšie vykonávali odborníci, najmä talianski majstri, ktorí ešte vo svojom rodnom kraji vyštudovali špeciálne postupy prác a mali osvedčenie (papier). Ich práca obnášala obrovské riziká. Do kamennej steny zatĺkli železný sochor (stangli), na ktorý zakvačili hrubšie lano na konci s ďalším priviazaným sochorom. Na ňom potom sedeli vŕtači, ktorí navŕtali dieru, občas aj 6 metrov hlbokú. Samozvaní „majstri“ zapríčinili v Konrádovciach jedno z najväčších tamojších banských nešťastí. Pri zle vydarenom odstrele zomreli koncom tridsiatych rokov traja robotníci a ďalší trinásti sa zranili. Pri napĺňaní vyvŕtanej diery pomocou plniaceho drievka (töltőfa) pušný prach nečakane vybuchol a ľudia zostali pod odstreleným kameňom. Aby ich telá vyslobodili, kameň sa musel rozlámať priamo na nich. Banský inšpektor Martinelli sa o vinníkoch vtedy obrazne vyjadril, že sú nevzdelaní ako pastieri svíň („Sok juhászkondás!“). Veľmi nebezpečná bola aj strela nazývaná bastardou, ktorej základom bola šikmá širšia diera vyvŕtaná do kameňa smerom hore. Pri jednom odstrele takejto bastardy sa nešťastie stalo tak, že spodok kamennej steny sa odstrelil, ale horná časť tam zostala „…ako klobúk. Veľa ľudí pod tým pracovalo. Skúsili tri-štyrikrát, ale nešlo to dole… na dvoch lógeroch bol nejaký výrastok a to držalo ten batoh, tak sme tomu hovorili, že batoh“. Neskôr sa to strhlo a rozvalilo.40 Spoločnosť nútila strelmajstrov v období veľkej hospodárskej krízy, aby používali čím menej výbušnín tak, že tí si zo svojej úkolovej mzdy museli zaplatiť použité množstvo.41
Časť vyprodukovaného kamenného materiálu sa formou depony dostal na ďalšie spracovávanie ku kamenárom (ricerom), ostatná časť sa predávala ako lomový a drvený kameň. Riceri pracovali za úkolovú mzdu. Dostávali ju za kusy kresaním opracovaného kameňa a za metre kubické lomového kameňa ako vedľajšieho produktu svojej práce. Bolo to jednak „ťažké a človek bol vystavený poveternostným podmienkam, ale bolo to tak, že nám nikto nedirigoval. Dostal som surovinu. Keď som pracoval, pracoval, ak som nepracoval, nepracoval. Čo som vyprodukoval, zato som dostal výplatu…  /AA: neskôr skúsil robiť vŕtača/ … bolo to dobré, nebolo treba pracovať, predsa som tam nevydržal, lebo som pracoval za hodinovú mzdu a vždy som si myslel, že ma niekto stále sleduje, či niečo robím, alebo nerobím“.42 Kamenári chodili v menčestrových šatách tmavších farieb, ktoré im šil fiľakovský krajčír Reiman. Potrebovali ich preto, lebo menčester bol trvanlivejší. Pracovali totiž tak, že sa počas kresania lakťami opierali o svoje stehná. Do práce nosili aj zástery (surc).43 V lome pracovali ako pomocní robotníci aj Bosniaci, ktorí mali počas sviatkov ovinuté svoje pásy červenou šatkou. Riceri vyštudovali remeslo formou ústneho tradovania. Mladí chlapci z kamenárskych rodín nosili svojim otcom do bane obed a keď dosiahli vek 12-13 rokov, začali sa od starších učiť základné ťahy: „doobeda sme boli v škole, napoludnie sme niesli obed do bane, a kto mal na to sklon, ten tam zostal aj poobede babrať, až kým neskončil školu.“44 Ricer, ktorý učil svojho syna, dostával od spoločnosti príplatok. Posledný kamenár talianskeho pôvodu žijúci v Konrádovciach, Mihály Cosentino, to vysvetľoval takto: „kamenárske remeslo je také, že kým žijete, vždy sa musíte učiť… do bane som chodil od svojich 12 rokov“. Dávali mu najprv špicovať (spicelni) čadičové tehly (tégla) o rozmere  18×16 cm. Musel odstrániť hrče z bokov nahrubo opracovaných kociek. Ak bol učeň šikovný, stihol už za svojich učňovských čias spracovávať produkty dvoch-troch ricerov, teda popri výrobkoch vlastného otca aj ďalších majstrov (napr. József Berze robil pri svojom otcovi a pri majstroch Bélovi Zimanovi, Jánosovi Gálovi a Józsefovi Gálovi). Ošpicoval tak denne 50-60 väčších kociek. Ricer vysekal základné rozmery kameňa pomocou šablóny. Udrel len tak približne, a potom hodil kameň bokom. Učni museli odšpicovať hrče (görcs) z jednotlivých strán tak, aby vznikli hladké plochy. K tomu však ricer musel dopredu vedieť, kde všade sa kameň bude napínať. Ak bol potom kameň pekný – pekne sa štiepil, hovorilo sa, že je štráfový (stráfos). Proces učenia  však mohol byť aj bolestivý. Často si učeň udrel články prstov, lebo si nevidel ruku, musel sa koncentrovať na to, čo robil. Zapálené rany sa v bani zaliepali cigaretovým papierom. Riceri hovorievali svojim učňom, že to je ešte stále iba nešikovná koža (ügyetlen bőr). Ak bol špicer šikovný, už vo svojich 16 rokoch sa mohol stať ricerom. Ak nebolo čo špicovať, dávali riceri učňom skúšať ryť kalpicne – teda robiť diery pre klin na štiepanie – do kociek, ktoré sa nazývali tehly – 15×20 cm („kalpicnyiket ásni a téglába“). Ak však kyjanicou (bunkó) netrafil kameň presne, ten sa nerozštiepil symetricky – spodok jednej polovičky bol užší ako vrch a opačne – boli teda pokazené. V takýchto prípadoch mohol ricer učňa potrestať aj fyzicky – údermi plechovou kamenárskou šablónou na zadok. Takéto bitky si učni dlho pamätali.45 Tradovanie z otca na syna sa v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia nahradilo školskou výučbou. Prví učni na strednej škole ZUŠ – Konrádovce pri n.p. Slovenské bazaltové kamenolomy vyštudovali v rokoch 1954 – 1956.46 Školská budova             s internátom však čoskoro svoju pôvodnú funkciu stratila. V rokoch 1962 – 2004 v nej už fungoval detský domov.47
