csütörtök, október 28, 2021

Deportácia Židov z územia dnešného Slovenska sa neuskutočnila naraz, ale v niekoľkých časových úsekoch. Hranice Tisovho fašistického štátu sa na juhu, východe i na západe značne líšili od dnešných hraníc krajiny. Oblasti vtedajšieho južného (Česko)Slovenska, obývané Maďarmi, v novembri 1938 boli znova pričlenené k Maďarsku, dôsledkom čoho spôsoby a intenzita prenasledovania Židov boli odlišné na juhu a na ostatnom území Slovenska. Táto štúdia sa zaoberá predovšetkým pomníkmi holokaustu na území južného Slovenska, ale v celoslovenskom, a do istej miery aj v celoeurópskom kontexte. Pomníky nepredstavuje len ako objekty, ale opisuje aj spoločenské pozadie ich vzniku a okolnosti, za ktorých boli postavené, financované atď.

Historické pozadie

V septembri 1941 na Slovensku nadobudol účinnosť tzv. Židovský kódex, ktorý zbavil slovenských Židov všetkých základných práv, a na jar 1942 sa už začali aj deportácie, ktoré potom boli na jeseň zastavené (Nižňanský 2010, 104–181).
V kontexte prenasledovania Židov musíme pripomenúť aj jednu málo známu udalosť. Po Prvej viedenskej arbitráži, v novembri 1938 slovenské aj maďarské úrady vyhostili z krajiny mnohých Židov, odsunuli ich na územie nikoho, do nového hraničného pásma, kde viacerí pobývali celé týždne pod holým nebom, až kým sa po mnohých ťahaniciach mohli vrátiť domov, alebo im na pomoc prišli židovské komunity, ktoré sa ich prechodne ujali (Engel 1995, 124–126, Nižňanský 2010, 45–57). „Prelúdium“ holokaustu sa v Maďarsku odohralo v lete 1941. Počas akcie, ktorú úrady vydávali za operáciu cudzineckej polície, odsunuli z krajiny 22 000 tzv. osôb bez štátnej príslušnosti do nemeckým a maďarským vojskom už obsadených oblastí Ukrajiny (predovšetkým do Kamenca Podolského), z ktorých 18 000 zavraždili (Eisen–Stark 2014, 77–80) Masové deportácie maďarských Židov sa začali v júni 1944, vtedy odišli prvé transporty do táborov smrti.
Takzvaná druhá deportácia či druhá vlna deportácií na Slovensku spadá do obdobia po vypuknutí Slovenského národného povstania na jeseň r. 1944. Vtedy za aktívnej účasti Hlinkovej gardy zavraždili obrovské množstvo Židov a odbojárov, telá ktorých sa zväčša ocitli v masových hroboch. Bádatelia, ktorí sa venujú tejto problematike, evidujú 211 takýchto masových hrobov na Slovensku (Mičev 2009, 92–122). Už dávno je predmetom diskusií otázka, ktorá krajina spáchala ťažšie hriechy? Slovensko, odkiaľ sa vypravili transporty do táborov smrti už v r. 1942, a kde Jozef Tiso bol ochotný Nemecku aj platiť za odsun Židov; alebo Maďarsko, kde sa síce začali deportácie neskôr, ale odsun viac než 400 000 vidieckych Židov vykonali v rekordne krátkom čase, prekvapujúc týmto výkonom dokonca aj Nemcov (Gerlach–Götz 2005, 331–335)? Takto postavená otázka je samozrejme nezmyselná a nezodpovedateľná. V oboch štátoch sa odohralo nahnanie Židov do get, ich totálne vyrabovanie a deportácia za asistencie štátnych orgánov, úradov a domácich poriadkových síl. Podľa údajov sčítania ľudu z r. 2011 na Slovensku v súčasnosti žije 631 Židov1 a funguje 15 židovských náboženských obcí.2 V Maďarsku pri sčítaní v rovnakom roku 10 9653 osôb uviedlo, že je židovského vyznania. Počet obetí holokaustu sa na území Slovenska odhaduje na takmer 100 000 (Büchler 2009, 10), na území Maďarska (spolu s pričlenenými územiami) na 564 507 (Braham 2007, I: 92).4
Slovenský parlament v r. 2000 vyhlásil za pamätný deň holokaustu 9. september, Národné zhromaždenie Maďarska v r. 2001 za pamätný deň určil 16. apríl. V zmysle uznesenie OSN medzinárodným pamätným dňom holokaustu je 27. január, vtedy sa odohralo oslobodenie vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. V tých niekoľkých náboženských obciach, ktoré v regiónoch južného Slovenska s maďarským obyvateľstvom ešte fungujú, si každoročne uctia pamiatku obetí holokaustu. Na tomto území, na ktoré sa sústreďuje môj bádateľský záujem, je termínom Dní martýrov [Mártírnapok] máj a jún, pretože v týchto mesiacoch vypravili prvé transporty z vidieckych miest Maďarska, teda aj z miest, ktoré boli pričlenené k Maďarsku v r. 1938.
Akt spomínania sa v súčasnosti odohráva zväčša na cintorínoch alebo pri pamätníkoch holokaustu, resp. na oboch miestach. Pri tejto príležitosti sa vracajú preživší holokaustu, ich rodinní príslušníci, resp. potomkovia obetí aj zo zahraničia, aby spoločne spomínali. Spo­mienka na holokaust na južnom Slovensku býva zväčša dvojjazyčná (slovensko-maďarská) s tým, že modlitby a spevy znejú v hebrejčine. Existencia či absencia pamätníkov na verejných priestranstvách, miesto, čas a okolnosti ich umiestnenia veľa prezrádzajú o vzťahu samospráv a obyvateľov obcí k holokaustu, o tom, či sa postavili zoči-voči krivdám spáchaným na Židoch, či naopak, vyhýbajú sa tejto konfrontácii.

Pamätníky holokaustu od r. 1945

V krajinách bývalého socialistického bloku sa nestavali pomníky obetiam holokaustu. Cieľom bolo najmä zdôrazňovanie antifašizmu, ideologického boja proti fašizmu, preto sa rasová ideológia nacizmu, a tým aj holokaust, obchádzala. V Nemeckej demokratickej republike sa moc snažila všetku zodpovednosť zvaliť na imperializmus, vykresľovať kapitalistickú NSR ako jediného vinníka. Pomníky na pamiatku obetí holokaustu na území bývalej NDR sa objavili až v rokoch po zjednotení (Fulbrook 2001, 118–119). Výnimku tvorí pamätná tabuľa venovaná miestnym obetiam, ktorú ešte pred zjednotením Nemecka, v r. 1988 umiestnili kresťania v Drážďanoch na vonkajšom múre Kreuzkirche s nasledovným textom:

In Scham und Trauer gedenken Christen der judischen Burger dieses Stadt. 1933 lebten in Dresden 4675 Juden. – 1945 waren es 70. Wir schwiegen, als ihre Gotteshäuser webannt, als Juden entrechtete, vetrieben und emordert wurden. Wir erkannten in ihnen unsere Bruder und Schwester nicht. Wir bitten um Verbegung und Schalom. November 1988.5
V tresty odňatia slobody odsúdených nacistov, mnohých prepustili na slobodu, viacerí aktívni poháňači nacistickej mašinérie dokonca mohli po vojne zastávať vysoké štátne funkcie (Fulbrook 2001, 91–101). Konzervatívna vláda sa v 80. rokoch snažila o vytvorenie pozitívnejšieho obrazu nemeckej histórie. Stret odlišných názorov na nemeckú minulosť eskaloval počas diskusie historikov (Historikerstreit) v r. 1986. Časť historikov sa snažila o posilnenie nemeckej národnej identity popieraním jedinečnosti holokaustu, druhá strana vehementne odmietala snahy o relativizovanie zločinov nemeckého štátu.6 V podstate to boli tieto názory, ktoré či už pozitívne alebo negatívne ovplyvnili aj proces umiestňovania pamätných objektov holokaustu od konca vojny po zjednotenie Nemecka až do dnešných dní.7 Vo svetle vyššie uvedených skutočností bol významným počinom gesto nemeckého kancelára Willyho Brandta, keď v r. 1970 nečakane pokľakol pred pamätníkom obetí povstania vo varšavskom gete. Víku8 vyvraždených európskych Židov v Berlíne aj nedávno zosnulý nemecký literárny kritik Marcel Reich-Ranicki (1920–2013) vo svojich pamätiach zaznamenal túto udalosť:

…Wenn das Mahnmahl errichtet sein wird, werde ich es mir ansehen. Ob ich dabei viel empfinden werde, weiß ich nicht, gewiss nicht soviel wie im Dezember 1970, als ich das Bild sah, das durch die Weltpresse ging – das Bild des vor dem Denkmal des Warschauer Gettos knienden Willy Brandt. Damals wusste ich, dass ich ihm bis zum Ende meines Lebens dankbar sein werde. Zum ersten Mal nach dem Warschauer Kniefall traf ich Willy Brandt Ende Januar 1990 in Nürnberg: Er war, schon von schwerer Krankheitgezeichnet, gekommen, um den neunzigjährigen Hermann Kesten, den Schriftsteller, den Juden und Emigranten, zu ehren. Ich habe versucht, Willy Brandt mit einigen unbeholfenen Worten zu danken. Er fragte mich, wo ich überlebt hätte. Ich erzählte ihm so knapp wie möglich, dass wie, Tosia und ich, im September 1942 von deutschen Soldaten zusammen mit Tausenden anderer Juden auf ebenjenen Warschauer Platz geführt worden waren auf dem heute das Getto-Denkmal steht. Dort hatte ich zum letzten Mal meinem Vater und meine Mutter gesehen, bevor sie zu den Zügen nach Treblinka getrieben wurden.
Als ich mit meinem kurzen Bericht fertig war, hatte jemand Tränen in den Augen. Willy Brandt oder ich? Ich weiß es nicht mehr. Aber ich weiß sehr wohl, was ich mir dachte, als ich 1970 das Foto des knienden deutschen Bundeskanzlers sah: Da dachte ich mir, dass meine Entscheidung, 1958 nach Deutschland zurückzukehren und mich in der Bundesrepublik niederzulassen, doch nicht falsch, doch richtig war. Fassbinders Stück, der Historikerstreit und die Walser-Rede, allesamt wichtige Symptome des Zeitgeists, haben daran nichts geändert.9
Pamätné objekty holokaustu v Československu pred r. 1989

V období socializmu sa ani v Československu nestavali/nemohli stavať pamiatky obetiam holokaustu na verejných priestranstvách. Moc takéto počiny nedovoľovala, dokonca je známy aj príklad nanútenej likvidácie existujúcej pamiatky. Podľa našich vedomostí sa najhanebnejší a najviac zneucťujúci zásah odohral v Prahe. Preživší zvečnili na vnútorných stenách Pinkasovej synagógy pri starom pražskom židovskom cintoríne mená viac ako 70 000 židovských obetí z Čiech a z Moravy. Mená úplne zaplnili nabielo natreté steny synagógy od podlahy až po strop.10
V roku 1968 komunistický režim dal zatvoriť synagógu pod falošnými zámienkami (napr. archeologický výskum). Následne boli steny synagógy premaľované latexovou farbou, a tým sa odstránil zoznam obetí, čo bol vlastne skutočným cieľom režimu. Tento krok súvisel s antisemitickou a protiizraelskou politikou Sovietskeho zväzu. Riaditeľ vtedajšieho židovského múzea v Prahe, Erik Klíma miesto pôvodného, zničeného zvečnenia pamiatky obetí holokaustu v roku 1975 predložil iný návrh. Medzi inými vyhlásil:

Dále pokládáme za nutné, aby Památník byl novým způsobem ideově zaměřen proti falsifikácii dejín druhé světové války, které jsou rozšiřovány propagandisti světového imperialismu a sionismu a jsou využívány k ideologické diverzi proti ČSSR a ostatním zemím socialistického společenství.
Navrhujem tedy, aby vstupní hala Pinkasovy synagogy byla opatřena úvodními texty v češtině a hlavních světových jazycích, které by jednoznačně podali marxisticko-leninský výklad genocídy, zdůraznili by rozhodující podíl Sovětského svazu na porážce nacismu a podtrhly skutečnost, že země socialistického společenství spolu se světovými pokrokovými silami jsou jediným skutečným garantem boje proti fašizmu a rasizmu.11

Tento prípad je pozoruhodný predovšetkým preto, lebo nešlo o monument či pamätnú tabuľu umiestnenú na verejnom priestranstve, ale o pamiatku nachádzajúcej sa vo vnútri jednej synagógy. Mená sa mohli znovu napísať na steny až po zmene systému v r. 1989, vtedy na poschodí synagógy zriadili aj stálu výstavu kresieb detí z koncentračných táborov.
Ani košickí Židia nepochodili, keď v r. 1950 chceli postaviť pomník v bývalej tehelni, kde ich onoho času sústreďovali. Vedenie mesta s iniciatívou nesúhlasilo, preto umiestnili pamätnú tabuľu skromných rozmerov na múre ortodoxnej synagógy na Zvonárskej ulici 7 s hebrejským textom, ktorý v slovenskom jazyku znie nasledovne:

Kameň, volaj z múrov na smútok.
Na večnú pamiatku a žiaľ generácií.
Nebesá si obliekli mračná a zeme Európy boli zahalené
do smútočného odevu so židovským Národom,
ktorý bol skoro celý vyhubený. Nemecký fašistický had
vylial svoj jed a otrávil. Prekliatí nacisti a iní prenasledovatelia
preliali krv Židov, starcov, mládencov a detí a batoliat ako vodu.
Vykynožili ich mečom, hladom, ohňom a vodou. Medzi nimi
boli aj členovia našej obce – svätí a čistí. Asi 12 tisícich bolo
upálených na posvätenie nebies. Táto hrôza sa udiala
v rokoch 5701 – 5705 v šiestom tisícročí od stvorenia sveta.
Bože, pomsti ich krv. Tento pamätný kameň bol vyhotovený
6. Tišreja 5710 pozostalými našej obce na znak
večného oplakávania a smútku
(Bauer 2007, 103)

Na Slovensku sa po vojne úradne povoľovali pamätné objekty iba na počesť obetí fašizmu, predovšetkým padlým a zavraždeným v Slovenskom národnom povstaní. Aj keď medzi nimi boli aj mnohí Židia, nápisy sa o tom nezmieňovali, a rovnako na nich chýbala zmienka o holokauste. Niekoľko príkladov pamätníkov postavených na pamiatku obetí fašizmu v obciach s maďarských obyvateľstvom na Slovensku:
Do žitnoostrovského Kolárova sa z 371 odvlečených židovských obyvateľov vrátilo iba 60 (Büchler 2009, 186–188), monument postavený na pamiatku obetí fašizmu (dielo Jána Reichera) mal pripomínať iba účastníkov komunistického odboja.12 Tento odkaz je zjavný aj dvojjazyčného (slovensko-maďarského) nápisu:

OBčANOM KOLáROVA, ZAHYNULýCH V KONCENTRAčNýCH
TáBOROCH DACHAU A SCHöNBERG.
A DACHAUI És schönbergi táborokban mártírhalált halt
kolárovói polgárok emlékére

Rovnaká zásada sa uplatnila aj v Komárne, keď v máji 1971 odhalili pamätník antifašistických martýrov. Na pamätnej tabuli sú mená 34 komárňanských obetí, medzi nimi aj mená viacerých židovských odbojárov. V r. 1980 dostal komunistický odbojár Gábor Steiner aj samostatnú bustu, táto sa však po zmene režimu stratila (L. Juhász 2010, 98). Dvojjazyčnú (slovensko-maďarskú) pamätnú tabuľu mladého košického antifašistu Zoltána Schönherza13 s jeho reliéfom odhalili na 30. výročie jeho popravy, v r. 1972. V r. 1983 bola po ňom pomenovaná Stredná priemyselná škola s vyučovacím jazykom maďarským v Košiciach, čo pripomínala aj dvojjazyčná pamätná tabuľa na budove školy:

Az iskola városunk szülöttének
a kiemelkedő komunista
forradalmárnak,
Schönherz Zoltánnak
nevét viseli, akit a fasiszták
1942. október 19-én kivégeztek.

Škola nesie meno rodáka
z nášho mesta, významného komunistického
revolucionára
Zoltána Schönherza,
ktorého fašisti 9. októbra 1942 popravili
Pamätnú tabuľu po r. 1989 odstránili, ani škola už nepoužíva jeho meno, zlikvidovali aj predtým zriadenú pamätnú izbu Schönherza. Žiaľ, protifašistických odbojárov, martýrov kvôli ich členstvu v komunistickej strane hádzali (predovšetkým na území južného Slovenska) do jedného vreca s komunistami, ktorí v čase socializmu po prebratí moci v roku 1948 boli aktívnymi činiteľmi v politickom živote.

Pamätné objekty na južnom Slovensku pred r. 1989,
postavené vďaka preživším

Židia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, pokiaľ takú možnosť mali, snažili sa o pripomenutie zahynutých aj prostredníctvom pamätníkov. Mohli tak urobiť len v uzavretých priestoroch: na židovskom cintoríne, alebo – ak zostala zachovaná – v synagóge. (Aj) z hľadiska pamätníkov holokaustu postavených na Slovensku pred rokom 1989 má značnú dokumentačnú hodnotu – napriek niektorých svojich chýb a nepresností – kniha autorov Eugena Bárkánya a Ľudovíta Dojča o histórii židovských náboženských obcí na Slovensku, v ktorej popri cintorínoch a synagógach – až na nepatrné výnimky – sú zmapované aj pamätníky holokaustu vyhotovené preživšími (Bárkány–Dojč 1991). Niektoré z nich už neexistujú, alebo sa nenachádzajú na pôvodnom mieste, ako napr. pamätník s menami obetí z mesta a okolia na židovskom cintoríne v Hurbanove, ktorý ešte v roku 1978 premiestnili do pohrebnej siene Židovskej náboženskej obce v Komárne, aby ho takto zachránili pred zánikom (Raab 2000, 60).

