Tri prvé dámy súčasnej slovenskej etnológie
To, že koho považujeme za prvú dámu, je samozrejme veľmi subjektívna vec. Sú prvé dámy, ktoré už nie sú medzi nami, ale keď niečo píšeme alebo hovoríme, na zátylku cítime ich pohľad a vieme, že musíme byť na pozore (pre mňa je takou Tekla Dömötör alebo Sona Kovačevičová). A potom sú také, ktoré sú síce medzi nami, ale už skôr len utiahnuté do úzadia, je však dobré vedieť, že sú tu, občas môžu čítať naše práce, takže tiež nezaškodí byť na pozore (pre mňa je takou Viera Gašparíková). Tie, o ktorých budem teraz hovoriť, nuž tie sú veľmi medzi nami.
Jedná sa o Martu Botíkovú, Izabelu Danterovú a Hanu Hlôškovú, ktoré končili v jednom ročníku na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor národopis (že kedy, o tom taktne pomlčíme!) a teraz – hoci v prípade dám sa o tom nesluší hovoriť – nuž, predsa len mali v tomto roku nejaké výročie. Spolu končili a potom sa ich životné cesty z prirodzených dôvodov rozišli, ale občas (na kratšiu či dlhšiu dobu) sa aj znovu stretli. V slovenskej etnológii každá na svojom mieste zastávala, zastáva dôležitú pozíciu.
Naše spoločné známosti, priateľstvá sa datujú z rôznych období. Najdávnejšie som sa spoznal s Izou, ešte zo študentských čias. S Izou, vtedy ešte Tóthovou, nás zoznámila Magda Fehérváryová (vtedy ešte Nagyová) v jednom vysokoškolskom internáte v Budapešti a spomínam si, že tam sme s niekoľkými maďarskými študentmi zo Slovenska (hoci neboli tam len Maďari zo Slovenska, pretože sa pamätám, že bol tam s nami aj Zoltán Klamár z Vojvodiny), nuž teda s niekoľkými študentmi národopisu sme si sadli a celý večer sme sa rozprávali, polemizovali o tom, ako by bolo treba zreformovať maďarskú národopisnú vedu na Slovensku. My, s minimálnymi domácimi skúsenosťami disponujúci „Pešťania“ sme boli radikálnejší, viac odtrhnutí od reality, kým Iza, ktorá už vtedy osobne poznala niekoľkých, nami kritizovaných „veľkých“ zo staršej generácie, bola pragmatickejšia, zastávala reálnejší postoj. Potom tieto odborné kontakty pokračovali ďalej a – hoci s rôznou intenzitou – trvajú dodnes. S Martou som sa osobne zoznámil neskôr, už ako novozámocký muzeológ, asi v polovici osemdesiatych rokov. Vtedy sa volala ešte Sigmundová a v Leviciach vydali jej publikáciu o rodinnom živote a rodinných zvykoch vo Veľkom Peseku, zhotovený rozmnožovacou technikou. V tejto obci bolo predstavenie spomenutej publikácie a ja som sa na ňom tiež zúčastnil. Vo vlaku na ceste domov som ju poprosil, aby mi venovala túto prácu a už som sa vopred tešil, že budem mať prvú knihu od slovenského autora s venovaním v slovenskom jazyku (!). Ale mýlil som sa. Marta, ako zdvorilá osoba, mi do slovenskej publikácie napísala venovanie v maďarskom jazyku. A odvtedy sme tak aj zostali, keď sa jej prihovorím slovensky, ona reaguje maďarsky alebo naopak. Takže obvykle tak na dve tretiny komunikujeme akýmsi pressburgským spôsobom.
Hanka je najmladšia známosť, aspoň čo sa týka osobných stykov a spolupráce. A tomu je už snáď päť, šesť či sedem rokov, keď sme s Vilmosom Voigtom chodili po Bratislave a na katedre etnológie sme viedli dlhší rozhovor. Potom, v r. 2012 sme zorganizovali – podľa mňa úspešnú – československo-maďarskú folkloristickú konferenciu (Aktuálne otázky folkloristiky v strednej Európe) v Komárne, ktorej výsledkom bolo aj vydanie tematického čísla našej ročenky ( Acta Ethnologica Danubiana), a odvtedy pre mňa Hanka znamená aj moravské a české styky, pričom ako predsedníčka Národopisnej spoločnosti Slovenska každú nedeľu dopoludnia (zrejme varí manžel) posielala najnovšie slovenské národopisné správy. Odkedy nie je predsedníčka, ani tieto správy nechodia…
Nie je to všade tak, ale u nás, tu vo východno-strednej Európe radi členíme národopis na tri veľké jednotky, na materiálnu, duchovnú a sociálnu kultúru. Veľmi často sa aj osobné vedecké špecializácie realizujú v rámci tohto delenia. Nuž, tieto tri oslavované dámy svojou prácou akoby symbolicky pokryli celú ľudovú kultúru, Iza svojou múzejnou, prevažne s predmetmi pracujúcou činnosťou materiálnu, Hanka so svojím prevažne prozaickú ľudovú slovesnosť skúmajúcim životom duchovnú kultúru, folkloristiku a Marta dosiahla úspechy v sociálnej etnológii (hoci možno, že ona by tu radšej čítala sociálnu antropológiu).
S týmto (a pravda aj s mnohým iným) pre mňa tieto Dámy zosobňujú akúsi československú náladu, takú, v ktorej majú popri Slovákoch a Čechoch seberovné miesto aj Maďari. Je dobré vedieť, že sú tu a nech sú tu ešte veľmi dlho, a to aj vtedy, ak mnohí cítia ich pohľad na svoj zátylok ako nepríjemný. Nech však oni robia niečo pre to, aby tento pohľad bol pre nich nie nepríjemný, ale skôr podnetný, inšpirujúci, povzbudzujúci. To však už nezávisí od tých, ktorí tieto pohľady vysielajú, ale od cieľov, na ktoré mieria. V stávke je to, a dúfam, že to bolo aj doteraz evidentné, že ako vieme preskočiť latku, ktorú naši predchodcovia nasadili do určitej výšky…
Mnoga ljeta, mnoga ljeta, mnoga ljeta, živijó…