Riceri používali pri kresaní kameňa tradičné nástroje, ktorých názvy boli často do maďarčiny prevzaté z nemeckého jazyka: železný klin na štiepanie kameňa (durmancs), sochor (stangli – používal sa v rôznych veľkostiach, najväčší sochor sa nazýval stará mama – nagymama), hranaté kladivo na opracovanie kociek (macli, kiskövező macli), kyjanica (bunkó). Kamenný odpad, ktorý vyprodukovali riceri, zbieralo do banských vozíkov 6-10 žien. Učni však už považovali zber triesky (forgács) za podradnú prácu. Deti a ženy pracovali aj pri výrobe štrku, ktorý sa pôvodne vyrábal ručne, rozbíjaním menších kameňov malými kladivami. Autor firemnej monografie vydanej o konrádovskom kameňolome pod názvom A korláti bazaltbánya – Dezső Kalmár – navrhoval už v roku 1908 zaobstarať štiepacie stroje na výrobu malých kociek a drviča kameňa pre akciovú spoločnosť (Kalmár 1908, 31). Na ich zakúpenie však bolo treba počkať ešte desať rokov. Antal Glasner navrhoval hneď po vzniku Kissebesského a korlátskeho akciového syndikátu v roku 1917 nákup desiatich kusov štiepacích strojov v hodnote 5 300 korún za kus a jedného drviča od spoločnosti Brüder Grünwald. Ako generálny riaditeľ podal v roku 1918 predstavenstvu hlásenie o tom, že desať štiepacích strojov už zakúpili u firmy Ganz a ďalších päť – spolu s drvičom by sa dalo presunúť z čamovskej bane. Správa poverila výkonnú komisiu spoločnosti realizáciou návrhu.48 Stroje sa však neskôr prestali používať. Do činnosti ich znovu uviedli až v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Pamätná kniha referuje o obnovení strojovej výroby kociek takto: „Druhý päťročný plán si vyžadoval zvýšenie výroby a preto pracujúci a vedenie závodu prikročujú k rekonštrukcii starých štiepacích strojov, ktoré stáli nevyužité vo výrobných halách. Strojníci sa chytili do práce a zo zanedbaných strojov postavili štiepacie súpravy a začala sa v roku 1953 strojová výroba dlažobných kociek. Po zavedení tejto výroby značne sa zvýšila produktivita práce. Ručná výroba dlažobných kociek na jedného pracovníka sa pohybovala od 250–300 kusov a strojová výroba bola 1200 až 1300 kusov za smenu. Strojová výroba však bola podmienená prípravou veľkých kociek t.z. »osmičky«, to znamená že v lome sa pripravovali tieto veľké kocky 24 cm x 24 cm x 24 cm a boli zvážané ku štiepacím strojom, kde boli spracované na malé kocky…V roku 1956 sa strojová výroba ruší a prechádza sa iba na ručnú výrobu dlažobných kociek, lebo kvalita kociek zo strojovej výroby bola nižšia a odberatelia žiadali kvalitné kocky. Taktiež náklady na túto výrobu boli vysoké a tak vedenie závodu strojovú výrobu kociek zrušilo.“49
V bani číslo V. sa doloval taký kameň, cez ktorý vedela presiaknuť voda. V tejto bani preto nezamŕzali ani vonkajšie vrstvy bazaltu, dalo sa tam dolovať aj v zime. Začiatkom 40. rokov 20. storočia sa zase v baniach zbierali lomové kamene a šnicle (snitzli), ktoré boli napriek mrazom vhodné na výrobu dlažobného kameňa.50 Boli to ale výnimky. V ostatných baniach bola pod čadičovou vrstvou hlina, ktorá neprepúšťala vodu. Voda v lete nijakým spôsobom neovplyvňovala kvalitu kameňa, ale v zime zamŕzala a vytvárala v kamenných vrstvách praskliny, čím sa kameň určený na kresanie znehodnocoval. Odkryté vrstvy sa preto na zimu zakrývali najprv zeminou a v 20. rokoch 20. storočia doskami. Veľké kamenné kocky – tzv. depotové kamene (depotkő) – vydolované v lete, ale neopracované, sa do zimy skladovali. Po ich vysušení sa dali ďalej spracovávať aj v chladnom počasí. Takto kamenári vyprodukovali počas zimných mesiacov ročne približne 600 000 kusov tvarovaného kameňa. Aj táto nepretržitá pracovná príležitosť prispela začiatkom 20. storočia k tomu, že sa v Kon­rádovciach usadilo veľa dobrých odborníkov (Kalmár 1908, 20; Budapest… 1913, 6 a  10). Napriek tomu však kamenári v zime horšie zarábali, dávali im väčšinou robiť iba vedľajšie činnosti. Hlavná sezóna trvala dovtedy, kým neprišli mrazy. Vtedy sa už kameň podobal na práchnivé drevo (toplós fa), neštiepil sa dobre. Práca sa naplno opäť rozbehla až uprostred februára alebo začiatkom marca.51
Konrádovské čadičové bane sa zamerali na výrobu dlažobných kociek, lomového kameňa, drte a štrkov obyčajných a granulovaných, ďalej produkovali regulačný a záhodzový kameň. Ročná produkcia lomu sa v roku 1904 hýbala okolo 30 000 m³ kameňa. V rokoch 1900 – 1907 vyprodukovali bane nasledujúce množstvá produktov: napr. kocky s rozmermi 18x18x18 cm – 2 987 317 kusov, ¾ kocky s rozmermi 18x18x13–14 cm – 765 665 kusov, polovičné kocky v rôznych veľkostiach – spolu: 4 790 350 kusov, obrubníky v rôznych veľkostiach – spolu: 29 368 bežných metrov, lomový kameň – 36 141 m³, štrk – 18 097 m³.52 Názvoslovie produktov poznali kamenári v maďarskom jazyku: soros, fejkő, rövid tégla, hosszú tégla, rövid kocka, hosszú kocka, spickő, a často svoje výrobky spomínali len podľa ich rozmerov. V Konrádovciach sa mačacie hlavy (macskakő) nevyrábali: „často počúvam      v televízii, hovoria o ceste vydláždenej mačacími hlavami… neviem, ako môžu byť na ceste vydláždenej kockami mačacie hlavy. Mačacie hlavy tie nemajú formu. Robili sme to v Če­chách v Mimoni. Tie zvykli mať iba jednu hlavu, a po maďarsky povedané zvykli mať  jedno dno, alebo zadok, aby postáli a aby mali plochý vrch. Ale na mačacích hlavách boli  také  tŕne, bolo to ako ježko (»töviskedisznó«).“53