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obr. 1. Pomník holokaustu premiestnený z Hurbanova v r. 1978 do domu smútku židovského cintorína v Ko­márne (Foto: Ilona L. Juhász, 2008)
V menších sídlach sa pomníky nestavali, lebo aj keď jeden-dvaja prežili, tí nezostali vo svojom rodisku, ale presťahovali sa do väčších miest. V ďalšej časti tejto práce predstavíme pamätníky z tých juhoslovenských obcí, v ktorých pred šoa pôsobili početné náboženské obce.
Z nich vyčnieva Dunajská Streda, ktorú pre podiel židovského obyvateľstva nazývali aj Malou Palestínou a Malým Jeruzalemom.14 Preživší v r. 1946 usporiadali symbolický pohreb, v prázdnej rakve pochovali zavraždených, samotnú náboženskú obec, ako aj zneuctené zvitky Tóry (Engel 1995, 160–161). Nápis na pamätníku, postaveného na masovom hrobe odkazuje aj na pochované mydlá:

STOJ! Skloň si hlavu pred pochovanými
Svätými knihami, zvitkami Tóry a
Pred mydlami z ľudských tiel privezenými
Z osvienčimského tábora smrti.15

Mydlá pochovali aj novozámockí Židia, rovnako aj popol a zvyšky kostí, ktoré priniesli zo svojej prvej púti v Osvienčime v r. 1962:

V blízkosti IV. krematória sa ešte nachádzajú zvyšky popola a drobných nedohorených kostí. Jeden z účastníkov zájazdu, Eduard Quitt zbiera do improvizovanej papierovej škatule trocha zeme, popola i kostí, aby ich pochoval, tak ako sa patrí, do spoločného hrobu zavraždených nevinných z táborov nútených prác na ortodoxnom cintoríne. Neskoršie do toho istého hrobu umiestnil aj žltohnedú kocku mydla s označením RJS – Reine Jüdische Seife, ktoré našli v meste.

(Lang–Štrba 2006, 403)

 

Obr. 2. Pomník na symbolickom hrobe na židovskom cintoríne v Dunajskej Strede.
(Foto: Ilona L. Juhász, 2015)
O pochovaných kúskoch mydla máme údaje okrem Slovenska aj z iných častí Európy.16
Na pamiatku obetí z Dunajskej Stredy a okolia, ktorých bolo viac ako 3000, postavili pamätník v cintoríne až neskôr, v r. 1969:

Stĺp martýrov na dunajskostredskom cintoríne, ktorý postavil zvyšok náboženskej obce v r. 1969, zostal jediným putom, ktoré nás, pozostalých, ešte volá späť, a ktoré niektorých z nás ešte sem-tam aj uvidí: toľko zostalo zo živej, ovplyvňujúcej, tvorivej, žiarivej židovskej „malej svätyne“. Kto môže, z času na čas sa ešte vydá na púť, aby si uctil symbolický aj skutočný hrob svätých, čistých, aby orodovali za naše deti, za náš národ, za našu krajinu.
(Engel 1995, 168)

Lučeneckí preživší odhalili pamätnú tabuľu holokaustu v r. 1948 v neologickej synagóge a pred obradnou sieňou nového židovského cintorína postavili pomník od Oszkára Winklera s trojjazyčným (slovensko-maďarsko-hebrejským) nápisom – Na pamiatku našich mučeníkov – v r. 1951.
Komárňanskí Židia, ktorí prežili šoa, už v roku 1945 umiestnili v dome smútku pamätnú tabuľu výlučne s hebrejským textom, a v roku 1948 ako pamätník holokaustu vyhĺbili symbolickú pec v stene malej synagógy, patriacej k útulku. O dva roky neskôr, v r. 1950 uložili sem pamätnú knihu s menami komárňanských obetí (Raab 2000, 45)17. Podľa zápisnice náboženskej obce pamätník odhalili v nedeľu 14. marca 1948 (na tento deň nariadilo vedenie náboženskej obce všeobecný pôst). Podujatie, na ktoré boli pozvaní iba členovia náboženskej obce, sa začalo doobeda o 9.30 zádušnou bohoslužbou.18 Hebrejský nápis na bielej mramorovej doske, umiestnenej nad pecou znie v slovenskom jazyku nasledovne:

Na večnú pamäť v svätej sieni večne živého.
Svätým, mužom, ženám a deťom, príslušníkom našej posvätnej spoločnosti, tu
v Komárne – nech sa postaví Sion a Jeruzalem –
ktorí zomreli v mukách, boli kruto zavraždení v pracovných táboroch,
ktorí boli odvlečení v roku 704 [=1944] do zeme prenasledovania ako stádo na jatky
boli zavraždení, zmasakrovaní a spopolnení prekliatymi zloduchmi, otcovia, matky a deti, milovaní,
v živote vrúcni,
pobožní, pravdiví a čistí spoločne za posvätenie mena Všemohúceho.
Bože, uchovaj ich v spomienkach spolu s ostatnými pozostalými pravdivými sveta,
a pomsti krv tisícov synov Izraela, ako to povedali tvoji proroci: Pomstím ich nepomstenú krv.
Pán býva na Sione.“
(Joel 4, 219)19
V Rimavskej Sobote pamätné tabule so zoznamom zavraždených umiestnili preživší v synagóge. Žiaľ, synagógu začiatkom 70. rokov minulého storočia za jeden deň zbúrali, ale vďaka Tiborovi Husztimu, obyvateľovi mesta, tabule boli zachránené, a neskoršie premiestnené do židovského cintorína.
V Leviciach postavili pomník na cintoríne, rovnako ako v Nitre a vo vyššie už spomenutom Hurbanove, ako aj v iných obciach na Slovensku. Tieto pamätné objekty zvyčajne pripomínajú aj obete z okolia miest.

Pomníky na masových hroboch na cintorínoch

Na južnom Slovensku sa na viacerých židovských cintorínoch nachádzajú masové hroby, do ktorých boli pochované obete počas vojny alebo po skončení vojny z danej obce alebo z okolia. Niekoľko príkladov: „Na cintoríne sme postavili štyri betónové pyramídy, inicioval to ešte vynikajúci Ignác Róth. Exhumovali sme telesné ostatky martýrov, ktoré sa nachádzali u nás, resp. roztrúsene po okolí v neoznačených hroboch, a tieto sme uložili na večný odpočinok pod týmito nápadnými betónovými blokmi. Na každom z nich je mramorová doska s vyrytým nápisom: Na pamiatku mučených, ktorí zahynuli za vieru vo Všemohúceho“ – spomínal vo svojej knihe o histórii košických Židov Artur Görög, jeden z tých Košičanov, ktorí unikli smrti. On sám sa neskôr vysťahoval do Izraela (Görög 1991, 237).
Na novozámockom cintoríne ležia v spoločnom hrobe 17 popravení chlapci, ktorí pred popravou si sami museli vykopať svoj hrob. Neskoršie tu pochovali aj troch mužov, ktorí utiekli z nútených prác, a ktorých nyilašovci popravili v lese pri ceste medzi Bajčom a Pribetou blízko Nových Zámkov. Keď Ede Quitt, člen novozámockej náboženskej obce v roku 1946 opustil krajinu, požiadal obec, aby jeho dom predala a zo získaných peňazí vyhotovila pamätník. Na spoločnom náhrobníku je nasledovný nápis:

Bože, kráľ sveta, srdce bolí, a duša sa vzďaľuje. Je hrozné, že znalcov Tóry, synov Izraela zajali, vyhnali na cintorín, nútili ich vykopať vlastné hroby, aby ich potom nemilosrdne zavraždili. Nech odpočívajú v pokoji Mosche Duksler Hakohén, Menachem Baruch Binét, Baruch Stern, Benjamin Zeev Schonfeld a Schulz, Baruch Ratter, Davod Eichenbaum a József Strasser z Nových Zámkov. Mordecháj Ehrenwald a Pinchasz Zeev Foschof z galantskej náboženskej obce. Rudolf Zaas a Jeno Stein zo Székesfehérváru. József Singer, József Buchler a mnohí ďalší, mená ktorých nepoznáme, z Magyaróváru. Všetci sú hrdinovia, všetci sú svätci. Počúvajte, nebesá, čo sa udialo. Ach, ruka vraha preťala život a nádeje mladých chlapcov v mesiaci Adar roku 1945.
(Strba–Lang 2004, 156)

26. septembra 1948 aj na komárňanskom cintoríne postavili pomník s hebrejským nápisom na masovom hrobe, v ktorom boli uložené telesné pozostatky zahynulých v okolí Komárna počas pochodu smrti smerom k rakúskym hraniciam, resp. telá tých, ktorých komárňanskí nyilašovci zastrelili a hodili do Dunaja. Na tomto hrobe neskôr umiestnili aj väčšiu tabuľu z čierneho mramoru s maďarským nápisom, ktorý v preklade znie:

1945
Masový hrob
Tu sníva svoj smutný sen
114 prenasledovaných Židov
Ktorých život pri úsvite slobody
Vyhasol kvôli nenávisti
Ich pamiatku uchová LÁSKA
Na cintoríne v Petržalke postavili pomník na masovom hrobe popravených Židov v r. 1958. Tu bol zriadený v r. 1944 koncentračný tábor pre 1600 maďarských Židov. Bezprostredne pred koncom vojny v tábore zavraždili takmer 500 osôb, ktoré boli pochované vo viacerých spoločných hroboch. Na spoločnom pomníku okrem zoznamu obetí je nasledovný text:

Tu odpočíva 497 nevinných obetí
ktoré na jari 1945 na prahu našej slobody
zavraždili v Petržalskom cintoríne
fašistickí vrahovia.
Nech je tento hrob trvalou výstrahou
proti hrôze fašizmu.
Večná pamiatka mučeníkom!20

Na pomníku sú mená tých, ktorých sa podarilo identifikovať, pričom niekoľko ďalších identifikovaných obetí má na cintoríne aj vlastný hrob (Bárkány–Dojč 1991, 56).

Pamätné objekty po roku 1989

Pamätné tabule venované deportáciám

V r. 1992 pri príležitosti 50. výročia vypravenia prvých židovských transportov do koncentračných táborov zo Slovenska, navrhol vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko umiestniť pamätné tabule v mestách, odkiaľ odišli transporty. Diela bratislavského sochára Michala Kerna, symbolizujúce zlomenú kamennú tabuľu Mojžiša, boli umiestnené v týchto mestách: v Poprade (odtiaľ odišiel prvý transport), v Liptovskom Svätom Mikuláši (odtiaľ vypravili prvý dievčenský transport), v Bardejove, v Nových Zámkoch, v Košiciach a v Nitre. Okrem toho po jednom odhalili tabule v Banskej Bystrici v Múzeu Slovenského národného povstania a v Izraeli v pamätníku Jad Vašem. Nakoľko v lete 1944 vyšli transporty aj z južného Komáromu – zo stanice na ľavom brehu Dunaja, ktorá je dnes na území Maďarska –, aj na vonkajšej stene malej synagógy, patriacej židovskému starobincu, umiestnili dvojjazyčnú pamätnú tabuľu:

Zkoch 1942–1944
deportovali 1922 židovských
občanov do koncentračných
táborov celej európy
na večnú pamiatku umučeným

az 1942–1944-es években komáromból
1922 zsidót deportáltak európa
koncentrációs táboraiba.
a megkínzottak örök emlékére
1992

Po tom, ako v r. 1996 neznámi páchatelia ukradli pamätnú tabuľu, v Komárne až do r. 2006 žiaden verejný pamätník nepripomínal holokaust.
V Maďarsku pri príležitosti 60. výročia holokaustu odhalili pamätné tabule na železničných staniciach, odkiaľ odišli transporty so Židmi do Osvienčimu. Na rozdiel od Slovenska to nebola iniciatíva štátu, štát na tabule ani neprispel. Celá akcia sa uskutočnila vďaka Vysokej školy pre výchovu duchovných Jánosa Wesleyho [Wesley János Lelkészképző Főiskola] a Evanjelického bratstva v Maďarsku [Magyar Evangéliumi Testvérközösség]. Jednu z týchto tabúl možno vidieť aj na budove stanice v maďarskom Komárome, odkiaľ vypravili vagóny so Židmi medzi inými z Komáromu a z okolitých obcí, ktoré v súčasnosti ležia na území Slovenska. Na kovovej tabuli je reliéfové vyobrazenie vagónu a z neho vystrčenej ruky, doplnené dvojjazyčným (hebrejsko-maďarským) textom, ktorý v preklade znie nasledovne:

Požehnaná je pamiatka martýrov!
Umiestnili
Evanjelické bratstvo v Maďarsku
a Vysoká škola pre výchovu duchovných Jánosa Wesleyho
pri príležitosti 60. výročia holokaustu
2004
Vytvorenie pamätného miesta podporil odbor pre nákladnú dopravu Maďarských štátnych železníc

Pri príležitosti 70. výročia holokaustu v roku 2014 organizátori dvojdňovej konferencie o holokaustu v Košiciach chceli umiestniť pamätnú tabuľu deportácií Židov na budove železničnej stanice v Košiciach.21

Vtanicu prechádzali vlaky s deportovanými maďarskými Židmi do Osvienčimu. Štefan Varančík, strážmajster Maďarskej kráľovskej armády slúžil v čase deportácií na košickej železničnej stanici a zaznamenal si všetky vlaky. Vďaka jeho záznamom presne vieme, že cez Košice do Osvienčimu vypravili 137 vlakov s 401 437 deportovanými Židmi (Gaško 2014, 117–123). Žiaľ, vedenie železničnej spoločnosti nepovolilo umiestnenie tabule, preto organizátori našli pre ňu miesto na budove Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach na Hlavnej ulici. Na tabuli je zvečnená pamiatka židovských obetí, ako aj ochrancov Židov, Štefana Varančíka a advokáta Mikuláša Gaška.

 

 

 

Obr. 3. Pamätná tabuľa na budove Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach (Archív Fórum Inštitútu pre výskum menšín)
NA PAMIATKU 401 439 ŽIDOV,
KTORÝCH OD 14. MÁJA DO 20 JÚLA 1944
PREVIEZLI V 134 TRANSPORTOCH
Z VTEDAJŠIEHO MAĎARSKA CEZ KOŠICE
DO VYHLADZOVACIEHO TÁBORA AUSCHWITZ-
BIRKENAU. VĎAKA JUDr. MIKULÁŠOVI GAŠKOVI
A ŠTEFANOVI VRANČÍKOVI, KTORÍ V OHROZENÍ
SVOJHO ŽIVOTA ZAZNAMENALI O TOM
SVEDECTVO PRE BUDÚCNOSŤ.

AZ 1944. MÁJUS 14. ÉS JÚLIUS 20. KÖZÖTT
KASSÁN ÁT 137 SZERELVÉNYBEN
AZ AUSCHWITZ-BIRKENAUI HALÁLTÁBORBA
SZÁLLÍTOTT 401 439 MAGYARORSZÁGI ZSIDÓ
EMLÉKÉRE. KÖSZÖNET DR. GASKÓ MIKLÓSNAK
ÉS VRANCSÍK ISTVÁNNAK, AKIK ÉLETÜK
KOCKÁZTATÁSÁVAL FELJEGYEZTÉK ENNEK
TÉNYÉT AZ UTÓKOR SZÁMÁRA.

IN MEMORY OF 401 439 JEWWS DEPORTED
BETWEEN THE 14TH MAY AND 2OTH JULY 1944
IN 137 TRANSPORTS VIA KOŠICE FROM WAR-
-TIME HUNGARY TO THE AUSCHWITZ-BIRKENAU
EXTERMINATION CAMP. WITH THANKS TO
DR. MIKULÁŠ GAŠKO AND ŠTEFAN VRANČÍK
WHO RISKED THEIR LIVES TO KEEP THIS
TESTIMONY FOR FUTURE GENERATIONS.

Odhalenie tabule sa uskutočnilo v rámci dvojdňového podujatia, súčasťou ktorého bola aj prezentácia knihy Mikuláša Gašku, obsahujúca predtým nikde nepublikovaný presný zoznam vlakov a počtu deportovaných Židov, vyhotovený Štefanom Varančíkom (Gaško 2014).