4.3. Spoločenský život v kamenárskych kolóniách

Interetnické vzťahy v Konrádovciach
V roku 1896 sa otvorili v Konrádovciach prvé bane, ale miestne obyvateľstvo nejavilo záujem o prácu v nich. Spoločnosť zamestnávala najprv robotníkov z okolitých dedín (Šíd, Blhovce, Veľké Dravce), potom zavolali aj Slovákov z okolia Detvy, z Horehronia, ba dokonca aj z okolia Salgótarjánu a obce Marianosztra (v dnešnom Maďarsku), postupne poprechádzali aj talianskí majstri z bane J. Brauna zo Šiatoroša (Eliáš 1957, 70). Neskôr si kamenári z Marianosztre spomínali na Konrádovce ako na univerzitu ricerov (kamenárov). Tvrdili, že kto obstál pri obrábaní tunajšieho tvrdého bazaltu, obstál vo všetkých lomoch sveta (Hála 1995, 11). Medzi obcami Konrádovce a Marianosztra dokonca existovala akási družba, konrádovská kamenárska dychová hudba bola hrať v Marianosztri aj na zábave. Dobré zárobkové možnosti postupne prilákali do Konrádoviec okrem Maďarov a Slovákov zo širokého okolia aj prisťahovalcov zo vzdialenejších regiónov Európy, kamenárov rôznych národností. Informátori spomínajú Talianov – rodiny: Bizetta, Bruno, Karotta, Pertika, Zsanelli, Repatti, Bonnómi, Fiabáni, Cosentino, Gverino, Kassagranda, Dalzsuffo, Martinelli, Dellamária, Mizsutti, Ninc; Nemcov – rodiny: Smid, Supaver, Zimann, Hummer, Summer, Herr, Stangel, Sneider, Hell, Lichner, Pohiba, Frőlich, Kondra; Poliakov – rodiny: Katažinski, Godin, Kubinec, Dorinek; Slovíncov – Klement, Chorvátov, Rumunov, Francúzov, Bosniakov a Čechov.54 Robotnícke kolónie vytvorili už v prvých rokoch 20. storočia multietnický priestor, v ktorom sa rozvíjal čulý spoločenský život. Informátori často používali pri zdôrazňovaní viacnárodnosti a viacjazyčnosti lokálneho spoločenstva číslicu sedem: „Konrádovce pozostávali zo siedmych národností“, „Môj starý otec hovoril siedmymi jazykmi. Písmom nie, iba kuchynskou rečou.“, „Moja matka hovorila siedmymi jazykmi, kde sa presťahovali, tam sa naučila jazyk“.55 Talianski kamenári – ktorí pochádzali často z etnicky zmiešaných rodín – sa do obce dostali väčšinou po dlhšom vandrovaní po Európe. Starí rodičia Mihálya Cosentina (Michelangelo Cosentino a Maria Teresa Nasso) pochádzali z chudobnej oblasti južného Talianska – obec San Giorgio Morgeta v regióne Calabria, otec (Lorenzo Cosentino) sa však už v roku 1906 narodil v Hodejove. Michelangelo Cosentino bol v Taliansku strelmajstrom. Keď mal štrnásť rokov, jeden inžinier ho zobral so sebou pracovať do Anglicka. Odtiaľ sa vrátil do Calabrie a oženil sa. Neskôr sa dostal do Francúzska, Nemecka, potom aj na územie dnešných Čiech a Slovenska. Na dlhší čas sa s rodinou usadil v Banskej Štiavnici, kde pracoval na výstavbe tunelov. Do Konrádoviec došli v rokoch, keď sa dokončila výstavba prvých robotníckych kolónií. Po vypuknutí prvej svetovej vojny – v ktorej Taliansko bojovalo na strane Dohody a Rakúsko-Uhorsko na strane Centrálnych mocností – sa inžinier vrátil do vlasti, Cosentinovci však zostali, lebo sa stará mama nechcela vrátiť domov do chudoby. Kamenári Pertica a Gverino sa do Konrádoviec dostali tak, že počas prvej svetovej vojny padli do zajatia – Gverino pochádzal z okolia Ríma.56 Gyula a János Martinelli pochádzajú z etnicky zmiešanej rodiny. Jedného starého otca mali Taliana, druhého Slovinca, jednu starú mamu Poľku a druhú Maďarku. Ich predkovia došli do strednej Európy za prácou pri výstavbe železníc, najmä mostov a tunelov. Starý otec Martinelli najprv pracoval v kameňolome pri Szerencsi, neskôr ho však akciová spoločnosť – ako banského inšpektora – premiestnila do dnešného Rumunska: „Tam však nemohol vydržať. Tam boli ľudia takí divokí, že keď pracovali od rána do večera a on by im nebol zaplatil, neviem čo by sa mu mohlo stať. Bál sa o svoju rodinu, preto odišiel odtiaľ.“ Presťahovali sa preto do okolia Fiľakova. Viedol tu bane vo Veľkých Dravciach, Čamovciach a Šiatoroši (tu vyrastal informátorov otec) a v roku 1902 sa dostali do Konrádoviec, kde zastával svoju funkciu štyridsať rokov. Starý otec Józsefa Nincza (Maguriano Ninz) sa narodil v obci Garniga, v regióne južné Tirolsko na severovýchode Talianska a jeho stará mama (Viktória Pasi) sa narodila v obci Łososina v Haliči v juhovýchodnom Poľsku. Na okolí sa najprv usadili v Šiatoroši, kde sa v roku 1901 zosobášili. Do Konrádoviec sa presťahovali v nasledujúcom roku. Starý otec zomrel  roku 1929 v banskom nešťastí. Jeden z jeho synov (Lajos Nincz) odišiel pracovať počas druhej svetovej vojny do Berehova (dnešná západná Ukrajina).57 Starí Taliani hovorili tunajšími jazykmi veľmi slabo ešte aj počas prvej republiky. Na území Československa mohli pracovať s povolením pobytu, zachovali sa po nich v rodinách talianske cestovné pasy. Aj generácia informátorov – teda potomkovia narodení v 20. rokoch 20. storočia – dostala preto talianske štátne občianstvo. Do Talianska však nechodili na návštevy svojich rodín ani ich rodičia. Československé štátne občianstvo získali až po rôznych peripetiách okolo rukovania za vojakov koncom 50. a začiatkom 60. rokov 20. storočia. Rodina banského inšpektora Martinelliho si mohla dovoliť, aby si v období Rakúsko-Uhorska objednávala z Rijeky (Fiume – najväčší morský prístav bývalého Uhorska) potraviny k talianskym špecialitám: „Začínajúc syrom, oni jedli strašne veľa rýb – sardelové očká, údené ryby, sardinky. Bolo to pre nich každodenné, mali to veľmi radi. Mali radi makaróny, kávu, tak som počul od svojho otca. Hovoril, že si objednávali kávu v päťkilovom balení… obchodník do grátisu pribaľoval vanilkové struky.“ Spolunažívanie národností v kolóniách prebiehalo bez väčších konfliktov. V robotníckych domoch používali spoločnú kuchyňu často rodiny, príslušníci ktorých v začiatkoch ani komunikovať nevedeli kvôli jazykovým bariéram. Napriek tomu však žili vedľa seba veľmi harmonicky.58 Vznikali aj zmiešané manželstvá. Po druhej svetovej vojne odišlo z Konrádoviec (i z Fiľakovských Biskupíc) veľa kamenárov pracovať do Medzibodrožia, do obce Svätuše: „Informátor István Szakó sa narodil v Konrádovciach v r. 1926, aj jeho otec bol riccerom. V konrádovskej bani sa naučil remeslo od Poliaka nazývaného Dorinekom, ale mal aj talianskych majstrov s menami Zserinó, Szerenyáni, Peretika. Po vojne kresal kameň hlavne pri výstavbe tunelov. Poznal techniku dolovania tufu (srámolás) a aj riccerovanie a koncom 40-tych rokov 20. storočia zarábal 2000–2200 korún. Do Svätuše sa dostal v r. 1951, kde – jednak kvôli ľahším možnostiam dolovania, a čiastočne aj kvôli svojmu vynikajúcemu výkonu – sa dostal k nadpriemernému zárobku, čo ho nakoniec presvedčilo, že sa oplatí usadiť sa…“ (Fügedi–Viga 1994, 135). Slová informátora sú jednoznačným dôkazom interetnického tradovania remesla.

Bytové pomery kamenárov a vzťah obyvateľov kolónií s okolím
Bytové pomery kamenárov sa v prvej polovici 20. storočia postupne zlepšovali. So stavbou robotníckych ubytovní sa počítalo už pri podpisovaní zmluvy medzi majiteľmi pozemkov (Stephaniovcami) a zakladateľom kameňolomu Nátánom Roheimom koncom roka 1895. Ich výstavba sa začala v rokoch 1898 – 1900. Neďaleko obce vznikli postupne tri kolónie: Horná, Dolná a Nová. Bytové zariadenie robotníckych domov bolo v začiatkoch veľmi jednoduché. Za posteľ slúžili do zeme zabité štyri koly preložené doskami a naložené senom alebo slamou. V rohoch spoločnej kuchyne (4 x 3 m) boli postavené dva murované šporáky a pri bočných stenách najnutnejšie zariadenie rodín. Jediným miestom súkromia rodiny bola izba (4 m x 4,5 m), ktorá slúžila za spálňu, komoru a skladisko. V roku 1908 bolo v kolóniách 22 robotníckych domov so 140 izbami – z nich bolo posledných šesť postavených v rokoch 1906 – 1908.59 Pri zaraďovaní do bytov sa však vôbec neprihliadalo na počet príslušníkov jednotlivých rodín, pričom išlo často o mnohopočetné kamenárske rodiny. Boli i také prípady, že jednu kuchyňu používalo 10–15 i viac ľudí, kde potom každodenným hosťom boli hádky a mnohokrát i bitky. Robotnícke byty boli tmavé, mokré a vôbec po stránke hygienickej nevyhovujúce. V Dolnej kolónii sa do roku 1913 vybudovali sklady, dielne, úradnícke byty, kancelárie, kantina i robotnícke domy. Zo 66 kamenných budov pokrytých škridlami obývali banskí robotníci 30. Pomedzi jednotlivé kolónie boli vystavané pece na pečenie chleba. Istou novinkou pri budovaní kolónií bolo vybudovanie vodovodu dlhého 2 000 metrov s ôsmimi tlakovými pumpami. Tie boli zásobované tromi studňami, z ktorých sa voda zbierala do dvoch bazénov nad kolóniou (Budapest… 1913, 10–11). V roku 1947 sa začali opravovať staré robotnícke domy, likvidovali sa spoločné kuchyne a pustili sa do výstavby nových domov. Každá rodina dostala samostatný jednoizbový alebo dvojizbový byt.
Obyvateľov robotníckej kolónie zásobovali potravinami dedinčania a ľud okolitých obcí a pustatín. Ženy z obcí Blhovce, Rátka a pustatín Hodoš a Durenda nosili na chrbtoch tvaroh a maslo, v dvoch kanvách mlieko a sliepky. Predávali ich kamenárskym rodinám formou podomového obchodu. V termíne výplat – ako aj cez víkendy – boli počas Čechov a aj Maďarov v obci menšie trhy až jarmoky, ktorých sa zúčastnilo občas naraz až 20 predavačov: obchodník s tovarom firmy Baťa, konský mäsiar z Lučenca, bulharskí zeleninári, ktorí na trh priniesli obrovské množstvo paradajok a paprík z Hodejova a Rimavských Janoviec, predavač cukríkov z Fiľakova a obchodníci so strižným tovarom. Niektorí obchodníci predávali svoje produkty z áut a zamestnávali štyroch až piatich zamestnancov.60