Verejné pomníky obetí holokaustu

Po zmene režimu sa objavili pomníky holokaustu na verejných priestranstvách, a ich počet z roka na rok rástol. Dnes je už len relatívne málo takých obcí, kde nič nepripomína židovské obete. V ďalšej časti svojej práce poskytnem prehľad týchto pamätníkov z južného Slovenska, znázorňujúc ich rozmanitosť, resp. približujúc aj okolnosti ich umiestnenia. Nevymenujem ich všetky, ale popisom jednotlivých typov či variantov sa pokúsim o podanie pomerne komplexného obrazu, a zároveň poukázať na isté tendencie, ktoré z hľadiska pamätníkov považujem za významné.
Najprv predstavím pamätné objekty z väčších miest (župných, resp. okresných sídiel) v poradí, v akom boli odhalené:

V porovnaní s ostatnými obcami nachádzajúcimi sa na sledovanom území, v okresnom sídle Dunajská Streda bol odhalený verejný pomník martýrov holokaustu pomerne skoro, v októbri 1991. Stojí na námestí pomenovanom po jednom z významných miestnych rabínov, Yehudovi Assadovi. Znázorňuje torzo kamennej tabule. Tento dunajskostredský prípad je o to pozoruhodnejší, že práve vo väčších mestách s významnejším počtom židovských obyvateľov chýbala aj po r. 1989 ochota s úctou si pripomenúť majetku zbavených, odmietnutých a potom vyvraždených bývalých občanov prostredníctvom pamätníkov, financovaných z verejných zdrojov. V tomto ohľade cítiť podstatnejšiu zmenu postojov po r. 1999.
V Dunajskej Strede 29. júna 2014 pri príležitosti 70. výročia holokaustu na cintoríne odhalili nový pomník, pamätnú stenu s menami 2735 obetí, ktorí boli deportovaní z Dunajskej Stredy a okolia. Pomník je dielom sochárky Adrienn Kutak zo Šiah. Nie sú na ňom všetky mená, nakoľko dodnes sa nepodarilo zostaviť presný zoznam všetkých obetí. Preto je na stene prázdne miesto, kde by mali časom postupne pribúdať chýbajúce mená.22

 

Obr. 4. Pamätný múr na židovskom cintoríne v Dunajskej Strede. (Foto: Ilona L. Juhász, 2015)

Po odhalení pomníka preživší z Dunajskej Stredy zapálili 6 fakieľ na pamiatku umučených a zavraždených. Tento akt býva súčasťou dní martýrov aj v iných mestách. Tibor Kornfeld, predseda židovskej náboženskej obce vo svojej slávnostnej reči medzi inými vyzdvihol, že tento pomník bol vyhotovený so sedemdesiat ročným meškaním, a je rád, že konečne sa podarilo zvečniť mená obetí aj pre budúce generácie. Sándor Dakó, poslanec mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede nazval 15. jún 1944 najtmavším dňom histórie mesta, keď na smrť poslali obyvatelia mesta svojich vlastných spoluobčanov. V mene mesta Dunajská Streda prosil o odpustenie strašných hriechov, ktoré spáchali obyvatelia mesta voči Židom tohto mesta. László Szigeti (riaditeľ známeho vydavateľstva Kalligram) vo svojom prejave vyslovil veľmi dôležité a aktuálne myšlienky. Medzi inými podčiarkol, že nie je možné prosiť o odpustenie za spáchané hriechy voči Židom v mene každého, a upozornil na to, že v Dunajskej Strede aj v súčasnosti žijú a vyvíjajú činnosť antisemitickí autori. Vyzdvihol:

Holokaust je celkom fatálny ideologický fantóm, ktorý vzkriesilo celosvetové protižidovské zmýšľanie. Neviem, čo s ním, sám som proti tomuto fantómu bezmocný. Cítim sa byť bezmocný najmä vtedy, keď tento fantóm preniká do súčasných demokratických systémov, jeho stúpenci sa dostávajú k moci, pričom si ani neuvedomujú, že sami sa stanú fatalistami, keď demontujú systémy ústavnej kontroly, a usilujú sa o to, aby sa tzv. demokratická moc sa sústredila v rukách jedinej osoby. A my sa neozývame včas a s dostatočným dôrazom .23
Okrem mien obetí v strede pomníka sa v štyroch jazykoch (hebrejsky, slovensky maďarsky a anglicky) nachádza nasledovný text:

NA PAMIATKU ŽIDOVSKÝCH OBETÍ HOLOKAUSTU,
ODVLEČENÝCH Z DUNAJSKEJ STREDY A OKOLIA

DUNASZERDAHELY ÉS KÖRNYÉKÉRŐL ELHURCOLT
ZSIDÓ HOLOKUSZTÁLDOZATOK EMLÉKÉRE

IN MEMORY OF THE VICTIMS OF THE HOLOCAUST
JEWS DEPORTED FROM DUNASZERDAHELY
AND VICINITY

Obr. 5. Pamätná tabuľa holokaustu na vonkajšom múre Hontianskeho múzea v Šahách. (Foto: Béla Bendík, 2015)

 

 

 

 

 

 

 

 

Obr. 6. Pamätná tabuľa na vonkajšom múre synagógy v Šahách. (Foto: Ilona L. Juhász, 2010)
V hontianskom mestečku Šahy na vonkajšom múre Hontianskeho múzea, vo dvore budovy v r. 1995 umiestnili na pamiatku 1100 židovských obetí zo Šiah a okolia pamätné tabule s menami obetí, kombinované s reliéfnou výzdobou. Dielo je prácou šahanskej umeleckej keramičky Adrienn Kutak. Nakoľko tabule boli v uzavretom priestranstve, iba málokto si ich mohol všimnúť. Preto sa rozhodol Péter Hunčík24, že dá vyhotoviť ďalšie pamätné tabule na vlastné náklady. Nové tabule (na ktorých sú už aj mená ďalších 50 obetí, ktoré sa medzičasom objavili), ktoré tiež pochádzajú z dielne Adrienn Kutak, sú na stenách neologickej synagógy, ktorá v súčasnosti funguje ako kultúrne centrum. V správe o odhalení tabúľ sa okrem iného píše:

…keďže synagóga sa dostala na zoznam židovských pamiatok – Jewish Heritage, je odporúčanou zastávkou aj pre cestujúcich do Osvienčimu, na neomietnutej stene budovy umiestnili dielo Adrienn Kutak, pamätnú tabuľu obetí holokaustu zo Šiah a okolia. Pri tej príležitosti premietli dokumentárny film Fedora Gála o tom, ako sa vydal po posledných 25 kilometrov poslednej cesty svojho otca, ktorého zastrelili počas pochodu smrti. Vystúpil aj János Kulka, meno jeho starého otca Nándora Kulku je tiež medzi menami ostatných 1045 obetí na pamätnej tabuli.25

V Bratislave pamiatku holokaustu postavili na mieste zbúranej synagógy v roku 1997. Znázorňuje opustený dom, na vrchole s obrovskou Dávidovou hviezdou. O niekoľko metrov ďalej, paralelne s novou hlavnou cestou vedúcou cez bývalú, už zbúranú židovskú štvrť, je vytvorená stena spomienok z čiernych mramorových tabúľ so siluetou bývalej synagógy. Pri príležitosti 70. výročia holokaustu odhalili v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave aj zvláštny, virtuálny pomník obetiam. Pamätný znak tvorí 8 sklenených dosiek 2×1 metrov, na nich sú mená 81 614 doteraz známych obetí holokaustu. Pri ňom je ďalšia rozmerná doska s taktiež 81 614 drobnými Dávidovými hviezdami.

V gemerskom meste Rožňava až do r. 2002 nič nepripomínalo, že tu niekedy žili aj Židia. V 70. rokoch vedenie mesta po synagóge zlikvidovalo aj cintorín, odvezené pohrebné kamene sa stratili. Po viacerých pokusoch až v r. 2002 sa podarilo dosiahnuť umiestnenie malej dvojjazyčnej kovovej tabule na stene radnice. Veľkú zásluhu na tom mal rodák z Rožňavy István Lebovits26. Vďaka Tiborovi Ehrenfeldovi, ktorý stále žije v meste a Sándorovi Strauszovi, ktorý opustil Rožňavu v r. 1968, resp. vďaka úsiliu miestneho historika László Kardosa konečne dostali obete dôstojný pomník. Pomník bol postavený na mestskom cintoríne. Na vrchu pomníka je štylizovaná Mojžišova kamenná tabulu a je na ňom vyrytý nasledovný nápis v slovenskom a maďarskom jazyku:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obr. 7. Pomník holokaustu na rožňavskom verejnom cintoríne (Foto: Ilona L. Juhász, 2007)

Na pamiatku viac než
400 občanov mesta
Rožňava, ktorých pre ich
židovský pôvod fašistický
režim v roku 1944 povraždil,
ako aj tých, ktorých miesto
posledného odpočinku
v rožňavskom cintoríne bolo v 70. rokoch likvidované
vtedajším režimom.

Tento pamätník bol postavený
v r. 2005 z iniciatívy a zbierky
smútiacich pozostalých a samosprávy
mesta Rožňava27

Vyššie už bola spomenutá pamätná tabuľa, vyhotovená na objednávku ministerstva kultúry a odhalená v Komárne v r. 1992, ktorú v r. 1996 ukradli neznámi páchatelia. V roku 1999 mesto odhalilo na jednom z rušných miest Komárna pomník prenasledovaným. Podľa pôvodnej predstavy vedenia mesta mal to byť spoločný pomník padlým v 2. svetovej vojne, komárňanským Maďarom násilne vysťahovaným do Maďarska alebo deportovaným do Čiech po druhej svetovej vojne, ako aj všetkým komárňanským obetiam svetovej vojny, teda aj odvlečeným a zavraždeným Židom. Mal teda zároveň slúžiť ako pamiatka obetiam holokaustu. S touto predstavou ale vedenie Komárňanskej židovskej náboženskej obce nesúhlasilo, neprijalo pomník ako spomienkový znak holokaustu. Svoje stanovisko odôvodnilo tým, že medzi tými, ktorým pomník postavili, boli aj takí, ktorí sa k prenasledovaným Židom správali nepriateľsky, alebo sa sami aktívne zúčastnili ich prenasledovania, vyrabovania, resp. vraždenia. Spoločne by sa teda pripomínali obete a páchatelia. Náboženská obec presadzovala, aby mesto z vlastného rozpočtu pripravilo pomník svojim takmer 2000 židovským občanom, ktorých zbavili majetku a potom ich zlikvidovali. Požiadavka, ktorá vyvolala mnoho polemík, bola po mnohých prieťahoch28 splnená až v r. 2006. Výsledkom však nebol pomník na ústrednom verejnom priestranstve, ale dve pamätné tabule, ktoré umiestnili na oboch stranách vchodu do synagógy. Na pravostrannej maďarsky a hebrejsky, na ľavostrannej slovensky a anglicky je nasledovný nápis:

NA VEČNÚ PAMIATKU
KOMÁRŇANSKÝM ŽIDOM – OBETIAM HOLOKAUSTU
MESTO KOMÁRNO

 

Obr. 8. Pamätné tabule pri vchode do malej synagógy v Komárne (Foto: Ilona L. Juhász, 2012)
O odhalení tabúľ priniesol maďarský denník Új Szó dlhšiu reportáž. Nasledovný úryvok je z tejto reportáže:

Židovských obyvateľov mesta nahnali do geta v máji 1944, potom ich deportovali medzi 12. a 16. júnom. […] Veľkú časť komárňanského židovstva v počte asi 2500 osôb barbarskí vrahovia mučili a vyvraždili v Osvienčime, v Treblinke, v Majdanku. […] Hlava židovskej komunity na spomienkovom podujatí nezamlčal ani to, že zodpovednosť nenesie iba nacistické Nemecko, predsa likvidácia Židov sa všade, aj v Komárne, odohrala za pomoci miestnych – boli takí, ktorí aktívne pomáhali, kým väčšina asistovala nečinným prizeraním. Túto otázku nastolila aj Katalin Kerti, podpredsedníčka komárňansko-ostrihomského župného parlamentu. Ako pripomenula, maďarský štát, ktorý sa vyhlasoval za štát kresťanský a národný, v r. 1944 totálne zlyhal pri dodržiavaní svojich povinností voči vlastným občanom. Odvolávajúc sa na známych historikov zdôraznila, že holokaust bol lúpežnou vraždou, a kým to nepovieme nahlas, nedokážeme sa pozrieť pravde do očí. Na záver spomienkového podujatia primátori partnerských miest – Komárna a Komáromu, Tibor Bastrnák a János Zatykó odhalili pamätnú tabuľu na stene synagógy, čiže na budove Menház – židovského kultúrneho a komunitného centra. Účastníci potom v synagóge zapálili ohne na pamiatku obetí.29

 

V blízkosti Komárna, v Zlatnej na Ostrove odhalili pomník aj s menami 61 miestnych obetí holokaustu na židovskom cintoríne v r. 1995.

Židovská náboženská obec v Nových Zámkoch zvečnila mená 2300 obetí na 18 mramorových tabuliach vo vnútri synagógy, zrenovovanej po zmene systému. Pamätné tabule boli odhalené na 55. výročie deportácií, 20. júna 1999. Okrem týchto sú v predsieni synagógy dve ďalšie tabule, na jednej sú mená darcov, na druhej je zachytený príbeh deportácií v slovenčine, maďarčine, angličtine a v jazyku ivrit. Tretinu nákladov hradilo mesto, tretinu rodáci, poslednú tretinu náboženská obec a jednotlivci.
Vs podporou mestskej samosprávy bol v r. 2008 odhalený aj verejný pomník. Dielo sochára Tibora Szilágyiho postavili v parku pomenovanom po rabínovi Ernő Kleinovi.30 Prejav vtedajšieho podpredsedu slovenskej vlády Dušana Čaploviča, prednesený pri odhalení pamätníka vyvolal medzi Maďarmi menšiu búrku. Členovia Strany maďarskej koalície vyčítali rečníkovi, že vo svojom prejave spomínal len zločiny Maďarov proti Židom, ale o vine Tisovho Slovenského štátu nepadlo ani slovo. Autor článku o protestnom stanovisku Novozámčanov okrem iného napísal:

V súvislosti so spomienkovou slávnosťou 10. februára poslanci miestnej organizácie maďarskej strany sa vyjadrili, že podujatie popri pripomenutí si tragických udalostí minulosti poskytlo vhodnú príležitosť aj na protest proti násiliu všetkých čias a na podporu tolerancie. Opak sa však stal pravdou. […] Zástupcovia SMK31 preto protestujú proti jednostrannému pohľadu na históriu v prejave Čaploviča. V jeho úvode podpredseda vlády zdôvodnil tragédiu mnoho tisícov Židov odvlečených z mesta a okolia krutosťou horthyovských fašistických zákonov, pričom hlboko mlčal o protižidovských zločinoch Tisovho fašistického Slovenska. O tom, že prvý transport do Osvienčimu bol vypravený z Popradu už v októbri 1942. A v tom čase veľa slovenských, resp. poľských občanov židovského pôvodu našlo útočisko pred brutalitou fašistickej totality práve v Maďarsku.32

Stanovisko miestnych poslancov Strany maďarskej koalície k prejavu bolo zverejnené aj v tlači:

Protestujeme proti takej premise prejavu predneseného pri odhalení pomníku, ktoré sa usporiadalo s ohľadom na blížiace sa výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime, ktorá konštruuje súvislosť aj medzi zmenou hraníc v r. 1938 a prenasledovaním Židov, ktorá naznačuje, že osud Židov by bol úplne iný v Tisovom Slovensku. Protestujeme aj proti jednostrannému politikárčeniu podpredsedu vlády, keď pri odsúdení súčasných prejavov neonacizmu poukázal iba na jeden budapeštiansky pochod, neberúc na vedomie alebo zámerne zamlčujúc prejavy extrémizmu na Slovensku a ich smutné dôsledky.33

Aj v žitnoostrovskom Veľkom Mederi odhalili pamätnú tabuľu 418 martýrom v r. 2004 na budove mestského kultúrneho strediska, ktorá stojí na mieste niekdajšej synagógy. Pamätník inicioval mestský úrad a ďalšie organizácií, ktoré zabezpečili aj financie na jej vyhotovenie. Úrad primátora pozval na toto podujatie aj bývalých židovských občanov, ktorí v súčasnosti žijú v Izraeli. Józsua Weisz, preživší z Veľkého Medera, v izraelskom časopise Új Élet, ktorý vychádza v maďarskom jazyku, napísal článok o chystanej smútočnej spomienke s názvom Po 60-ročnom mlčaní. Azkara v slovenských mestách:

Asi pred dvoma týždňami som dostal list zo svojho rodného mesta z južného Slovenska… od známeho… V liste ma z poverenia miestneho primátora informuje, že mesto usporiada 27. júna „spomienkovú slávnosť“ na počesť zničenej židovskej obce. Vrcholom „slávnosti“ bude odhalenie pamätnej tabule, na ktorej budú vyryté mená 418 obetí, zavraždených v Osvienčime. V liste prosí, aby čím viac nás, preživších sa zúčastnilo stretnutia. Primátor prosí, aby sme mu poslali adresy tých, ktorí prežili, aby mohol každému poslať osobnú pozvánku… Skoro 60 rokov bolo úradnou povinnosťou mlčať o tejto tragédii. Toto pozvanie je veľmi významné preto, lebo predstavenstvo mesta po prvýkrát iniciovalo toto zvečnenie, pamätnú tabuľu, obrad a srdečné pozvanie preživších. Vzrušení a hlboko dojatí sa chystáme na túto dôležitú udalosť, ktorá dokazuje, že Veľký Meder spolucíti s nami v našej neliečiteľnej bolesti, a pripomenie si svojich bývalých občanov.
(cituje: Varga 2010, 137)

Počas slávnosti dvaja jej účastníci striedavo čítali mená 418 obetí, rozozvučali sa zvony kostola, a miestny spevácky zbor spieval pieseň s názvom Jerusálájim sel zahav. Z Izraela vyhoveli pozvaniu štrnásti ľudia, medzi nimi aj vyššie spomenutý Józsua Weisz, ktorý predniesol aj prejav. Jeho úvodné vety zneli nasledovne:

Keď stojím pred týmto cteným zhromaždením, v prítomnosti tejto nemej pamätnej tabule, cítim, že v tejto chvíli som hovorcom týchto 418 umlčaných obetí, že musím hovoriť v ich mene, mám poverenie ich zastupovať. Ak by som chcel vyjadriť všetko to, čo mi našepkáva bolestivá spomienka na nich, čo mi do úst dáva ich posledná modlitba a zúfalý výkrik, nebol by som schopný otvoriť ústa, vychádzali by z nich iba vzlyky. Odpusť mi, ty nemá, srdce lámajúca tabuľa, nie som schopný splniť toto poslanie, ale ty budeš neustále v našich srdciach…
(Varga 2010, 112–113)

Na pamätnej tabuli je trojjazyčný (maďarsko-hebrejsko-slovenský) nápis:

 

NA PAMIATKU
418 ŽIDOVSKÝCH
SPOLUOBČANOV
KTORÍ
BOLI ODVLEČENÍ
Z VEĽKÉHO MEDERA
V JÚNI 1944
A UMUČENÍ
V KONCENTRAČNOM
TÁBORE AUSCHWITZ