Vplyv historických, politických a hospodárskych udalostí 20. storočia na život obce
Kvôli stále prichádzajúcim imigrantom obec rapídne rástla a zaznamenala najväčší prírastok obyvateľov v slovenskej časti Novohradu – v porovnaní stavu z roku 1869 a z roku 1910 mali o 615% obyvateľov viac. V roku 1910 už patrili Konrádovce k novohradským obciam s najprogresívnejšou vekovou štruktúrou, kde žilo vyše 40% obyvateľov mladej generácie. V ka­meňolome pracovalo 491 zamestnancov, v etnickej skladbe to bolo 414 Maďarov, 31 Slovákov, 19 Nemcov a 27 iných (Alberty–Sloboda 1989, 313, 318, 300). Obec však svojou infraštruktúrou nebola pripravená na takýto rýchly rast. Články dennej potreby sa až do roku 1907 kupovali vo Fiľakove, kam sa dochádzalo pešo, a iba v tomto roku sa rozbehla starostlivosť o zdravie robotníkov, keď začala svoju činnosť nemocenská poisťovňa. Miestna lekárska služba neexistovala, ale z Fiľakova (alebo občas aj z Jesenského) dochádzal raz týždenne lekár. V prípade nešťastia, ktorých bolo v lome dosť, zranených odvážali k lekárovi na voze. Vo viacerých prípadoch z nedostatku rýchlej lekárskej pomoci končila nehoda smrťou. Priebežne sa však pracovalo na zlepšovaní životných podmienok. V monografii miestnej akciovej spoločnosti z r. 1908 sa už píše: „Akciová spoločnosť Konrádovské čadičové bane stojí z pohľadu robotníckych ustanovizní a zo sociálneho  hľadiska na prvom mieste medzi všetkými uhorskými kameňolomami. Vedenie bane – ktoré si uvedomilo, že stály robotnícky kolektív sa sformuje len v dôsledku blahobytu a spokojnosti – sústredilo celú svoju snahu na to, aby uspokojilo potreby svojich robotníkov.“ Každý ženatý pracovník dostal od spoločnosti byt, platený bol formou úkolovej mzdy, každá rodina dostala do užívania 150-200 štvorcových siah role,   v prípade ochorenia mali všetci členovia rodiny nárok na lekársku starostlivosť, deti robotníkov mali zabezpečené bezplatné vzdelávanie v obecnej škole a banskí robotníci si založili aj vlastnú dychovú hudbu. „Všetky vymenované ustanovizne, taktiež humánne zaobchádzanie vedúcich a inšpektorov… prispelo k tomu, že Akciová spoločnosť Konrádovské kameňolomy má dnes stály a so svojim osudom spokojný kolektív pracovníkov.“61 V roku 1911 to už bola najväčšia čadičová baňa Uhorska, v ktorej pracovalo 800 robotníkov, ktorí spolu s rodinnými príslušníkmi tvorili cca 1700 člennú kolóniu (Borovszky 1911, 70). Životné pomery sa zlepšovali tak rapídne, že sa na okolí hovorilo, že v Konrádovciach sa žilo ako v Amerike. V sociálnej sfére boli ešte stále menšie nedostatky, ale kamenári zarábali veľmi dobre. Starší obyvatelia kolónií spomínali, že vo „vtedajších dobrých časoch“ sa vypilo veľa pálenky a vína, týždeň sa vždy skôr ukončil a neskôr začal, takže sa pracovalo 3–4 dni v týždni.
V roku 1904 sa v Konrádovciach založil Samovzdelávací krúžok robotníkov korlátskych bazaltových lomov (maď. Korláti Bazaltbánya Munkások Önképző Köre), ktorý si kládol za cieľ rozvíjať spoločenský život baníckej kolónie.62 Robotníci si založili vlastnú – „kamenársku“ – dychovú hudbu už začiatkom 20. storočia. V roku 1908 mala dychovka 36 členov. Väčšiu časť členstva tvorili vyslúžení vojenskí hudobníci, preto sa hudobný súbor už               v prvých rokoch svojej existencie zaraďoval k „lepším občianskym kapelám“. Konrádovská dychovka mala družbu s fiľakovskou kapelou. Raz sa celá kapela (25–30 členov) vybrala na Veľkonočnú nedeľu (zmŕtvychvstanie) do Fiľakova pešo cez hory, aby si mohli vypočuť svojich kolegov. Kapela sa rozpadla v roku 1937 a bola znovu založená až počas Maďarov, teda v rokoch druhej svetovej vojny. Učil ich fiľakovský profesor hudby Kuloványi. Napriek ľavičiarskej orientácii väčšiny členov sa naučili aj zbožné piesne, čo vysvetľovali farárovi obce takto: „Dôstojný pane! My nie sme komunistami proti Bohu, my sme komunistami proti pánom.“63 Korene robotníckeho odborového hnutia však v obci siahajú do roku 1912, keď kamenári závodu prvýkrát vstúpili do štrajku za zvýšenie miezd. Ich požiadavkou bolo pridať na jednu vyrobenú dlažobnú kocku dva haliere. Štrajk trval iba jeden deň a vedenie závodu po nočnom jednaní požiadavku splnilo. Obec mala len jednotriednu rímskokatolícku cirkevnú školu, ktorá postačovala  pre 40 žiakov, počet detí sa však z roka na rok zvyšoval najmä v robotníckych kolóniách. Z uvedeného dôvodu vyrastala väčšina školopovinných detí bez základného školského vzdelania. Vedenie spoločnosti žiadalo od obce, aby školu postavili. Obec napokon prikročila k výstavbe školy  roku 1912, ale vyučovanie sa v novej budove začalo až 15. októbra 1914. Na začiatku prvej svetovej vojny väčšina mladých mužov musela opustiť svoje rodiny a rukovať do vojny. Doma zostali iba starci, ktorí potom začali pracovať v lome. Opustené ženy v snahe uživiť viacpočetné rodiny tiež získali prácu v lome, pri nakladaní kameňa do vagónov v Blhovciach. Tak si zabezpečovali peniaze na živobytie.         V bani nastali problémy s vhodnou pracovnou silou.
Roku 1917 sa odohrala veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku. Došlo k zmene režimu a k moci sa dostali ľavicové politické sily. Viacerých konrádovských kamenárov, ktorí bojovali na východnom fronte, oslovili ľavicové heslá, preto sa  roku 1918 zúčastnili aj bojov sovietskej Červenej armády a niektorí sa po návrate v roku 1919 zapojili aj do bojov maďarskej Červenej armády. Po revolučných mesiacoch v Maďarsku sa pomery v kameňolome ešte viac zhoršili, vznikla preto v tunajšom závode miestna organizácia Červených odborov, ktorá mala 80-90 členov. Roku 1921 vznikla organizácia Komsomolu, ktorá mala približne 50 členov. Pracovala do roku 1929, keď sa robotníci pre nezamestnanosť začali z Konrádoviec rozchádzať za prácou a chlebom po celej Československej republike. Napokon bola v dedine  roku 1922 založená organizácia Komunistickej strany, v ktorej bolo zorganizovaných až 99% robotníkov. V krízových rokoch 1921 – 1922 boli kamenári nútení zaoberať sa  podomovým obchodom s tabakom. Vtedajší technologický postup výroby v kameňolome neumožňoval zamestnávať robotníkov cez zimné obdobie, preto im na zimné mesiace v rokoch 1922 – 1924 vydávali tzv. „žobračenky“ (poukážky na podporu v nezamestnanosti) a v niektorých prípadoch aj bochníky chleba. Žobračenky vydával starosta obce, ktorý s nimi prevádzal aj rôzne podvody. Pre zvyšujúce sa sociálne napätie bola v roku 1924 do obce preložená policajná stanica z Čamoviec. Roku 1926 bol na kultúrne a zábavné účely postavený Robotnícky dom a   v tom istom roku (od 5. septembra do 26. septembra) sa odohral aj najväčší štrajk v kameňolome pod vedením Komunistickej strany. Kamenári žiadali zvýšenie zárobkov o 25%, strážilo ich 60 žandárov. Robotníci sa počas štrajku schádzali na nádvorí Robotníckeho domu, kde pri hudbe a zábave trávili svoj „voľný čas“. K nijakým výtržnostiam nedochádzalo, a tak sa do zábavy zapájali i žandári. Tancovali, spievali a bavili sa spolu s robotníkmi. Robotníci obsadili všetky prístupové cesty do Konrádoviec, aby ubránili lom pred štrajkokazmi, ale napriek tomu sa niekoľko robotníkov dalo podplatiť a pod ochranou četníckej stráže začali pracovať v kameňolome. Jednota robotníkov bola rozbitá a štrajk nedosiahol svoje ciele.
Počas veľkej hospodárskej krízy život v obci úplne ochabol. Mnohí mladí robotníci sa vysťahovali  so svojimi rodinami do Sliezska a Čiech, usadili sa v kamenárskych strediskách ako Skuteč, Humpolec a Pavlov. Niektorým sa podarilo nájsť dobré pracovisko a slušne zarábali, iní zase prišli na miesta, kde aj českí robotníci bojovali štrajkami. Doma zostali len starší, ktorí už nechceli vandrovať za prácou a zostali pracovať za veľmi zlých podmienok, ktoré ešte správa mohla poskytnúť v tunajšom kameňolome. Roku 1931 sa z dôvodu hromadného odchodu členov do Čiech rozišla aj organizácia Komunistickej strany. Kríza vrcholila  roku 1933, keď robotníci zarábali okolo 160–170 Kčs  mesačne. Od roku 1932 však robotníci dostávali mzdu len vo forme poukážok, na základe ktorých si mohli kúpiť najnutnejšie životné potreby v miestnom obchode. Roku 1937 sa v pohraničí celej republiky začali stavať obranné objekty, na čo vojenská správa potrebovala veľa štrkovín. Závod dostával veľké štátne objednávky, výroba sa rozprúdila a kamenári sa začali vracať z Čiech naspäť do obce. V ďalšom roku však obec pripadla na základe viedenskej arbitráže Maďarsku. Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli na front posielaní najmä robotníci, u ktorých sa zistila politická činnosť proti zriadeniu (počúvanie ruského alebo londýnskeho rozhlasu). Roku 1942 sa v Konrádovciach zriadilo kino. V nasledujúcom roku bol závod vyhlásený za vojensky dôležitý a všetci robotníci boli donútení skladať prísahu vernosti maďarskému štátu. Zárobky kamenárov boli však počas druhej svetovej vojny veľmi slabé. Roku 1944 bolo do obce dopravených mnoho Židov a Rumunov v rámci oddielov pracovných táborov. Rozoberali pohraničné objekty, ktoré boli vybudované ešte za ČSR a pracovali tiež v kameňolome. Obec obsadili vojaci Červenej armády 21. decembra 1944 bez bojov. Roku 1945 sa v kameňolome začalo s výrobou náhrobných kameňov a čadičových pomníkov pre padlých hrdinov sovietskej armády. Tunajší kamenári vyrobili pomníky vo Zvolene, Krupine, Rimavskej Sobote, Lučenci, Banskej Bystrici a vo všetkých okolitých obciach. Viac ako polovica celého chotára bola ešte v tom čase majetkom firmy Korlátskych bazaltových lomov a 75% obyvateľstva tvorili robotníci. V nasledujúcom roku sa založil Robotnícky športový klub. Na podnet mládeže obce sa v roku 1947 začala výstavba kúpaliska a otvorila sa aj materská škola. Roku 1948 sa po „víťaznom februári“, ktorý priniesol politickú zmenu, zúčastnili miestni obyvatelia prvomájových osláv v Je­senskom. Do programu prispeli alegorickým vozom, ktorý znázorňoval prácu v kameňolome. Obec s bohatými tradíciami robotníckeho hnutia, a aj v niektorých menších mestách regiónu, v tom čase ešte s chýbajúcou infraštruktúrou potrebnou na užitočné strávenie voľného času (kino, kúpalisko), sa v období socializmu začalo na okolí nazývať „malou Moskvou“ (podobnú prezývku dostalo i župné mesto Salgótarján na druhej strane štátnych hraníc, ktoré má tiež bohaté banícke tradície, na jeho okolí fungovali uhoľné bane od poslednej tretiny 19. storočia). Z potomkov kamenárskych rodín sa v nasledujúcich rokoch stali čelní predstavitelia Komunistickej strany v okresoch Lučenec, Fiľakovo a Veľký Krtíš.
Kocky vyrobené v Konrádovciach sa na prelome 19. a 20. storočia používali na dláždenie ulíc veľkých miest Uhorska, ako Budapešť, Miškovec, Oradea a Arad v Rumunsku, Vršac a Novi Sad v Srbsku (Schafarzik 1904, 184). V medzivojnovom období boli najväčšími odberateľmi Československé štátne dráhy, štátne úrady v Senici, Ružomberku, Rimavskej Sobote, Košiciach, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Čadci, Žiline a kocky sa exportovali aj za hranice ČSR do Budapešti a mesta Moara v Rumunsku. Konrádovským kameňom sa vydláždilo hlavné námestie Trnavy i nádvorie Bratislavského hradu, ba tamojší kameň sa neskôr vyvážal aj do Nemecka, Švajčiarska či Egypta.64 Priemerná ročná výroba kamenárskych výrobkov sa počas prvého päťročného plánu (1949 – 1953) pohybovala v závode nasledovne: štrky a drte granulované – 120 000 ton, kameň lomový a štetový – 30 000 ton, dlažobné kocky – 100 000-110 000 m².65 Ťažba bazaltu bola v obci prerušená  roku 1999 (Czene 2004). V súčasnosti sa však čadič ťaží vo Fiľakove, v Bulharoch, vo Veľkých Dravciach a v Šiatorskej Bukovinke.