 

Obr. 9. Pomník holokaustu vo Veľkom Mederi (Foto: Ilona L. Juhász, 2015)

 

Lučenec a Rimavská Sobota patria medzi tie väčšie mestá, kde v minulosti žila početná židovská komunita, ktorá v dôsledku holokaustu takmer úplne zanikla. V Lučenci obete zatiaľ nemajú verejný pamätník. V Rimavskej Sobote v r. 2005 odhalili dielo sochára Gyulu Maga s týmto nápisom:

VENOVANÉ PAMIATKE
ŽIDOVSKÝCH SPOLUOBČANOV
MESTA RIMAVSKÁ SOBOTA
UMUČENÝCH POČAS
HOLOKAUSTU

MESTO RIMAVSKÁ SOBOTA
MÁJ 2005

Obr. 10. Pomník holokaustu v Rimavskej Sobote
na mieste zbúranej synagógy (Foto: archív)

V Galante odhalili pamätník 1800 obetiam holokaustu na mieste zbúranej synagógy až v r. 2013 s nasledovným dvojjazyčným nápisom:

NA PAMIATKU OBETIAM HOLOKAUSTU
A HOLOKAUSZT ÁLDOZATAINAK EMLÉKÉRE

NA TOMTO MIESTE STÁLA
V ROKOCH 1899–1976 SYNAGÓGA
EZEN A HELYEN ÁLLT 1899-1976 KÖZÖTT
A ZSINAGÓGA

 

Obr. 11. Odhalenie pomníku holokaustu na mieste zbúranej synagógy v Galante (Foto: Jozef Keppert, 2003)

V novohradskom Fiľakove prvé iniciatívy na umiestnenie spomienkového objektu v Pomník na pamiatku takmer 200 obetí odhalili až v r. 2013, vďaka 84-ročnému podnikateľovi Frankovi Löwymu, ktorý opustil mesto ako dvanásťročný, a v súčasnosti žije v Austrálii. Pomník stojí na mieste bývalej synagógy, zbúranej v r. 1960. Na každej strane mohutného hranolu je nápis v inom jazyku (maďarsky, slovensky, hebrejsky a anglicky), a pod nimi je vygravírovaný aj obraz synagógy. Nápis v krátkosti zhrnie najdôležitejšie informácie o histórii niekdajšej fiľakovskej židovskej náboženskej obce:

VENOVANÉ STRATENEJ
ŽIDOVSKEJ KOMUNITE VO FIĽAKOVE.
ŽIDIA, KTORÍ SA TU OSÍDLILI
PO ROKU 1880
NA TOMTO MIESTE POSTAVILI
OKOLO ROKU 1870 SYNAGÓGU.

NA ZAČIATKU DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY
BOLO FIĽAKOVO DOMOVOM
200 ČLENNEJ DYNAMICKEJ
OTRODOXNEJ ŽIDOVSKEJ KOMUNITY.

V 1944 ODVIEKLI DO GETA
V LUČENCI
VŠETKÝCH ŽIDOVSKÝCH OBČANOV,
ODKIAĽ BOLI DEPORTOVANÍ
DO KONCENTRAČNÉHO TÁBORA
AUSCHWITZ.
PO VOJNE SA 30 Z NICH VRÁTILO
DO FIĽAKOVA,
NESKÔR SA ROZPTÝLILI PO SVETE.

SYNAGÓGA BOLA ZBÚRANÁ
PO ROKU 1960.

Vo viacerých väčších sídlach s maďarským obyvateľstvom nemajú ešte tamojší odvlečení verejný pomník (napríklad v Šamoríne, v Leviciach atď.). V Košiciach síce v r. 2009 vyhlásilo občianske združenie „Občania občanom“ verejnú zbierku na podporu výstavby pamätníka holokaustu v centre mesta34, no ten dodnes nebol vyhotovený.

Pamätníky holokaustu venované rodinám

V Semerovciach s prevažne slovenským obyvateľstvom umiestnili pamätnú tabuľu na budove súčasného zdravotného strediska v r. 1995. Táto budova stojí na pozemku židovskej rodiny, ktorá sa stala obeťou holokaustu. Dediči darovali pozemok obci, čo oznamuje aj nápis na tabuli:
DAVID A BERTA BUCHINGEROVCI
BOLI ODVLEČENÍ V ROKU 1944
A UMUČENÍ V KONCENTRAČNOM TÁBORE.
NA ICH PAMIATKU DAROVALI DEDIČIA TENTO POZEMOK
OBCI SEMEROVO
NECH JE ICH PAMIATKA ŽEHNANÁ.
SEMEROVO JÚN 1955

Na pamiatku rodiny Feigenbaumovcov ztorý pôvodne bol ich rodinným domom. Na pamiatku tejto rodiny postavili v roku 2006 aj malý pomník v miestom parku (v blízkosti pomníka padlých v prvej a druhej svetovej vojne) s nasledovným nápisom:

Rodina Feigenbaum család
Gábor – Hedviga
obete holokaustu – holokauszt
áldozatai
1944

V roku 2009 v obecných novinách Hamuliakova uverejnili nezvyčajnú pozvánku na spomienku na holokaust, ktorej autor podrobne opísal aj históriu rodiny Feigenbaum:

Počas tohtoročných dní obce v Hamuliakove si piatok 19. júna pripomenieme 65. výročie deportácií židovského obyvateľstva do vyhladzovacieho koncentračného tábora Osvienčim (Auschwitz). Tragédia nezmyselného násilného odvlečenia a následného mučenia sa týkala rodiny Gábora Feigenbauma, pochádzajúceho z našej obce. Z jeho osemčlennej rodiny boli umučení a zavraždení pre svoj židovský pôvod starí rodičia Gábor (1881–1944) a Hedviga (1886–1944) a neprežila jedna ich dcéra Anna s rodinou a syn Lajos zahynul ako vojak. Možno spomenúť, že ani jeden z Gáborových piatich súrodencov, tunajších rodákov, žijúcich so svojimi rodinami už mimo našej obce, neprežil hrôzy šoa-holokaustu (s výnimkou zopár príslušníkov ich mladšieho potomstva). Historicky má rodina Feigenbaumovcov v Gútore-Hamuliakove dávnejšie korene. Gáborov otec Abraham sa sem priženil do rodiny Gábora Blaua a jeho ženy Amálie v roku 1869 z Bardejova. Vzal si ich dcéru Netty. Bývali na mieste dnešného kultúrneho domu, kde mali aj obchod. Židovské obyveteľstvo sa v našej dedine vyskytovalo podľa jeho sčítania už aj v roku 1752. Konfesijne patrilo do Mliečna, kde bol rabinát, synagóga a židovský cintorín. Neskôr sa duchovný život presťahoval do Šamorína.
Pozývame Vás na spomienku. ktorá sa uskutoční v piatok večer za účasti rodinných pozostalých zo zahraničia a iných hostí. Program askary spestrí koncert židovských piesní v podaní umelca Ervína Schönhausera. Srdečne Vás pozývame.35

Desiatim miestnym obetiam holokaustu v Salke – rodine Fráterových dala postaviť pamätník v r. 2010 potomok rodiny Katalin Hardy, žijúca vo Švjčiarsku, v Alízy Weiss a Ferenca Piczeka z Komárna. Pamätník bol umiestnený v ohradenej časti miestneho cintorína, kde sú pochované obete druhej svetovej vojny, a kde sa nachádza aj pomník vojnovým obetiam. Katalin Hardy žila so svojimi rodičmi v Budapešti, v Salke zvykla stráviť leto u svojich starých rodičov. Rodina jej starého otca Gedeona Frátera bola jedinou židovskou rodinou v obci. Malá Katinka Hardy prežila holokaust vďaka Salčanom, ktorí ju ukrývali.36 Na odhalenie pamätníka pricestovali príslušníci troch generácií rodiny z rôznych kútov sveta. Popri dvoch riadkoch textu v hebrejčine na pamätníku je maďarský text, ktorý v preklade znie:
Na pamiatku obetí
holokaustu zo Salky – 1944
Ignác Fráter
Rozália Fráter
Magdaléna Fráter
Katalin Neumann Fráter
Andor Fráter
Mária Fráter
Ilona Fráter
Katalin Fráter
dala postaviť ich vnučka Katinka v r. 2010

 

Obr. 13. Katalin Hardy so svojou rodinou po odhalení pomníku v Salke (Foto: František Piczek, 2010).

V Pozbe to bola miestna samospráva, ktorá iniciovala aj financovala postavenie pamätníka martýrom z obce. Na slávnostnom odhalení sa zúčastnila aj významná izraelská maliarka Miriam Neiger-Fleishmann, pochádzajúca z pozbianskej rodiny Perlmannovcov.37 Pamätník postavili na bývalom pozemku jej starých rodičov, tam, kde stojí aj pomník obetiam svetových vojen. O podujatí písali aj v Spravodaji komárňanskej náboženskej obce:

…pamiatková slávnosť bola zahájená úvodným prejavom pani starostky Aranky Valent, ktorá pripomenula udalosti holokaustu. Po recitácii miestnych žiakov k prítomným prihovoril Antal Pasternák, predseda Komárňanskej židovskej náboženskej obce. Nasledovala úvaha duchovného reformovanej cirkvi Árpáda Tótha, potom prejav poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, bývalého ministra školstva Lászlóa Szigetiho, ktorý poukázal na úlohu pripomínania a výučby. Pamätný kameň s menami rodín v maďarčine a hebrejčine odhalili Miriam Neiger-Fleischmann a zástupca starostu Pál Kiss. Miriam s dojatím poďakovala obyvateľom obce a starostovi. Zo starších účastníkov mnohí hovorili o svojich osobných spomienkach spojených so štyrmi rodinami. Smútočnú modlitbu a Kadiš celebroval Tibor Messinger, kantor Novozámockej židovskej náboženskej obce. Program sa skončil recepciou v miestnom kultúrnom dome, kde umelkyňa darovala komunite svoju maľbu…38

v predmetnom komárňanskom Spravodaji zverejnili aj text prejavu Antala Pasternáka, predsedu Židovskej náboženskej obce v Komárne z ktorého je tento dlhší úryvok:

…Váš počin je šľachetný. Ak sa popozeráme po regióne, nájdeme, žiaľ, iba málo takýchto príkladov, v mnohých dedinách a mestách zatiaľ nič nepripomína, že nie tak dávno bola židovská komunita súčasťou každodenného života. Ale to boli tiež ľudia, cituplné duše, dnes by mohli mať deti, vnúčatá, mohli by obohacovať život obce […] V súčasnosti stále častejšie vidieť a počuť prejavy antisemitizmu aj v našom regióne. Takéto odhalenia pomníkov sú zároveň protestom proti tomu, aby komukoľvek napadlo diskriminovať kohokoľvek kvôli náboženskému vyznaniu, národnosti, farbe pleti či na inom základe. Hrozba silnejúceho antisemitizmu nás napĺňa obavami. Obavy sú zvlášť silné u starších, ktorí prežili obdobie hrôzovlády, a u nás, ktorí sme sa narodili tesne po holokauste. Pretože všetko sa začína slovami, tak to bolo aj onoho času… Slová čochvíľa nasledovali činy, činy, ktoré vykonali miestni za pomoci Nemcov… Keď aj nekonali aktívne, svojou ľahostajnosťou prispeli k tomu, že udalosti nabrali rýchly spád. Bolo len málo takých, ktorí chceli pomôcť, skúsili pomôcť, či mali odvahu pomôcť. Nenávisť voči Židom je v súčasnosti už taká intenzívna, že to nemôžeme obísť mlčaním. Musíme nahlas povedať, že stále častejšie počuť negatívne slová z úst extrémistov – nech už patria k väčšinovému slovenskému národu, alebo k maďarskej menšine. Nádejame sa, že takéto ostrovčeky spomínania, ako je Pozba, resp. šírenie poznatkov o židovskej kultúre a tradíciách na školách pomôže otupiť ostrie týchto slov, postaviť hrádzu ich šíreniu…39

Vyššie bolo spomenutých niekoľko takých pamätníkov, ktoré boli postavené nie preživšími Židmi, ale obcami, resp. boli spolufinancované obcami. Takýto prístup je charakteristický najmä pre menšie obce. Niekoľko ďalších príkladov:
V Tvrdošovciach blízko Nových Zámkov už niekoľko málo rokov po zmene systému, v r. 1994 postavila obec pomník na pamiatku vyvraždených židovských obyvateľov. Na pomníku sa nenachádzajú žiadne mená, len nasledovný maďarský nápis:

1944–1994
a holocaust tardoskeddi áldozatainak emlékére állíttatta
tardoskedd község 1994. jún.40

Pamätník v Zlatých Klasoch pripomína obete a zároveň aj niekdajší, už zaniknutý židovský cintorín. Pozostáva zo 17 náhrobníkov zapustených do spoločného betónového podkladu. Tri stredné sú stély, naľavo i napravo od nich sú vrchné časti 7 obeliskových náhrobných kameňov. Pred náhrobníkmi je tabuľa z čierneho mramoru obdĺžnikového tvaru, na nej je vyrytá sedemramenná menóra a nasledovný text v troch jazykoch (v hebrejčine, slovenčine a v maďarčine):
oBETIAM FAšIZMU VENUJú
OBYVATELIA OBCE
1995

 

Obr. 14. Odhalenie pamätnej tabule holokaustu v Plešivci (Foto: László Kardos, 1999)

V gemerskom Plešivci odhalili pamätnú tabuľu na počesť 179 obetí vďaka úsiliu miestneho historika Lászlóa Kardosa. Pamätná tabuľa sa nachádza na budove postavenej na mieste bývalej synagógy. Majiteľ pri stavbe tejto budovy použil stavebný materiál zo zrúcanej synagógy. 41

shoah
spomínajme na fašistickou
nadvládou z plešivca
odvlečených, zavraždených
179 židovských spoluobčanov

emlékezzünk a fasiszta
rémuralom által elhurcolt
meggyilkolt 179 pelsőci zsidó
polgártársainkra
1944–1999

Na plešiveckom židovskom cintoríne zasadili aj strom na pamiatku obetí. Pri príležitosti 60. výročia holokaustu Občianske združenie Pro Pátria Pelsőciensis pod už spomenutú pamätnú tabuľu pridalo ďalšiu s textom, v ktorom uviedli dátum deportácie plešiveckých Židov:
VIZKOR
SPOMÍNAME
EMLÉKEZÜNK
1944.6.8.
Pro Pátria Pelsőciensis
2004

Pamätné tabule na domoch smútku

Sú obce, kde sú mená židovských obetí uvedené na pamätnej tabuli na budove domu smútku spolu s menami obetí druhej svetovej vojny, resp. sa na tabuli bez uvedenia mien, iným spôsobom odkazuje na obete holokaustu.
Nezvyčajné riešenie bolo zvolené v obci Bajtava blízko Štúrova. Na dome smútku umiestnili samostatnú pamätnú tabuľu, na ktorej ale nie sú uvedené mená obetí šoa, ale tých Židov, ktorí boli v minulosti pochovaní v obci (v maďarčine):

Pamätná tabuľa
Spomienka na komunitu izraelitov v Bajtave, na jej zosnulých a na tých,
ktorých odvliekli počas 2. svetovej vojny, a už sa nemohli vrátiť do svojej rodnej obce.
Zoznam izraelitov pochovaných v Bajtave:
Fuchs Salamonné rod. Fanni Groszmann, zomr. 15. apr. 1899
Ignác Fuchs, zomr. 4. aug. 1907
Fuchs Ignácné rod. Ilona Fleischmann, zomr. 28. febr. 1925
Sándor Jelinek, zomr. 11. aug. 1906
Jelinek Sándorné rod. Julianna Szamek, zomr. 12. júla 1898.
Pokoj ich prachu

Spoločné pamätníky obetiam druhej svetovej vojny
a holokaustu

Vo viacerých obciach zvečnili pamiatku židovských martýrov tak, že ich mená pridali na pomníky obetí druhej svetovej vojny. Takéto riešenie si zvolili napr. vo Veľkých Trakanoch v regióne Medzibodrožia, v žitnoostrovskom Číčove, v Zemianskej Olči a inde. Pomník v Zemianskej Olči „vysvätili, resp. požehnali podľa obradov reformovanej, katolíckej a izraelitskej náboženskej obce“.42 Mená židovských obetí na vojenských pamätníkoch sú buď na samostatnej tabuli, alebo sú vyryté medzi menami padlých vojakov a iných obetí v abecednom poradí. V obci Keť odhalili pamätník miestnym obetiam holokaustu v rovnakom čase, ako pomník padlých vej svetovej vojne, v r. 1995. Je na ňom nasledovný nápis: A községünkből elhurcolt és a koncentrációs táborokban elhunyt zsidó polgáraink emlékére [Na pamiatku židovských občanov odvlečených z našej obce, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch].
V Čalovci v dolnožitnoostrovskom regióne sú mená 8 židovských martýrov uvedené na pomníku padlým v 2. svetovej vojne pod uvodzovacím nápisom koncentračné tábory /koncentrációs táborok.
V Štúrove je pamätník, odhalený v r. 1994, venovaný obetiam dvoch svetových vojen aj miestnym obetiam holokaustu. Na monumente z čierneho mramoru (dielo Tibora Szilágya) na jednej strane je nasledovný text:
Pro memoria
1914–1918 1939–1945
mesto štúrovo miestnym
obetiam dvoch svetových vojen a holocaustu
párkány városa aború
és a holocaust párkányi
áldozatainak

Na druhej strane pomníka sa nachádza zoznam židovských obetí (mená rodín) a v hornej časti v hebrejčine, slovenčine a v maďarčine citát:

„CHVÁLTE HOSPODINA, LEBO…
ON UZDRAVUJE SKRÚŠENÝCH SRDCOM
A OBVÄZUJE ICH RANY“ (ŽALMY 147/1-3)

V Kalnej nad Hronom postavili pamätník holokaustu v r. 2003 vedľa pomníku padlým vo svetovej vojne, aj keď dotknutí mali iné predstavy: „Židovskí obyvatelia, z ktorých, žiaľ, už iba jeden žije v obci, by chceli pomník na mieste bývalej synagógy, keďže však dnes je tento pozemok v súkromnom vlastníctve, domnievali sme sa, že vedľa ďalších dvoch pomníkov bude mať dôstojné miesto a pamätný stĺp pripomínajúci obete holokaustu“ – povedala novinárom jeden z iniciátorov stavania pamätníkov.43

Z viacerých hľadísk je poučný príbeh pamätníka holokaustu v Tekovských Lužanoch. V obci už dávno nežije žiadny Žid, ale príslušníci menších kresťanských cirkví prednedávnom ohradili a dali do poriadku židovský cintorín; vyčistili od buriny, vyrovnali spadnuté náhrobníky. Jedným z hlavných organizátorov bol Ondrej Šebo,44 miestny občan, ktorý je aktívny aj v združení Hatikva, založenom v r. 2002 v Leviciach, aj v miestnej organizácii YMCA45 v Tekovských Lužanoch. Okrem týchto občianskych združení sa do prác zapojila aj miestna Bratská jednota baptistov, resp. mladí členovia Bratskej cirkvi z Levíc. Za ich aktívneho prispenia bol vyhotovený aj pamätník holokaustu. Na podstavci zo stupňovito kladených kameňov stojí pamätný múr, na ňom je biela mramorová doska s menami miestnych obetí holokaustu a nad ním nápis: Na pamiatku spoluobčanom Tekovských Lužian. Pomník bol odhalený v septembri 2006, v termíne blízko dátumu slovenského Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia. Poznamenávam, že Tekovské Lužany a ich širšie okolie, kde aj v súčasnosti je maďarské obyvateľstvo vo väčšine, boli v r. 1938 pričlenené k Maďarsku, a tak bolo židovské obyvateľstvo obce v lete 1944 deportované.46 Autorka publikácie vydanej po odhalení pamätníka cituje niekoľko poučných viet z doslovu Igora Sallaia: „Pán rabín mi gratuloval k tomu, čo sme s pamätníkom urobili pre Slovensko a Slovákov. Najprv som nechápal. Až potom som si uvedomil. Židia nezabudnú ani bez pamätníka. My ho potrebujeme viac. Aby sa hrôza dejín neopakovala. Ani s inými, ani s nami (Zubčeková 2006, 28).
Reformovaná cirkev v Pribete plánovala zvečniť mená židovských martýrov na pomníku obetiam druhej svetovej vojny z radov protestantských veriacich postavenom v r. 1991. Nepodarilo sa im ale skontaktovať sa s tými, ktorí holokaust prežili a vysťahovali sa do Izraela. Preto podujatie „zostalo v rámci reformovanej komunity“.47
Medzitým sa v obci objavil nápad, aby holokaust pripomínal pamätník, ktorý by bol súčasťou pomníka padlým v druhej svetovej vojne. Táto myšlienka bola kvôli protestom niekoľkých antisemitov nakoniec zavrhnutá. Jeden z nich prezentoval svoj názor aj v tlači, a to v krajne pravicovom mesačníku Magyar Hírvivő48, vydávanom v Komárne. Článok bol uverejnený s názvom Nerob rozdiely medzi obeťou a obeťou – odhalenie pamätnej tabule v Pribete (?). Z neho je nasledovný dlhší úryvok:

Prednedávnom sa mi dostala do uší správa, že samospráva našej obce, za výdatnej podpory zo zahraničia (Jeruzalém, Londýn) „konečne“ umiestni pamätnú tabuľu 22 židovským rodinám (106 osobám) odvlečených z Pribety počas tzv. holokaustu. Správy o tom kolujú iba ako klebety, a väčšina ľudí – ako to už býva „dobrým zvykom“ v Pribete – prijala správu úplne ľahostajne. Sme tu ale aj niekoľkí takí, ktorých správa o chystanom podujatí zarazila. Nespochybňujeme oprávnenosť, potrebnosť odhalenia tabule, našu žlč zdvihla „diskusia“ o výbere miesta pre tabuľu, ktorá sa taktiež odohráva na neoficiálnej úrovni.
Najviac nás ohromil „vynikajúci“ nápad niektorých „pánov poslancov“ umiestniť pamätnú tabuľu v bezprostrednej blízkosti pomníka padlým v druhej svetovej vojne, ktorý bolo postavený pri príležitosti milecentenária, a má tvar svätej koruny. Tento šialený nápad (a to som sa ešte vyjadril veľmi zdvorilo), ktorý je nezlučiteľný s duchom, odkazom, symbolikou maďarskej Svätej koruny, vďaka bohu už nie je na programe dňa, podľa najnovších správ tabuľa má byť umiestnená na bývalom židovskom cintoríne. Potiaľ všetko v poriadku.
No rád by som upriamil pozornosť (údajne) maďarských poslancov našej samosprávy na smutný fakt, že krvavé desaťročia 20. storočia nemali iba židovské obete. Nebojme sa, vystúpme z ústrania, zbavme sa pocitu menejcennosti, ktorý nám vštepila moc okupantov […] Nakoniec chcem dať milým čitateľom do pozornosti slová spisovateľa židovského pôvodu Frigyesa Karinthyho: „Žijeme v novom Bábeli, v ríši pekelného chaosu pojmov. Nehanební klamári obrali slová o česť.“ Rozmýšľajme a konajme!
Endre Csomor Kovács, Pribeta49

Martýri nakoniec dostali pamätník na cintoríne, kde bola inštalovaná pamätná tabuľa, na ktorú prispeli aj príbuzní rodín pochádzajúcich z Pribety:

Pri príležitosti 60. výročia holokaustu 27. augusta 2004 odhalili na miestnom židovskom cintoríne v Pribete pamätnú tabuľu na počesť odvlečených rodín. Na dojímavej slávnosti sa zúčastnili aj potomkovia z rodín pochádzajúcich z obce, ktorí teraz žijú v Londýne. Oni aj finančne prispeli na tabuľu. Po slávnostnom prejave starostu dr. Tamás Novák spomínal na obdobie krutovlády. Slová pána prepošta László Németha, ktorý rozprával o svojich osobných zážitkoch z deportácií, rozplakali početné publikum. Pripomenul aj to, ako vľúdne ho v Izraeli prijali bývalí Pribeťania. Samospráva pripravila pre účastníkov recepciu…50

Spomenúť treba aj pamätníky, ktoré nie sú priamo venované genocíde Židov, ale Dávidova hviezda na nich symbolizuje obete holokaustu. Príkladom môže byť šesťcípa hviezda na vyrezávanom pamätnom stĺpe v Jablonove nad Turňou, postavenom pri príležitosti 870. výročia prvej písomnej zmienky o obci. V Pribeníku v regióne Medzibodrožia je Dávidova hviezda aj na pamätnej tabuli padlým v 2. svetovej vojne a odvlečeným do sovietskych gulagov. Za menným zoznamom týchto obetí je dôvetok: valamint az áldozatul esett zsidó polgártársaink tiszteletére (a na počesť židovských obetí, našich spoluobčanov).

Nový typ pamätníkov holokaustu: kamene zmiznutých – „Stolperstein“

Vďaka projektu nemeckého výtvarníka Güntera Demniga sa od r. 1977 šíri po celej Európe nový typ pamätníkov holokaustu, tzv. kamene zmiznutých, ktoré sa vsádzajú do dlažby pred domami, z ktorých boli odvlečené obete holokaustu. Pamätné kamene, nemecky Stolperstein, sú vlastne 10 x 10 x 10 centimetrové kamene s mosadznou doskou na jednej zo strán, na tejto doske je uvedené meno, dátum narodenia, dátum odvlečenia, miesto a dátum smrti obete. Kamene Stolperstein do konca apríla už boli umiestnené v 19 európskych krajinách, kde v 1200 obciach ich počet už dosiahol skoro 50 000.51 V Maďarsku boli prvé kamene osadené oveľa skôr ako na Slovensku, kde sa prvé tri umiestnili na jeseň r. 2012 v Brezne (na pamiatku členov rodiny Mittelmannovcov), štyri v Banskej Bystrici (na pamiatku Ernő Sebőka a členov rodiny Keme). Rok na to sa počet kameňov v Banskej Bystrici zvýšil o dva (na pamiatku manželov Karvašovcov). Okrem týchto boli pamätné kamene osadené v r. 2013 v Prešove (7 kameňov na pamiatku rodiny Gellértovcov, 2 na pamiatku rodiny Preiszovcov), v Haliči pri Lučenci (5 kameňov na pamiatku rodiny Sternlichtovcov)52 a v Komárne (5 kameňov na pamiatku rodiny Paszternákovcov, 1 na pamiatku rabína Ernesta Walmanna). V roku 2014 sa ich počet ďalej rozšíril: 2 boli osadené v Banskej Bystrici, (pre členov rodiny Gräberovcov), 2 v Lučenci (pre členov rodiny Kleinovcov), 1 v Ratkovej na pamiatku Lajosa Grünfelda, 3 v Častej (na pamiatku Terézie Beck a manželov Spitzovcov). V Bratislave umiestnili 6 kameňov: 1 na pamiatku architekta Friedricha Weinwurma, 2 na pamiatku rodiny Mayerových a 3 na pamiatku Ignáca Vécseiho a jeho rodinných príslušníkov. Do konca roka 2014 počet spomienkových kameňov na Slovensku dosiahol 43.

Obr. 15. Posledná fáza umiestnenia spomienkových kameňov v Komárne. (Foto: Ilona L. Juhász, 2013)

Pripomínanie si obetí na náhrobníkoch

Pri príležitosti spomienkových slávností na deň martýrov, usporiadaných na židovských cintorínoch, účastníci navštívia aj hroby svojich príbuzných, položením kamienkov si pripomínajú blízkych, ktorí zahynuli v táboroch smrti. Na niektorých náhrobníkoch sú uvedené aj mená členov rodiny, mená príbuzných, prípadne známych, zavraždených v období krutovlády.
Uvádzanie mien obetí na náhrobníkoch má mnohé podoby, príbuzenské vzťahy sú často nevystopovateľné. Mená sú veľakrát vyryté na náhrobníku takého člena rodiny, ktorý umrel skorej, ešte pred nástupom fašizmu; zoznamy sú nejeden raz srdcervúco dlhé. Inokedy je na náhrobníku iba nápis ako „Na pamiatku martýrov“ či „In memoriam“, bez uvedenia mien, môže byť uvedený názov koncentračného tábora, rok úmrtia a pod.53 Vymenovať tu všetky varianty je nemožné, preto len príkladmi z komárňanského a šahanského židovského cintorína sa pokúsim aspoň čiastočne znázorniť rozmanitosť pripomínania zavraždených.54
Na komárňanskom cintoríne je pochovaný muž, ktorý prežil holokaust. Na jeho náhrobníku je zvečnená aj pamiatka manželky a synčeka, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore:
tu odpočíva v pokoji
sándor wilhelm
1905–1996
Do konca svojho života smútil
za svojim synčekom ivanom 1932–1944
a bývalou manželkou Bözsike 1918–1944
ktorých fašisti popravili v Osvienčime55

Na neologickom cintoríne v Šahách sú mená zavraždených členov rodiny uvedené na náhrobníku Ignácza Hirschberga (zomr. v r. 1929) a jeho manželky rod. Johanny Faufeder (zomr. v r. 1917). Uvedené sú aj údaje o dátume a mieste ich narodenia:

Z vašich 7 vynikajúcich detí, ktoré sa dožili dospelosti,
3 zomreli pred
2. svetovou vojnou. 4 zostávajúci
sa stali obeťami holokaustu. Mená Gézu a Matilda sú zvečnené na tomto
cintoríne,
na hroboch ich manželky, resp. manžela. Nech sú ale na večnú pamiatku
uvedené na tomto náhrobníku mená tých dvoch vašich synov, ktorí
spolu so svojimi manželkami a deťmi
zahynuli v Osvienčime.

Vynikajúci advokát zo šiah dr. József Holló (Tompa, 19. sept. 1881)
jeho manželka
Elza Himmler (Šahy, 4. augusta 1890)
ich dcéra
Gyuláné Brinzer
Barna Holló (Šahy, 20. dec. 1910)
András a Marianna Brinzerovci
(Bratislava 4. febr. 1935 a 2. febr. 1938)
Oszkár Holló (Hokovce, 9. mája 1889)
jeho manželka
Anna Hercz (Dubník, 11. marca 1899)
ich syn
Endre Holló (Tompa, 11. febr. 1921)56

Ďalšie dva príklady zo šahanského neologického cintorína:

Tu odpočíva
ZsigmonD ReinhaRdT
zomrel 14. okt. 1929 na Jom Kipur
v 67. roku svojho života.
Nemôže pri ňom spočívať jeho žena, žiarivý ten vzor matiek a manželiek,
Matild Hirschberg, ani tí, z ktorých mal toľko radosti: jeho dcéra Magda a
zať Artur Knapp, ani nevesta Loli Szauer, ktorá si tak verne uctievala jeho pamiatku, ani ten malý anjelik, ktorého za svojho pozemského života nepoznal, ale ktorého možno on nám poslal,
aby počas krátkych 12 rokov pozlacoval naše životy: naša malá Pannika.
Nech večne horí plameň ich martýrskeho osudu vo svedomí tohto sveta!57
o –
Naši martýri perzekúcií
1942–45
vdova Paula Lusztig rod. Groszmann
a dcéry:
Rózsi, Sári, Klári
vnúčatá:
Pál a Ágnes Kárpáti
Péter Schück
Gyuri Hoffmann
zaťovia
Sándor Schück
Dr. Sándor Hoffmann
súrodenci:
Dr. Frigyes Groszmann
a Blanka
deti brata
Viola Borsodi
Endre Borsodi
Illés Groszmann
švagor
Dr. FISCHER…58

Z ortodoxného cintorína v Šahách:

Tu našiel večný odpočinok
ZOLTÁN KOLMAN
ktorého drahú manželku
RUŽENU rodenú WEISSOVU
odvliekli ukrutní vrahovia spolu
s ich malým synom PAVLOM
do najhroznejšej smrti.
Nech bude požehnaná ich pamiatka!

Dva príklady z bratislavského ortodoxného cintorína:

IN MEMORIAM:
MAMIČKA:
MÁRIA SCHWARTZOVÁ
ROD. LEICHTMANNOVÁ 1889-1944
SÚRODENCI:
TIBOR SCHWARTZ 1908-1944
A JEHO SYN JÁN 1942-1944
ANNA MOŠKOVIČOVÁ
ROD. SCHWARTZOVÁ 1910-1944
LILI MOŠKOVIČOVÁ
ROD. SCHWARTZOVÁ 1911-1944
A JEJ DCÉRA MARIKA 1938-1944
JOZEF SCHWARTZ 1913-1945
OTTO SCHWARTZ 1922-1945
HELENA SCHWARTZOVÁ 1923-1943
ZAHYNULÝM
V KONCENTR. TÁBOROCH

-o-

GIZELA EINHORNOVÁ
19. III. 1873–27. II. 1944
VEČNÁ NECH JE PAMIATKA
JEJ MANŽELA LEOPOLDA,
SYNOV ABRAHÁMA A JOZEFA
DCÉRY LOTKY
ZAŤOV DOLKA A KUBA
NEVESTY OĽGY, VNÚČAT
ROBKA RUNKY BUBKA A TEDYNKA
TRAGICKY ZAHYNULÝCH
V R. 1942–1945

 

Obr. 16. Náhrobník s menami obetí holokaustu na komárňanskom cintoríne. (Foto: Ilona L. Juhász, 2011)

Pamätníky rómskeho holokaustu

V zmysle uznesenia kongresu Svetového zväzu Rómov z r. 1972 sa stal 2. august Medzinárodným pamätným dňom rómskeho holokaustu. V noci z 2. na 3. augusta 1944 v Osvienčime zavraždili vyše tritisíc Rómov.

Osud Rómov počas druhej svetovej vojny sa vo viacerých ohľadoch líšil od osudu Židov. Nacisti pôvodne nemali v pláne vyvraždenie všetkých Rómov, „iba“ kočovných a „miešancov“. Inak sa k nim pristupovalo v kolaborujúcich a inak v obsadených štátoch. Na Tisovom Slovensku Rómov nedeportovali, ale vysťahovali ich na perifériu obcí. Jednotky SS viacerých z nich odvliekli na nútené práce. Ich prenasledovanie sa zintenzívnilo od jesene 1944, keď sa začal hon na účastníkov Slovenského národného povstania a podporovateľov povstalcov. Mnohí – za výdatnej podpory členov Hlinkovej gardy – boli zavraždení a pochovaní v masovom hrobe spolu s ostatnými obeťami. Z výskumov Stanislava Mičeva vieme, že hromadné deportácie slovenských Rómov boli síce pripravené, ale nerealizovali sa pre vypuknutie epidémie škvrnitého týfusu v zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom.59 Nemci, ktorí tábor riadili, 23. februára 1945 pod zámienkou hospitalizácie odviezli chorých nákladnými autami do areálu zbrojovky, kde ich všetkých popravili.60 Na Slovensku prežilo holokaust asi 30 tisíc Rómov.61 Odhadnúť počet rómskych obetí je veľmi ťažké, medzi bádateľmi, ktorí sa tejto téme venujú, dodnes nie je konsenzus v tejto otázke. Podľa rôznych odhadov 10 až 30 % európskych Rómov bolo vyvraždených.62
V Maďarsku Rómovia, na rozdiel od Židov, mohli vykonávať vojenskú službu. Nacisti sa intenzívnejšie začali venovať cigánskej otázke až od leta 1944, vtedy nariadili vytvorenie 50–60 cigánskych rôt. Treba ale poznamenať, že menšie skupiny internovali do Osvienčimu a Mauthausenu už na jar r. 1944. Organizované sústredenie Rómov sa začalo po prevzatí moci nyilašovcami. Najväčší zaisťovací tábor bol v Komárne v areáli pevnosti Csillagerőd.63 Natlačili tu tisíce Rómov z južného Slovenska. Podmienky v tábore boli neľudské, mnohí už tu zomreli na dôsledky mučenia a hladu. Pozornosť si ale zaslúži fakt, že starých, chorých a deti pustili domov, povyberali „iba“ práceschopných. Oni sa dostali do koncentračných táborov v Dachau a v Bergen-Belsene, kde niektorí boli zavraždení, niektorí sa stali obeťami pseudovedeckých lekárskych výskumov. V Maďarsku na viacerých miestach došlo aj k masovým popravám za účasti žandárov a nyilašovcov. V regióne, ktorému sa bádateľsky venujem, napr. v chotári žitnoostrovských obcí Topoľníky a Trhová Hradská v januári 1945 popravili nyilašovci 60 Rómov.64 V Slatine v Levickom okrese na konci vojny zavraždili 56 Rómov.65 Podľa doterajších výskumov rómsky holokaust na území Maďarska si vyžiadal 5000 životov, no počet prenasledovaných bol oveľa vyšší, niektorí bádatelia ho odhadujú na niekoľko desaťtisíc.66
Pred zmenou systému vorému sa venujem, ani v iných regiónoch Slovenska.
Je málo známy fakt, že prvý pamätník obetiam rómskeho holokaustu odhalili v ženie Romani Jile, založené miestnymi Rómami (pozri aj L. Juhász 2005, 50), členovia ktorého si prvý raz pripomenuli obete v r. 2000, pri príležitosti 61. výročia rómskeho holokaustu. 2. augusta 2005 v rámci veľkolepého podujatia odhalili pamätník – folklorizovaný drevený kopijovitý náhrobník – v parku oproti katolíckemu kostolu, v blízkosti obecného vojnového pomníka. Vysvätil ho farár z blízkych Veľkých Ludiniec, István Nemcsok, ktorý vo svojom prejave poznamenal: „V Čate sa tejto dôležitej spomienky zúčastnil iba maličký kŕdeľ veriacich“, čím naznačoval, že z miestnych Nerómov iba málokto prišiel na spomienkovú slávnosť. 3 metre vysoký stĺp z bukového dreva zadarmo vyrezal miestny rezbár János Oravecz, ktorý sám nepatrí k miestnej rómskej komunite. Na stĺpe dominujú vyobrazenia rómskych symbolov: na čelnej strane sú majstrovsky vyrezané husle, na bočnej strane kolesá vozov. Na dolnej časti stĺpa je pripevnená kovová tabuľa s nápisom:

na pamiatku
obetiam
rómskeho holokaustu
v 2. svetovej vojne67

Predseda OZ Romano Jile, István Bábindák vysvetlil, že sa pre kopijovitý stĺp, ktorý sa u Maďarov považuje za národný symbol, rozhodli preto, lebo chceli zdôrazniť, že miestni Rómovia sa hlásia k maďarskej národnosti. Je dôležité poznamenať, že na odhalení bol prítomný parlamentný poslanec Strany maďarskej koalície László A. Nagy, ako aj kultúrny atašé maďarského veľvyslanectva v Bratislave Ádám Szesztay; obaja vystúpili aj s prejavom.68
O rok neskôr, v r. 2006 postavili pomník obetiam rómskeho holokaustu v Dunajskej Strede. Iniciátorom bol riaditeľ miestneho Romologického ústavu József Ravasz. Pomník je spoločným dielom Ravasza a súrodencov Sárközyovcov zo starej rómskej kováčskej dynastie, ktorí žijú a stále tvoria v Dunajskej Lužnej. Pozostáva z tehlovej steny, na ktorej je postava sediaceho, trpiaceho človeka a zamrežované okno.69 Na pamätnej tabuli je trojjazyčný nápis:

Rómsky holokaust
Romano holokaust
Roma holokauszt
1939–1945
Spomínaj!
Ma bisteren!
Emlékezz!

Tlač mylne informovala, že dunajskostredský je prvý pomník svojho druhu (táto informácia je dnes už všeobecne akceptovaná), v takomto duchu sa vyjadrili aj iniciátori. V porovnaní so spomienkovou slávnosťou v Čate, odhalenie pomníka v Dunajskej Strede bolo impozantnejšie. Zúčastnili sa ho vtedajší premiér Robert Fico, ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová, taliansky veľvyslanec Antonio Provenzano, zástupcovia rómskych občianskych združení, predstavitelia mesta i župy, ako aj zástupcovia židovskej obce. Premiér Fico vystúpil aj so slávnostným prejavom.70 Odvtedy sa pri pomníku každoročne koná spomienková slávnosť. Hlavný organizátor, József Ravasz, vo svojom prejave v r. 2007 zdôraznil:
…história rómskeho holokaustu na Slovensku, žiaľ, má aj svoju žitnoostrovskú súvislosť, keďže v januári 1945 pri Topoľníkoch a Trhovej Hradskej nyilašovci, čiže vojaci Szálasiho popravili 60 Rómov. – Rómovia nášho regiónu sú oprávnene hrdí na to, že od Dunajskej Stredy dostali možnosť postaviť pomník obetiam rómskeho holokaustu v centre mesta. Dunajská Streda je mesto tolerancie. Je to mesto, kde spolu žijú v vzájomnej harmónii Maďari, Slováci, Rómovia, Židia, Vietnamci. Je to mesto, ktoré pomáha pri budovaní takého centra duchovného života Rómov, ktoré môže byť vzorom pre celé Slovensko. Za to by som sa chcel aj touto cestou poďakovať samospráve a primátorovi mesta…71

Pomník v r. 2007 poškodili, no nie s rasistických pohnútok – zlodeji ukradli prvky z farebného kovu.72 No v r. 2010 sa József Ravasz vo svojom prejave už dotkol aj problému silnejúceho rasizmu:

…udalosti pred 66 rokmi nespôsobila príroda, ale ľudia. […] To, čo sa stalo v Osvienčime, je za hranicou vysvetliteľného. Niekto sa rozhodol, že tí ľudia sú menejcenní. Že nemajú právo na život, lebo sú Rómovia. […] Musíme byť ostražití, pretože príslušníkom rómskej komunity aj dnes vyhrážajú skupiny neonacistov, fyzicky na nich útočia […] Je nebezpečné, ak vysokopostavení politici, ktorí údajne vyznávajú demokratické hodnoty, programovo hlásajú protirómskosť. Sú presvedčení, že im to prináša hlasy, a v tomto ohľade, žiaľ, majú pravdu.73

Pomníky na masových hroboch Rómov

Slovenské ministerstvo kultúry ešte v r. 2005 prijalo rozhodnutie o tom, že masové hroby zavraždených Rómov by sa mali označiť pomníkom. Realizáciou bolo poverené Slovenské národné múzeum, ktoré v r. 2005 vypísalo verejnú súťaž na vyhotovenie pomníkov podľa jednotnej koncepcie. Podmienkou bolo, aby na každom bol umiestnený nápis „Ma bisteren!“ (v rómčtine „Pamätaj!“), dátum zločinu, ako aj symboly „tradičnej“ rómskej kultúry (koleso, husle, klinec). Medzi podmienkami bolo aj to, aby kovové prvky na pamätných objektoch boli vyhotovené tradičnými postupmi rómskych kováčov (L. Juhász 2010, 162–163). Doteraz bolo postavených 7 objektov: v Banskej Bystrici, v Lutile, v Nemeckej, v Hanušov­ciach nad Topľou, vo Zvolene, v Dubnici a na cintoríne maďarskej obce Slatinka. Pomník v Slatinke pozostáva z dvoch častí: na jednej strane vysokého balvana je pamätná tabuľa s menami obetí, na zábruse v strede druhej strany balvana sa nachádza tabuľa s nápisom v slovenskom a maďarskom jazyku:

Masový hrob
56 obetí
Beštiality nemeckých fašistov
V decembri 1944

A német fasiszták
1944 decemberében
Elkövetett bestialitása
56 áldozatának tömegsírja
Ďalšia kamenná doska je umiestnená pred balvanom, na nej nápis „Ma bisteren!“, pod ním na čiernej tabuli nasledovný dvojjazyčný nápis:

Pamiatke
rómskeho HOLOCAUSTU

A roma holokauszt
emlékére

Začiatkom r. 2014 na miestach, ktoré sa nachádzajú v regióne obývanom prevažne maďarským obyvateľstvom, a ktoré majú konkrétnu spojitosť s rómskym holokaustom – miesto zberného tábora v Komárne a miesto popravy 60 Rómov pri Trhovej Hradskej a Topoľníkoch – ešte neboli umiestnené pamätné objekty. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák v r. 2013 nadhodil myšlienku postavenia pomníka v Bratislave,74 no nemáme vedomosť o tom, že by sa v tomto smere čokoľvek udialo.

 

Obr.17. Pomník na masovom hrob

 

Pamiatke
rómskeho HOLOCAUSTU

A roma holokauszt
emlékére

Začiatkom r. 2014 na miestach, ktoré sa nachádzajú v regióne obývanom prevažne maďarským obyvateľstvom, a ktoré majú konkrétnu spojitosť s rómskym holokaustom – miesto zberného tábora v Komárne a miesto popravy 60 Rómov pri Trhovej Hradskej a Topoľníkoch – ešte neboli umiestnené pamätné objekty. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák v r. 2013 nadhodil myšlienku postavenia pomníka v Bratislave,74 no nemáme vedomosť o tom, že by sa v tomto smere čokoľvek udialo.

 

Obr.17. Pomník na masovom hrobe Rómov v Slatinej.
(Foto: Ilona L. Juhász, 2010)
Pamätníky záchrancov Židov

Nariadenie o právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex, vychádzajúci z norimberských rasových zákonov, ktorý zbavil Židov základných práv na Slovensku, bol vydaný 10. septembra 1941. Tým sa začalo vylúčenie Židov zo spoločnosti. Museli nosiť odlišovací znak – žltú hviezdu, segregovali ich, začiatkom r. 1942 sa začali deportácie. V tomto čase veľa rodín utieklo do Maďarska, mnohí sa pokúšali prejsť cez zelenú hranicou pomocou prevádzačov ľudí (pozri Jelínek 2009, 272–277). Ak utečencov zadržali, vrátili ich na Slovensko, kde ich čakala smrť alebo deportácia.
V r. 1944 sa situácia obrátila. Keď v Maďarsku začali s odvážaním Židov z vidieka do koncentračných táborov, mnohí sa snažili dostať sa na Slovensko (pozri napr. Jelínek 2009, 277–282). Ak nemali šťastie, a dostali sa do rúk slovenských úradov alebo kolaborantov, boli vyhostení späť do Maďarska, kde sa už nemohli vyhnúť deportáciám. Prevádzačov prísne trestali. Kto bol prichytený, toho zväčša čakala internácia; niektorí si miesto obávaného trestu zvolili radšej samovraždu. V dobovej tlači boli časté správy o prekazených pokusoch na záchranu Židov, aby odstrašili ľudí od poskytnutia pomoci.75
Ukrývanie a pomoc Židom prísne trestali tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku, záchrancovia neraz doplatili na svoju ľudskosť životom. Napriek tomu sa našli odvážni ľudia, ktorí boli ochotní riskovať svoju existenciu, svoje životy, aby pomohli prenasledovaným. Vďaka výskumom holokaustu dnes už poznáme mená mnohých záchrancov Židov. Izraelský inštitút Yad Vashem oceňuje záchrancov titulom „Spravodlivý medzi národmi“. Komisia Yad Vashem doteraz priznala toto ocenenie 22 211 ľuďom, 703 z Maďarska, 478 zo Slovenska. V Záhrade spravodlivých sa vysádzajú stromy na ich pamiatku, ich mená sú uvedené na Múre cti (Frojimovics–Molnár 2009).
Vedúci činitelia kresťanských cirkví v Maďarsku oficiálne neprotestovali proti prenasledovaniu Židov počas krutovlády, dokonca hlasovali za prvé dva protižidovské zákony.76 Po tom, ako nadobudli účinnosť norimberské rasové zákony, počas deportácií od r. 1944 sa snažili intervenovať u vlády iba v prospech pokrstených Židov (Braham 2009, 194–201; Szenes 1986). V rámci kresťanských cirkví sa uskutočnili záchranné akcie len z iniciatívy jednotlivcov či skupín, vďaka nim sa však viacerým Židom podarilo prežiť obdobie krutovlády.

Tri záchrankyne z Košíc:
Sára Salkaházi, Vilma Bernovits, Margit Slachta

V tejto časti svojej práce chcem najprv predstaviť činnosť troch záchrankýň Židov – Sáry Salkaházi, Vilmy Bernovits, Margit Slachta –, ako aj pamätné objekty pripomínajúce ich pamiatku. V čase holokaustu síce žili v Budapešti, tam ukrývali Židov, no všetky tri pochádzajú z Košíc, aj medzi zachránenými boli viacerí takí, ktorí pochádzali zo Slovenska, a vďaka týmto hrdinkám prežili obdobie prenasledovania v Budapešti. Všetky tri boli veriace katolíčky a členky Spoločnosti sociálnych sestier.

Sára Salkaházi (Schalkház) (1899, Košice – 1944, Budapešť)
Martýrka Sára Salkaházi je jednou z najznámejších osobností zo skúmaného regiónu, ktoré získali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Pochádzala z bohatej rodiny, jej otec, Lipót Schalkház bol známym košickým hotelierom.77 Členkou Spoločnosti sociálnych sestier, vedenej Margit Slachtou sa stala ešte vo svojom rodnom meste. Keď sa dostala do Budapešti, Margit Slachta ju už v r. 1940 zapojila do aktivít v prospech Židov, čoraz viac vylučovaných z maďarskej spoločnosti. Ako členka spoločnosti zohrávala dôležitú úlohu v záchranných akciách, ukrývala najmä ženy a deti. 27. decembra 1944 ju nyilašovci odvliekli z domova pre robotníčky na ulici Bokréta v Budapešti, spolu so 4 chránenkyňami a učiteľkou náboženstva Vilmou Bernovits78 po tom, ako ich jedna dvadsaťročná dievčina udala. Zomreli martýrskou smrťou: spolu s chránenkyňami ich nyilašovci zastrelili na nábreží Dunaja. Počas súdneho pojednávania v r. 1967 obžalovaný člen Strany šípových krížov vypovedal, že pred spustením paľby rádová sestra „… sa s nevysvetliteľným pokojom otočila k popravcom […] potom si kľakla, a so zrakom zdvihnutým na nebesá sa široko prežehnala“ (Ritter–Smith–Steinfeld 2009, 258).
Po vojne jedna z členiek spoločnosti, Hedvig Jolsvai iniciovala v r. 1979 umiestnenie pamätnej tabule martýrkam na dome na ulici Bokréta. Jej žiadosť bola vtedajšími príslušnými úradmi hlavného mesta po konzultácii s úradom pre cirkevné záležitosti zamietnutá s odôvodnením, „že predmetná budova vlastne nie je miestom, kde sa popísané udalosti odohrali. Umiestnenie pamätnej tabule nie je odôvodnené ani podľa predstaviteľov cirkvi“. Neskôr v objekte bol zriadený špeciálny domov pre mladistvých, riaditeľ ktorého tiež žiadal o umiestnenie pamätnej tabule Sáre Salkaházi a Vilme Bernovits, ale aj on sa stretol s nevôľou. V r. 1987 nakoniec dal vyrobiť tabuľu z vlastných honorárov a odmien, resp. z finančných darov pedagógov školy a sociálnych sestier s týmto nápisom:

27. decembra 1944.
tu popravili skupinu prenasledovaných a dve
bojovníčky protifašistického odbojového hnutia
pedagogičku – rehoľnú sestru
Sáru Salkaházi a
učiteľku náboženstva
Vilmu Bernovits

Na odhalenie tabule však nedostali povolenie, bola odhalená až v r. 1989 na zábradlí na nábreží Dunaja. Žiaľ, tabuľa bola dvakrát rozbitá (Hídvégi 2006, 255). Na opätovne odhalenej tabuli je nápis:
Tu postrelili a hodili do Dunaja
27. decembra 1944
sociálnu sestru
Sáru Salkaházi
učiteľku náboženstva
Vilmu Bernovits,
ktoré svoje vlastné životy obetovali za prenasledovaných;
rovnako tu usmrtili skupinu tých,
ktorí si pre svoj pôvod našli útočisko v nimi vedenom domove v ulici Bokréta,
Budapeštianska židovská náboženská obec
spoločnosť sociálnych sestier
samospráva IX. obvodu
samospráva hlavného mesta Budapešť
2001

V jej rodných Košiciach odhalili pamätnú tabuľu v decembri 1998 v sídelnej budove rádu sociálnych sestier Regina Pacis (tabuľa je dielom sochára Ladislava Záborského). Z tohto domu sa Sáre podarilo dostať dvoch Židov, ktorí sa tam skrývali od r. 1942, do budapeštianskeho dievčenského domova predtým, ako Gestapo vykonalo domovú prehliadku. (Frojimovics–Molnár, 331–332). Je na zamyslenie, že nápis (výlučne slovenský) na tabuli nijako nespomína holokaust, ani náznakom nepoukazuje na židovský pôvod zachránených:

in memoriam
Sestra sára salkaházi
11.5.1899 – 27.12.1944
Členka Spoločnosti Sociálnych Sestier
Verná svojmu povolaniu
obetovala svoj život na záchranu
prenasledovaných v II. svetovej vojne.
„Keď treba obetu, tu som!
Prijmi ma za všetkých a za všetko“

Ocenenie od Múzea Yad Vashem Spravodlivý medzi národmi jej bolo udelené v r. 1972. Rímskokatolícka cirkev ju 17. septembra 2006 blahorečila v Budapešti.79 Pri tejto príležitosti bola o nej publikovaná aj pamätná kniha (Hídvégi 2006).
Dva roky po jej blahorečení, na výročie jej usmrtenia na budove dievčenského domova v ulici Bokréta umiestnila Ostrihomsko-budapeštianska arcidiecéza pamätnú tabuľu s nápisom:

z tohto miesta odvliekli
27. decembra 1944
sociálnu sestru
Sáru Salkaházi
na miesto jej mučeníctva
Blahoslavená Sára Salkaházi
ukrývala počas II. svetovej vojny
skoro sto prenasledovaných
v katolíckom ženskom domove na ulici Bokréta č. 3.
Ostrihomsko-budapeštianska arcidiecéza
27. decembra 2008.