Ďalšie úlohy výskumu

Doterajší výskum sa opieral okrem terénneho národopisného výskumu aj o spracovanie archívnych prameňov a publikovaných textov. Podarilo sa objasniť predovšetkým historické pozadie vzniku novohradských kameňolomov a kamenárskych kolónií. Metódami etnológie sa zistili základné pracovné postupy a odhalili obrysy interetnických vzťahov vo výskumom vymedzenom priestore. Ďalšími úlohami výskumu sú: 1. zistenie presnejších trás vandrovania robotníkov kameňolomov so zachytením etnokultúrnych procesov odohrávajúcich sa počas migrácie – s dôrazom na vandrovanie kamenárov z ohybu Dunaja na okolie Fiľakova, 2. analýza súvislostí medzi charakteristickým životným štýlom kamenárov a vznikom špecifického politického kapitálu v kamenárskych kolóniách po druhej svetovej vojne a 3. dosledovanie zmien           v re/interpretáciách daného sociálneho fenoménu, závislých od premien hospodárskeho a politického systému – na príklade prechodu z kapitalizmu na socialistické zriadenie.

Literatúra

A füleki kastély…
1898    A füleki kastély. A füleki Stephani család. In Magyarország és a nagyvilág. Budapest, 18–23. p.

Alberty, Július–Sloboda, Ján (eds.)
1989    Novohrad. Regionálna vlastivedná monografia. 2/1 Dejiny. Martin, Vydavateľstvo Osveta.

Bacsa, Gábor
2002    Határviták Salgótarján térségében (Somoskő és Somoskőújfalu) 1921–1924. In Pásztor, Cecília (ed.): „…ahol a határ elválaszt.” Trianon és következményei a Kárpát-medencében. Salgótarján: Szindbád.

Borovszky, Samu (ed.)
1911    Nógrád vármegye. Magyarország vármegyéi és városai. Budapest, Országos Monografia Társaság.

Budapest….
1913    Budapest, Tanács II. ügyosztály előterjesztése a Korláti bazaltbánya részvénytársaság részvényeinek megvétele tárgyában. Budapest.
Czene, Tamás
2004    Kis Moszkva már nem álmodik. Vasárnap 2004. 09. 17.

Eliáš, A.
1957    Dejiny robotníckeho hnutia. Fiľakovo: Okresné pedagogické stredisko.

Földi, István
1990    Nógrád megyei egyesületek 1867 és 1918 között. In Á. Varga, László: Egyesületek, iskolák, nemzetiségek Nógrád vármegyében a 18–20. században. Salgótarján: Nógrád Megyei Levéltár, s. 7–123.

Fügedi, Márta–Viga, Gyula
1994    A bodrogszentesi sírkövek és díszítményeik. Ethnographia 105, s. 129–144.

Gajzágó, Aladár (ed.)
1962    A salgótarjáni iparvidék. Salgótarján: Nógrád Megyei Munkásmozgalmi Múzeum.

Glasner, Antal
1905    A kissebesi gránitkőbányák részvénytársaság telepeinek és működésének ismertetése. Budapest.
1922–25    A kőbányászat kézikönyve I–III. Budapest.

Hála, József
1995    Ásványok, kőzetek, hagyományok. Történeti és néprajzi dolgozatok. Budapest: MTA Néprajzi Kutatóintézet.

Ivanics, István
1996    Radzovce v zrkadle dejín Novohradu. Ragyolc Nógrád vármegye tükrében. Ragyolc.

Jenei, Károly
1977    A finánctőke szerepe a magyar gépjárműgyártás és a gépjárműközlekedés létrehozásában, 1905–1944. Levéltári Szemle 27/3, s. 565–588.

Kalmár, Dezső
1908    A magyarországi bazaltkőbányák ismertetése. I. sorozat. A korláti bazaltbánya. Felsőőr.

Karancsi, Zoltán–Prakfalvi, Péter–Gaál, Lajos
2007    Bányászat- és ipartörténet. In Kiss, Gábor–Baráz, Csaba–Gaálová, Katarína–Judik, Béla (eds.): A Karancs–Medves és a Cseres-hegység Tájvédelmi Körzet. Eger, Bükki Nemzeti Park Igazgatóság, s. 273–290.
Korláti…
1941    Korláti Bazaltbánya R.T., Korláti – Korláti-Balogfala iparvasút. Utasitás a forgalmi és jelzési szolgálatra nézve. Losonc: Losonczi Sándor Könyvnyomdája.

Kušnierová, Edita–Šmelková, Eva
1998    Kameň v ľudovom výtvarnom prejave severného Novohradu. Pamiatky a múzeá 47/3, s. 22–25.

Molnár, Pál–Szomszéd, Imre
1970    Nógrád megye története. III. kötet. 1919–1944. Salgótarján.

Pavílek, Ján
1999    Ťažba nerastných surovín v CHKO Cerová vrchovina. In Zborník referátov seminára 10. výročia CHKO Cerová vrchovina. Rimavská Sobota, s. 57–63.

Pranda, Adam
1981    Kamenárstvo na Slovensku. Vlastivedný časopis. 30/4. Citované podľa Alberty, J.–Sloboda, J. (eds.): Novohrad. Regionálna vlastivedná monografia. 2/1Dejiny. Martin, Vydavateľstvo Osveta, 1989, s. 396.

Schafarzik, Ferenc
1904    A Magyar Korona országai területén létező kőbányák részletes ismertetése. Budapest: Franklin Társulat Könyvnyomdája.

Shvoy, Miklós
2006    Nógrád megye leírása (1874–1875). Salgótarján: Nógrád Megyei Levéltár.

Šmelková, Eva–Kušnierová, Edita
2001    A kő az észak-nógrádi népművészetben. Műemlékvédelem, s. 181–188.

Történelmi és néprajzi jegyzetek a nógrádi
kőbányák történetéhez
(Összefoglalás)