V posledných rokoch viackrát, na viacerých miestach si pripomenuli pamiatku Sáry Salkaházi, aj na území Slovenska, zväčša v réžii katolíckej cirkvi. Je zaujímavé, že na spomienkových podujatiach sa zvyčajne nehovorí o jej činnosti v prospech Židov, zriedkakedy je vôbec vyslovené slovo „holokaust“. Dobrým príkladom je článok z katolíckeho týždenníka Remény, vydávaného na Slovensku v maďarskom jazyku. V správe o slávnostnej svätej omši na pamiatku Sáry Salkaházi v Buzitke pri Moldave nad Bodvou na východnom Slovensku autor ani jedným slovom nespomína ani Židov, ani holokaust.80 Je to v každom prípade zvláštne, predsa nyilašovci ju popravili pre ukrývanie Židov, teda aj jej martýrium vychádza z tejto skutočnosti. V Budapešti na ulici Szerencsés (XV. obvod) pomenovali po nej kostol a komunitný dom, jej kult je stále silnejší aj medzi katolíkmi na Slovensku. Jej sochu odhalili v Dóme sv. Alžbety v Košiciach v máji 2013.81

Margit Slachta (Košice, 1884 – Bufallo, 1974)
Táto charizmatická osobnosť, ktorá stelesňovala a v každodennom živote praktizovala kresťanskú lásku, lásku k blížnemu, sa narodila v r. 1884 v Košiciach, a zomrela v r. 1974 v americkom Buffale. V r. 1919 sa stala poslankyňou maďarského parlamentu za Katolícku stranu, ktorú sama založila. V r. 1920–1922 bola prvou ženou v zákonodarnom zbore. Aktívne bojovala za politické práva žien. Bola zakladateľkou Spoločnosti sociálnych sestier (1923), ktorá vyvíjala svoju činnosť v Maďarsku aj na Slovensku (Schmidt 1998, 178; Frojimovics–Molnár 2009, 339–340). Aj keď sa spolu s ďalšími členkami spoločnosti významne pričinila o záchranu prenasledovaných v dobe krutovlády, jej meno sa zďaleka nestalo tak známym vo verejnosti, ako meno Sáry Salkaházi. Ocenenie Spravodlivý medzi národmi jej bolo komisiou Yad Vashem priznané až 11 rokov po smrti, v r. 1985. Od začiatku rozhodne vystupovala proti rasizmu, proti krajnej pravici, proti židovským zákonom. V mene organizácie Keresztény Női Tábor (Tábor kresťanských žien) napísala 8. novembra 1940 podanie v prospech odvlečených do pracovných práporov, v r. 1941 protestovala u ministra vnútra proti deportácii Židov, prehlásených za osoby bez štátnej príslušnosti, do Jasine. „Protestujeme proti tomu, aby sa na území našej krajiny odohrávali úradmi posvätené masové ukrutnosti. Káže nám tak činiť ľudskosť, naša kresťanská viera a naša maďarskosť…“ – znelo jej krédo (Ritter–Smith– Steinfeld 2009, 257). V lete 1942 poslala všetkým poslancom maďarského parlamentu list, v ktorom protestovala proti pripravovanému štvrtému protižidovskému zákonu. Spisovateľ János Kodolányi (ktorý bol veľkým obhajcom zákona) žiadal, aby bola braná na zodpovednosť: „Kedy dostane Margit Slachta od maďarskej kultúry odpoveď, akú si jej leták zaslúži? Alebo aj ona považuje návrh zákona o vyvlastnení židovskej pôdy za rabovanie, za krádež?“82
Slachta ukrývala v Budapešti, v kláštore Sociálnych sestier na ceste Thököly viacero Židov, medzi nimi aj manželku básnika Miklósa Radnótiho či spisovateľa Jenő Heltaiho. V kancelárii ňou založeného Zväzu Ducha svätého rozmnožovali text prejavu sedmohradského katolíckeho biskupa, záchrancu Židov Árona Mártona,83 ktorým sa biskup obrátil na veriacich a duchovných 18. mája 1944 v kostole sv. Michala v Koložvári.84 Margit Slachta vyzývala aj svojich cirkevných nadriadených, aby protestovali proti prenasledovaniu a ukrutnostiam. Musela strpieť aj poníženie, keď ju na jeseň 1944 fyzicky napadli mladí nyilašovci.
Slachta aj po vojne pokračovala vo svojej práci ako poslankyňa, no pre svoje vystúpenia proti zatváraniu cirkevných škôl a iným proticirkevným opatreniam sa dostala do nebezpečenstva. Pred formujúcou sa komunistickou diktatúrou utiekla v r. 1949 do Rakúska, odtiaľ pod krycím menom Etelka Tóth do Spojených štátov amerických. Zomrela ako deväťdesiatročná v jednom z kláštorov Spoločnosti sociálnych sestier v Buffale. Keď jej bolo udelené ocenenie Spravodlivý medzi národmi a na jej pamiatku bol zasadený strom v parku Yad Vashem v r. 1985, aj maďarský štát udelil pamätnú medailu ňou založenej Spoločnosti sociálnych sestier; jej osobne bola udelená medaila Maďarskej republiky za odvahu. Pamiatke nezištnej záchrannej činnosti Margit Slachta a Sociálnych sestier venovali v r. 1996 pamätnú tabuľu. Umiestnená je na budove bývalého kláštora v ulici Thököly v Budapešti. Na bielej mramorovej tabuli sú tri kovové ruže a nápis:

Tu bol materský kláštor rehole Sociálnych sestier
zakladateľka ktorej, Margit Slachta, v období krutovlády v r. 1940 – 1945
robila všetko, čo bolo v jej silách,
aby chránila prenasledovaných
Nadácia na uchovanie pamiatky na holokaust v Maďarsku
1996 ZS.U.K.

Na tejto istej budove 7. apríla 2010 umiestnili ďalšiu pamätnú tabuľu na pamiatku obetí teroru nyilašovcov a na pamiatku prenasledovaných v budapeštianskom obvode Zugló.85 12. mája bola odhalená aj ďalšia pamätná tabuľa, ktorú dali spoločne vyrobiť samospráva mestskej časti Újbuda, Kelenligeti Kör a Budapeštianska židovská náboženská obec – Synagóga v mestskej časti Lágymányos. Táto bola umiestnená na budove v ulici Ulászló č. 15, kde Spoločnosť sociálnych sestier taktiež ukrývala prenasledovaných Židov.86
Pomník obetiam holokaustu bol postavený v Budapešti v r. 1991 za budovou synagógy na ulici Dohány. Autorom je Imre Varga. Znázorňuje smutnú vŕbu, pripomínajúcu obrátenú menoru; na listoch stromu sú mená vyvraždených židovských rodín. Na mramorových doskách okolo pomníka sú mená ľudí, ktorí riskovali svoje životy za záchranu Židov. Medzi nimi sú aj mená Sáry Salkaházi a Margit Slachta.
Pamiatkové objekty venované Raoulovi Wallenbergovi na Slovensku

Ako sme sa o tom už zmienili, činnosť záchrancov pôsobiacich v Budapešti sa týkala aj tých Židov, ktorí žili na území pričlenenom v r. 1938 k Maďarsku, dnes patriacom k Slovensku. Po začatí deportácií vidieckeho Židovstva mnohí hľadali útočisko v maďarskom hlavnom meste. Nejeden z nich sa zachránil práve vďaka Wallenbergovi. Nakoľko z budapeštianskych záchrancov je na Slovensku pripomenutý aj pamätníkmi okrem Sáry Salkaházi iba Raoul Wallenberg, v tejto časti svojej práce sa budem venovať pamätným objektom na jeho počesť. Mnoho novozámockých Židov prežilo vďaka nemu, preto miestna náboženská obec z iniciatívy Spoločnosti Židov a kresťanov na Slovensku 7. júla 1997 umiestnila na budove bývalej školy pri synagóge pamätnú tabuľu. Na tabuli je nasledovný slovenský text:

Pamiatke
raoula wallenberga
švédskeho diplomata v Budapešti
ktorý v rokoch holokaustu zachránil
aj židovských bratov a sestry
zo slovenska
spoločnosť židov a kresťanov na slovensku
nové zámky 7. júla 1997.

Z vďaky za to, že Wallenberg zachránil životy viacerým Židom pôvodom zo Slovenska, bol postavený pamätník v Bratislave na Zámockej ulici. Odhalili ho 11. novembra 2004. Je na ňom nápis:

Raoul Wallenberg
1912 – ????
Švédsky diplomat,
ktorý v rokoch vojny
zachránil životy
tisícom židov
vrátane občanov
Slovenska.
V azylovom dome
v Budapešti
očakávali utečenci
vydanie falošných
dokladov, aby mohli
opustiť fašistami
okupované územie.
Po vojne bol zajatý
ruskými vojakmi
a zavlečený do gulagu.
Dodnes nie je známe
kedy zahynul
a kde je pochovaný.

S vďakou
With thank
Na druhej strane:
Raoul Wallenberg
Spravodlivý medzi národmi

Nemám vedomosť o tom, že by niekto zo záchrancov okrem Sáry Salkaházi a Raoula Wallenberga dostal samostatný pomník v skúmanom regióne. Jedinú výnimku predstavuje pamätná tabula v Nových Zámkoch na budove bývalej kaviarne Lapka, dnešného hotela Stardust. Tabuľu s trojjazyčným (slovensko-maďarsko-anglickým) nápisom odhalili v júni 2004 na pamiatku bratov Bélu a Lajosa Lapkovcov. Iniciátorom bol László Winter, rodák z Nových Zámkov, ktorý v súčasnosti žije v austrálskom Sydney. Za svoj život ďakuje novozámockým bratom, ktorí sa aktívne zapojili do aktivít na záchranu Židov. Po obsadení Maďarska Nemcami boli Lapkovci zadržaní, Nemci spolu s nimi odvliekli aj otca László Wintera, Mórica Wintera. Bratia Lapkovci zahynuli v koncentračnom tábore v Dachau. Slovenská časť nápisu na tabuli znie nasledovne:

1944–1945
NA PAMIATKU ZÁCHRANCOV
Dr. BÉLU LAPKU A ĽUDOVÍTA LAPKU
ODDANÝ PRIATEĽ
Dr. LADISLAV WINTER
SYDNEY, AUSTRÁLIA 2002

Spracovanie činnosti ďalších významných záchrancov pôsobiacich v predmetnom regióne sa ešte neuskutočnilo. Máme iba útržkovité informácie, pretože regióny južného Slovenska s prevažne maďarským obyvateľstvom boli mimo záujmu slovenských i maďarských historikov holokaustu. Slovenských preto, lebo tento pás územia obývajú prevažne Maďari, a počas fašizmu patril k Maďarsku; maďarských preto, lebo ide o územie mimo hraníc súčasného Maďarska. V posledných rokoch najmä vďaka výskumom László Koncsola a Gusztáva Tamása Filepa sme sa dostali k novým informáciám o záchrancoch zo súčasného južného Slovenska. Koncsol publikoval dôležité údaje o záchrannej činnosti štyroch duchovných. Ide o katolíckych farárov z Nitry, resp. z Vrakúne László Sedivého a Ferenca Gaála, a o reformovaných duchovných z Jahodnej resp. zo Zvolena Sándora Brányika a Istvána Puskása87 (Koncsol 2006a; Koncsol 2006b). László Sedivy (1870–1944) bol zakladateľom reformovanej cirkvi v Nitre, pre záchranu Židov bol dvakrát väznený (Koncsol 2006a, 126).
Gusztáv Tamás Filep vo svojej knihe cituje spomienky Grácie Kerényi, ktorá sa zmieňuje o malej skupinke Maďarov nie židovského pôvodu v 26. bloku tábora v Ravensbrücku, medzi nimi o Teréz Sturm, ktorá bola odvlečená preto, „lebo bola veľkou obhajkyňou Židov, ukrývala ich“. Zahynula v tábore za hrozných podmienok. Dostala hnačku, a za trest za to, že si zašpinila posteľ, veliteľka baraku ju nahú zavrela do nevykúrenej kúpeľne v mrazivom januárovom počasí. „Tam, za najhroznejších okolností zahynula dobrodinka z Nány“ (Filep 2007, 265–267). Nemám vedomosť o tom, že by lokálpatrioti iniciovali zvečnenie jej pamiatky, ale jej meno je uvedené na štúrovskom pamätníku obetiam svetovej vojny.
Pamätníky „predholokaustu“
Masové vraždenie v Jasini (Kamenec Podolskij) v r. 1941

Z tohto prehľadu nemožno vynechať ani pomník a pamätnú tabuľu obetiam masových vrážd na Ukrajine v Kamenci Podolskom, pretože medzi obeťami boli aj Židia, odvlečení z územia Slovenska.88 Podľa najnovších výskumov maďarská vláda v r. 1941 deportovala cca 22 000 Židov do operačnej zóny na ukrajinskom území s odôvodnením, že ide o osoby bez štátnej príslušnosti. 18 000 z nich bolo zavraždených (Eisen-Stark 2014). Medzi nimi boli mnohí, ktorí už celé desaťročia či celé generácie žili v Maďarsku a svoju štátnu príslušnosť vedeli aj doložiť.89
Dekan Fakulty teológie a výchovy duchovných budapeštianskej Vysokej školy Jánosa Wesleyho pre výchovu duchovných, Tamás Majsai urobil veľa preto, aby sa tragédia, označovaná aj ako „predholokaust“, stala známou, aby sa maďarská spoločnosť konečne skonfrontovala s faktami, a v neposlednom rade preto, aby obete boli dôstojne pripomenuté.90 Spomenutá vysoká škola a Maďarské evanjelické bratstvo spoločne odhalili pamätnú tabuľu v Kamenci Podolskom s nasledovným textom:

Na pamiatku našich židovských bratov, ktorí boli Maďarmi,
alebo hľadali útočisko v Maďarsku v r. 1941.
Vtedajší maďarský štát a neľudská nacistická nenávisť ich vypudila a poslala na smrť.
Nech je ich pamiatka požehnaná!
Umiestnila Vysoká škola pre výchovu duchovných Jánosa Wesleyho
a Maďarské evanjelické bratstvo
2009

Pamätná tabuľa je umiestnená na pomníku postavenom z kameňov, pod ňou sú ďalšie dve tabule rovnakých rozmerov s hebrejským, resp. ukrajinským textom. Pamätná tabuľa bola odhalená aj na budove železničnej stanice v Jasini. Pripomína, že vlaky s deportovanými, vypravené v Maďarsku, prichádzali v lete 1941 na túto stanicu.
Pri príležitosti 70. výročia deportácií odhalili pamätnú tabuľu na budove školy, oproti stromčeka, pochádzajúceho z masového hrobu v Kamenci Podolskom, ktorý zasadili v r. 2003.

Pamätné miesto a pamätník anonymných obetí:
Park ušľachtilých duší

Medzi pamätnými miestami holokaustu predstavuje špecifickú kategóriu pamätný park spolu s pomníkmi v ňom postavenými vo Zvolene. Tieto boli vyhotovené v rámci projektu s názvom Park ušľachtilých duší z r. 2007, ktorý inicioval a realizoval predseda predstavenstva Izraelskej obchodnej komory na Slovensku, Miloš Žiak. Aj jeho rodičia prežili holokaust vďaka záchrancom. Park ušľachtilých duší vytvorili na priestranstve medzi židovským cintorínom a Technickou univerzitou vo Zvolene. Venovali ho pamiatke všetkých tých, ktorí kdekoľvek na území dnešného Slovenska – teda aj na území v r. 1938 pripojenom k Maďarsku – ukrývali Židov, riskujúc svoje životy, bez ohľadu na to, či bola záchrana úspešná, alebo nie. Mnohí zo záchrancov sa sami stali obeťami nacistov, resp. slovenských či maďarských kolaborantov, neraz sa ich telá ocitli v masových hroboch spolu so Židmi, ich mená zostali neznáme, a preto sa nemohli ocitnúť na Múre spravodlivých medzi národmi, medzi menami známych záchrancov Židov.
V Slovenskom národnom povstaní v r. 1944 bojovali mnohí Židia; v tom istom roku 30. septembra sa spustili tzv. druhé deportácie, kvôli ktorým veľa z nich utieklo do hôr a pridali sa k partizánom. Počas povstania a po jeho potlačení nasledovali krvavé represálie. Popravené židovské obete boli pochovávané do masových hrobov spolu s osobami, ktoré ich ukrývali. Na Slovensku vieme o 211 masových hroboch (Žiak–Nižniansky–Snopko– Krajmerová 2009, 96). Viacero masových hrobov sa nachádza aj v okolí Zvolena, o. i. aj na mieste, kde bol vytvorený predmetný pamätný park. V podstate to bol dôvod, prečo padla voľba na toto priestranstvo. V septembri 2009 bol odhalený 5 metrov vysoký monumentálny pomník zo skla zelenej farby, dielo slovenského výtvarníka Pala Macha. V r. 2010 sa dokončil ďalší výnimočný objekt, Cesta pokory. Ide o päť metrov dlhý sarkofág s betónovými stenami, ktorý pripomína hrobku, vchádza sa do neho úzkymi schodmi. Zakrytý je sklenými platňami naplnenými kamienkami, symbolizujúcimi obete holokaustu. Platne sú vložené medzi železničné koľajnice, ktoré symbolizujú transporty do koncentračných táborov. Kto prejde podzemím, cestou počuje židovské pohrebné piesne, potom sa dostane von bielymi schodmi smerom ku Stromu života.