A szilárd alapozású úthálózat megjelenésével és a vasútépítések megindulásával az építőkő hatalmas jelentőségre tett szert a 19. század utolsó harmadában. Nógrád a történelmi Magyarország vonatkozásában kulcsszerephez ugyan bazaltbányái miatt jutott, de más kőfajtákat is bányásztak itt. 1904-ben a vármegye 105 településén 152 kisebb-nagyobb kőbányát találtak. Ezekben főleg andezitet, bazaltot, mészkövet és homokkövet fejtettek. A községek némelyikében 5, sőt 10 bánya is működött, többségük 1860 és 1895 közt nyílt meg. Alapítóik és tulajdonosaik a helyi földesurak, a települések, az egyház vagy részvénytársaságok voltak. Magyarország első nagyüzemi bazaltbányáját Janssen Alfonz nyitotta meg 1878-ban Somoskő határában, majd két évre rá megindult a termelés a macskalyuki bányában is. Ez a mintegy 12 négyzetkilométernyi terület lett a magyarországi bazaltbányászat bölcsője. A nógrádi bazaltfejtők két központ köré csoportosultak: Somoskő köré (Somoskőújfalu, Salgótarján, Macskalyuk) és Fülek környékére (Nagydaróc, Bolgárom, Korláti). A 20. sz. folyamán gépesítették az itteni kőbányákat, melyek fénykorukban többezer különböző nemzetiségű (magyar, szlovák, olasz, német stb.) kőbányásznak adtak munkát, évente több százezer darab útburkolati kockakövet és szegélykövet termeltek, melyeket Közép-Európa nagyvárosaiban (Kassa, Pozsony, Budapest, Szatmárnémeti, Újvidék) használtak fel és több százezer tonna útépítéseknél felhasznált zúzott és terméskövet állítottak elő. Termékeik később eljutottak Németországba, Ausztriába, Svájcva és Egyiptomba is. Nógrád utolsó bazaltbányái jelenleg Sátorosbányán, Füleken, Bolgáromban és Nagydarócban üzemelnek.
A tanulmány különös figyelmet szentel Korláti község kőbányáinak – történetüknek, a bennük folyó munkának – és a település mellett alapított kőbányászkolónia közösségi életének. Az első korláti kőbányákat 1896-ban Róheim Nátán nyitotta meg Stephani Lajos birtokán. Néhány éven belül nekikezdett a munkáskolónia kiépítésének, melyet fokozatosan magyar, szlovák, német és olasz kőfaragókkal és bányamunkásokkal töltött fel. Többségük a Dunakanyarból érkezett a faluba, de voltak, akik a Felső-Garam mentéről, a mai Romániából vagy egyenesen Olaszországból települtek Korlátira. Az 1900-ban részvénytársasággá alakult vállalat próbált csábító körülményeket kialakítani a szakemberek számára, így a környéken hamar elterjedt, hogy Korlátin olyan az életszínvonal mint Amerikában. Ennek köszönhetően a munkáslétszám 1913-ra elérte a 700-800 főt. Az első világháborút követően a falu kolóniáiban a hazatérő katonák kezdték el terjeszteni a baloldali eszméket, kihasználva a multietnikus közösség internacionalizmus iránti affinitását és bányatulajdonos „urakkal“ szembeni ellenérzéseit. Az 1920-as évek elején megalakult a községben a Kommunista Párt helyi szervezete, mely az 1926-ban lezajlott kőbányász-sztrájk egyik fő szervezője volt. A két világháború közötti munkásmozgalmi hagyományokra építve 1945-öt követően Korláti jelentős előnyökhöz jutott. A településen 1947-ben megnyílt a széles környék első strandja, majd egy bentlakásos kőbányász szakmunkásképző iskola alakult, a kőbányászok leszármazottai pedig az 1950-es éveket követően rendre magas pártfunkciókat töltöttek be a Füleki, a Losonci és a Nagykürtösi járásokban. Ezzel a község a környéken kivívta magának a „kis Moszkva“ gúnynevet.
A Korlátira vonatkozó kutatás további céljai: 1. tisztázni a kőbányamunkások vándorlásának pontosabb útvonalait különös tekintettel a Dunakanyarból érkező kőfaragókra, 2. a jellegzetes életmód és a specifikus politikai tőke kialakulása közötti viszony elemzése, 3. az adott társadalmi jelenségekre vonatkozó egyéni és kollektív emlékezet re/interpretációinak rögzítése és összevetése.

Historische und ethnographische Notizen
zur Geschichte der Steingruben in Nógrád
(Zusammenfassung)

Im Zuge des Baus fest gepflasterter Straßennetzwerke und der Eisenbahnstrecken gewann Stein als Baumaterial im letzten Drittel des 19. Jahrhunderts immer mehr an Bedeutung. Das Komitat Nógrád spielte im Königreich Ungarn dank seiner reichen Basaltressourcen eine wichtige Rolle, es wurden hier aber auch andere Steinarten gewonnen. Insgesamt hat man 1904 in den 105 Siedlungen des Komitats 152 kleinere oder größere Steinbrüche gezählt. In diesen Werken wurden vor allem Basalt, Andesit, Kalkstein und Sandstein produziert.
In einigen Gemeinden waren nicht selten 5 bis sogar 10 Bergwerke im Betrieb – die Mehrheit von ihnen wurde im Zeitraum zwischen 1860 und 1895 eröffnet. Ihre Gründer und Besitzer waren meist örtliche Gutsherren, Gemeinden, die Kirche oder auch Aktiengesellschaften. Das erste großbetrieblich fungierende Basaltwerk von Ungarn wurde von Alfons Janssen 1878 bei Somoskő ins Leben gerufen, zwei Jahre später konnte die Produktion auch in der Steingrube von Macskalyuk beginnen. Dieses, etwa zwölf Quadratkilometer umfassende Gebiet können wir damit als die Wiege des ungarischen Basaltbergbauwesens betrachten. Die Basaltwerke in Nógrád gruppierten sich vor allem um zwei geographische Zentren: das eine war Somoskő sowie seine Umgebung (Somoskőújfalu, Salgótarján, Macskalyuk), das zweite war Fülek und die umliegende Region (Nagydaróc, Bolgárom, Korláti). Im 20. Jahrhundert wurden die Bergbauwerke durch Einführung maschinell-industrieller Produktionsverfahren weitgehend modernisiert. Davor noch, in ihren Glanzzeiten beschäftigten die Werke aber mehrere Tausend Steinhauer verschiedener Nationen (Ungarn, Slowaken, Italiener, Deutsche). Diese haben jährlich mehrere hunderttausend Pflastersteine und Randsteine produziert, die nachher in verschiedenen Großstädten Mitteleuropas (Kaschau, Preßburg, Budapest, Sathmar, Neusatz) verwendet wurden. Darüber hinaus wurden hier mehrere hunderttausend Tonnen Bruch- und Feldstein hergestellt. Diese Produkte sind später auch nach Deutschland, Österreich, in die Schweiz und sogar bis nach Ägypten geliefert worden. Die letzten Basaltgruben in Nógrád, die auch noch heute im Betrieb sind, befinden sich in Sátorosbánya, Fülek, Bolgárom und Nagydaróc.
Der Autor der Studie richtet sein Augenmerk besonders auf die Basaltwerke von Korláti – auf ihre Geschichte, auf die Produktionsverhältnisse und Produktionsbedingungen –, geht dabei aber auch auf das Gesellschaftsleben der hiesigen Steinhauerkolonie ausführlich ein. Die ersten Steinbrüche in Korláti hat Nátán Róheim im Jahre 1896 gegründet, und zwar auf dem Landgut von Lajos Stephani. Der Gründer hat nach wenigen Jahren angefangen eine Arbeiterkolonie auszubauen, die er schrittweise mit ungarischen, slowakischen, deutschen und italienischen Steinmetzen besiedelt hatte. Die Mehrheit der Arbeitskräfte stammte vom Donauknie. Es gab unter ihnen aber auch zahlreiche Personen, die aus der Gegend des Oberen Flusslaufes der Gran, aus Gebieten des heutigen Rumänien oder direkt aus Italien nach Korláti kamen. Das Unternehmen wurde 1900 in eine Aktiengesellschaft umgewandelt, und die Geschäftsführung hat versucht, mit verlockenden und vielversprechenden Arbeitsbedingungen um neue Fachkräfte zu werben. So hat sich in der Umgebung der Ruf verbreitet, dass der Lebensstandard in Korláti höher sei als jener in Amerika. Dank diesen Umständen hat die Zahl der Arbeiter 1913 bereits 700-800 Personen erreicht. Nach dem Ersten Weltkrieg haben sich auch in den Kolonistensie