Čo dodnes chýba…

Aj keď v posledných rokoch významne vzrástol počet obcí, v ktorých nejakým spôsobom zvečnili pamiatku na židovské obete (najmä od 60. výročia holokaustu), ešte stále je veľa miest, kde sú v tomto ohľade stále dlžní svojim bývalým občanom. Je na zamyslenie, že ani v Maďarsku, ani na Slovensku neexistuje pamätný objekt vyhotovený z iniciatívy kresťanských cirkví na pamiatku zavraždených veriacich, ktorí v zmysle norimberských rasových zákonov boli považovaní za Židov, aj keď desaťročia predtým boli pokrstení, alebo sa už narodili kresťanským rodičom. V tomto kontexte si zasluhuje uznanie iniciatíva manželského páru – reformovaných duchovných z Martoviec pri Komárne. Vďaka nim sa uchováva pamiatka na obete z radov miestnych Židov prostredníctvom pamätnej tabule na budove domu smútku na miestnom cintoríne od r. 2010.

Poškodzovanie a zneuctenie pomníkov holokaustu

Popri správach o pribúdaní pamiatok židovským obetiam holokaustu nie sú, žiaľ, zriedkavé ani správy o zneuctení, o poškodzovaní náhrobníkov na židovských cintorínoch. V súčasnosti sme konfrontovaní so stále znepokojujúcejšími prejavmi antisemitizmu, a zdá sa, že rastie aj tábor popieračov holokaustu. Sú tu aj otvorené alebo maskované snahy na relativizáciu šoa: spochybňuje sa jedinečnosť holokaustu, to, že išlo o pokus o totálne vyhladenie celého národa po celej Európe; dáva sa znamienko rovnosti medzi holokaust a zločiny spáchané v mene komunizmu. Antisemitizmus je silne spojený s protiizraelskými postojmi. Antisemitizmus je citeľný aj v regiónoch, ktoré sú predmetom môjho výskumu, a prejavuje sa aj zhanobením budov, pamätných objektov, náhrobníkov viažucich sa k židovstvu. Niekoľko príkladov:
O zhanobení dunajskostredského pomníka holokaustu informovala tlač v r. 2002:
„Neznámi vandali ohavne počmárali pomník holokaustu na námestí Yehudu Assada v centre mesta. To, že naň namaľovali nápis „Nech žije Palestína“, nás privádza k dvom konštatáciám. Graffiti určite nie je dielom „dunajskostredských Palestíncov“! Tento čin mohli spáchať iba osoby ovplyvnené ideológiou neznášanlivosti, ktoré nemajú potuchy o tom, že počas krvavej 2. svetovej vojny tisíce slušných dunajskostredských občanov odvliekli do hitlerovských koncentračných táborov. Z hrozných tovární na smrť sa vrátili iba niekoľkí… Voči nim, voči ich deťom, vnukom a voči všetkým Dunajskostredčanom dobre vôle predstavuje hanebnosť každý trestný čin, spáchaný z nevedomosti alebo zo sebeckého politického záujmu, ktorý zneucťuje pamiatku zomrelých…91
Na rimavskosobotský pomník, postavený v roku 2005, niekoľko mesiacov po jeho odhalení niekto napísal, že „svetová vojna je klamstvo“. Žiaľ, antisemiti zneuctili tento pomník aj neskôr, v roku 2006 dokonca viackrát. Neznámi páchatelia ho polepili fotografiami Hitlera, pokúsili sa doň vytesať hákový kríž, na pomník dokonca nasypali obsah nádob na smeti, čím ho značne zašpinili.92
Vyššie už bola spomenutá krádež pamätnej tabule holokaustu v Komárne. Nové tabule, umiestnené na mieste tej pôvodnej, neznámi páchatelia v januári 2008 zneuctili, keď na ne namaľovali hákový kríž a číslo 88, ktoré sa považuje za kód pozdravu Heil Hitler (HH).
Prednedávnom, krátko po ich umiestnení v r. 2013 v Komárne neznámi páchatelia poliali smolou kamene zmiznutých osadených na pamiatku rodiny Paszternákovcov. Správca základnej školy, ktorá stojí na mieste bývalej pekárne Paszternákovcov, ich hneď očistil. Pravnuk jedného z obetí, András Paszternák napísal dojímavý a poučný príspevok na svoj blog s titulkom Dostali sa im tri mesiace, alebo smola a moji prarodičia, ktorý prevzali viaceré portály. Považujeme ho za dôležitý, preto ho tu zverejňujeme aj my ako akýsi doslov:

Človeka, keď chodí po svete, sa často pýtajú, odkiaľ prichádza. Zvyčajne odpovedám bez zaváhania: z Komárna. Aj keď pomaly štrnásť rokov žijem v Budapešti, môj DOMOV je predsa stále tam, niekde pri sútoku Dunaja a Váhu. Tu som vyrastal, viažu ma sem zážitky z krásneho detstva. Tu som chodil do jasieľ, do materskej školy. Tu som drel ľavice základnej školy na Mierovej ulici a Gymnázia H. Selyeho. Tu ma vzala stará mama prvý raz do synagógy, medzi starými múrmi Menházu ma ako trinásťročného vyvolali k čítaniu Tóry na mojej Bar micve. Tu som počúval príhody o prastarom otcovi, o pekárovi Zsigmondovi Paszternákovi z ulice Tolnai, a o jeho manželke – mojej prastarej mame – Márii Paszternák. Počul som o šťastných komárňanských rokoch, aj o bezútešných všedných dňoch v 30., 40. rokoch. Vždy som sa cítil byť otrasený, keď som na zozname obetí krutovlády uvidel mená troch súrodencov starého otca – Margit, Dezső, Sándor a príslušníkov ich rodín.
Žiaľ, starého otca som osobne nepoznal. Rád by som sa ho bol opýtal, ako mal silu vrátiť sa v r. 1945 do vyrabovaného rodinného domu a uvedomiť si, že už nemá rodičov, súrodencov, že sa nevrátil jeho švagor, švagriná, ich deti… Rád by som bol pochopil, ako dokázal znovu si založiť rodinu v Komárne, znovu otvoriť pekáreň v Tolnai ulici, a potom ešte dlhé roky po zoštátnení piecť bochníky na mieste, odkiaľ mu vzali všetkých, ktorých mal rád. Keď som tieto otázky položila starej mame, ktorá prišla do Komárna v r. 1945, odvetila: „Starý otec mal toto mesto tak rád, že nikde inde by nikdy nedokázal žiť. Ani napriek tomu, čo sa stalo jeho rodine.” Toto leto, 69 rokov po ich odvlečení, moji prarodičia a ich zavraždené deti „sa vrátili” na bývalú Tolnai, dnes Komenského ulicu. Keď som sa v septembri vrátil z Izraela, moja prvá cesta viedla k nim do Komárna. Zastavil som sa pred kameňmi zmiznutých, a veril som, že po tom, čo prešli dve generácie od všetkého, čo sa im stalo, toľko si zaslúžili. „Doma“ im boli dopriate tri mesiace. Toľko času bolo dopriate pamätným kameňom, kým niekto alebo niektorí ich poliali smolou. Ich osud naveky uchová nezmazateľnú pamiatku na nosenie žltej hviezdy, na vytvorenie geta v Komárne, na vyrabovanie rodinných domovov a na dobytčie vagóny na železničnej stanici v južnom Komárne, nech by sa ju akokoľvek snažili niektorí ľudia vymazať slovami alebo vedrom smoly. Drahá prastará mama Mária, drahý prastarý otec Zsigmond, Margit, Dezső a Sándor, ak na vás vylejú smolu, akoby som bol poliaty ja. Nič iné mi nezostáva, než nasledovať príklad starého otca Jenő, aj keď popálený horúcou smolou, zostať hrdým Komárňančanom.93

Literatúra

Bárkány, Eugen–Dojč, Ľudovít (1991): Židovské náboženské obce na Slovensku. Bratislava: Vesna.

Bauer, Juraj (2007): A plynuli stáročia. Pamätné tabule a nápisy, erby, busty, monogramy, domové znaky mesta Košice. Košice: OTA.

Berger Ágnes (2006): Emlékező macskakövek. Múlt és Jövő 17/4, s. 52–53.

Braham, Randolph L. (2009): A keresztény egyházak és a holokauszt Magyarországon. In Ritter–Smith–Steinfeld eds. 2009, s. 194–201.

Braham, Randolph L. (2003): A népirtás politikája. A holokauszt Magyarországon. Budapest: Új Mandátum Könyvkiadó.

Braham, Randolph (2014): Magyarország keresztény egyházai és a holokauszt. In A holokauszt Tinódija. Randolph L. Braham az új Múlt és Jövő folyóirat negyedszázadában. Tisztelgés a tudós 90. születésnapjára. Kőbányai János összeáll. Budapest: Múlt és Jövő Könyvkiadó, s. 143–178.

Büchler, Róbert, J. zostavil a preložil (2009): Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku 1. časť: A–K. Bratislava: SNM–Múzeum židovskej kultúry

Büchler, Róbert, J. zostavil a preložil (2010): Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku 2. časť: L–R. Bratislava: SNM–Múzeum židovskej kultúry

Büchler Róbert, J. zostavil a preložil (2013): Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku 3. časť: S–T. Bratislava: SNM–Múzeum židovskej kultúry

Büchler Róbert, J. zostavil a preložil (2014): Encyklopédia židovských náboženských obcí na Slovensku 4. časť: U–Ž. Bratislava: SNM–Múzeum židovskej kultúry
Eisen, George–Stark, Tamás (2014): Az 1941-es galíciai deportálás és a kamenyec-podolszkiji tömegmészárlás: a magyar holokauszt első fejezete. Valóság (9)

Engel Alfréd (1995): A dunaszerdahelyi zsidó hitközség emlékkönyve. Pozsony: Kalligram /Csallóközi Kiskönyvtár/

Frojimovics Kinga–Molnár Judit (2009): A Világ Igazai Magyarországon a második világháború alatt. Budapest–Jeruzsálem: Balassi–Yad Vashem.

Fulbrok, Mary (2001): A német nemzeti identitás a holokauszt után. Budapest: Helikon.

Gaško, Mikuláš (2014): Nad úkrytom. A bunker felett. The trains of Death. (Spomienky košického advokáta. Egy kassai ügyvéd visszaemlékezései. Memories of an Attorney). Bratislava: Slovenská advokátska komora.

Gellér Ádám–Gellért János (2012): Az 1941. évi kőrösmezői deportálások. A kitoloncolásokat jóváhagyó minisztertanácsi döntés háttere. Betekintő. Az Állambiztonsági Szolgálatok Történeti Levéltárának internetes folyóirata 2002/2. sz. http://www.betekinto.hu/2012_2_gellert_gellert

Gerlach, Christian–Aly, Götz (2005): Az utolsó fejezet. A magyar zsidók legyilkolása. Budapest: Noran Kiadó.

Glanc, Tomáš (1999): Stopy jmen mŕtvych. Kritická příloha Revolver revue 14, s. 37–46.

Görög Artur (1991): A kassai zsidóság története és galériája. Bné-Brák.

Gruber, Ruth Ellen (2010): Zsidó emlékhelyek Európában. Budapest: Geograph Kiadó.

Hídvégi Máté szerk. (2006): Boldog Salkaházi Sára. Emlékkönyv. Budapest: Szent István Társulat.

Iltis, Rudolf (1959): Die jüdische Gemeinden in der Tschechoslowakischen Republik nach dem zweiten Weltkrieg. Prag: Zentral-Kirchenverlag.

Jelinek, Ješajahu Andrej (2009): Dávidova hviezda pod Tatrami. Židia na Slovensku v 20. storočí. Praha: Vydavateľstvo Jána Mlynárika.

L. Juhász Ilona (2010a): Neveitek e márványlapon. A háború jelei. Adalékok a világháborús emlékjelek etnológiai szempontú értékeléséhez. Somorja: Fórum Kisebbségkutató Intézet /Jelek a térben 3./

L. Juhász Ilona (2010b): A holokauszt emlékjelei tájainkon. Új Szó 2010. június 19., 12–13. p.

L. Juhász Ilona (2012): Különvonatok és előholokauszt. Az 1941-es kőrösmezői deportálás és a kamenyec-podolszkiji vérengzés emlékezete. Új Szó 2012. október 20., 24. p.

Komoróczy Géza (2000): Holocaust. A pernye beleég a bőrünkbe. Budapest: Osiris.

Koncsol László (2006a): Sedivi Lászlóról háromszor. In uő. Tegnap a holnap után. Pozsony: Madách Posonium, 104–127. p.

Koncsol László (2006b): Zsidómentő lelkészek és laikusok a Felvidéken. In uő. Tegnap a holnap után. Pozsony: Madách Posonium, 128–149. p.
Korčok, Martin (2015): Pracovný a koncentračný tábor Židov v Seredi. Pamiatky a múzeá 64/1, s. 38–41.

Kornfeld Tibor (2014): Volt egyszer egy zsidó város, Dunaszerdahely. H.n. [Dunaszerdahely]: Agentúra RADKO.

Lang, Tomáš–Štrba, Sándor (2006): Holokaust Židov na južnom Slovensku. Na pozadí histórie novozámockých Židov. Bratislava: Kalligram.

Majsai Tamás (1986): Iratok a kőrösmezői zsidódeportálás történetéhez, 1941. Budapest, Ráday-gyűjtemény évkönyve, IV–V.

Mičev, Stanislav (2009): Osudy ušlachtilých duší. In Žiak–Nižňanský–Snopko–Krajmerová eds. 2009, s. 98–122. p.

Nižňanský, Eduard (2010): Nacizmus, holokaust, sloveský štát. Bratislava: Kalligram.

Raab Ferenc (2000): A komáromi zsidók múltja és jelene. Komárom: KT Kiadó.

Ritter, C.–D. Smith, C.–Steinfeld, I. (2009): A holokauszt és a keresztény világ. Budapest: Egyházfórum–Balassi.

Somodi Henrietta (2001): Zsidók Bács-Kiskun megyében. Budapest: Makkabi Kiadó.

Strba Sándor–Lang Tamás (2004): Az érsekújvári zsidóság története. Pozsony: Kalligram.

Szenes Sándor (1986): Befejezetlen múlt. Keresztények és zsidók, sorsok. Budapest: magánkiadás.

Szirtes Zoltán összeáll. (1996): Temetetlen halottaink, 1941: Körösmező, Kamenyec-Podolszk. Budapest: Magánkiadás.

Szita Szabolcs szerk. (2000): Tények, adatok a cigányok háborús üldöztetésének (1939–1945) tanintézeti feldolgozásához. Budapest: Magyar Auschwitz Alapítvány – Holocaust Dokumentációs Központ.

Turai Hedvig (2009): Emlékkő, botlatókő, próbakő. Holokauszt és kortárs művészet. In Az eltűnt hiány nyomában. Az emlékezés formái. Gantner B. Eszter–Réti Péter szerk. Budapest: Nyitott Könyvműhely, s. 34–53.

Varga László (2010): Velünk éltek. A nagymegyeri zsidóság története. Komárom: Komáromi Zsidó Hitközség.

Zubčeková, Helena (2006): História židovskej náboženskej obce v Tekovských Lužanoch. Vydané pri príležitosti výročia prvej písomnej zmienky o Tekovských Lužanoch. Tekovské Lužany: Obecný úrad.

Žiak, Miloš–Nižňanský, Eduard–Snopko, Ladislav–Krajmerová, Eva eds. (2009): Park ušľachtilých duší 3. Bratislava: Izraelská obchodná komora na Slovensku.

 

Príloha

Azkara v Hamuliakove
V Hamuliakove, susediacej dedinke so Šamorínom sa v piatok večer 19. júna konala askara v rámci tunajších každoročných obecných slávností. Konala sa popri pietnej spomienke na padlých vojakov I. a II. svetovej vojny.Pred šesťdesiatymi piatimi rokmi v roku 1944 bola aj odtiaľto deportovaná jediná tu žijúca osemčlenná židovská rodina Feigenbaum. Rodičia tejto rodiny Gábor (1881–1944) a Hedviga (1886–1944) sa so svojou dcérou a jej rodinou už nevrátili z koncentračného tábora smrti Osvienčim. Táto rodina vlastnila obchod a veľkostatok, na ktorom zamestnávala niektorých obyvateľov dediny, ktorí ich aj po mnohých rokoch mali v peknej a vďačnej spomienke ako ľudských a štedrých.
Pôvod židovstva v kedysi prevažne maďarskej dedinke siaha až do polovice 18. storočia. V 19. storočí tu žila rodina Gabriela Blaua, do ktorej sa v r. 1869 pri ženil z ďalekého Bardejova Abraham Feigenbaum, a vzal si ich dcéru Netty. Ujal sa neskôr dedičstva a viedol tu statok, obchod a krčmu. Možno dodať, že ani jedno zo šiestich detí Abrahama a Netty (vrátane Gábora) s ich rodinami neprežilo šoa, mimo ktorých potomkov, ktorým sa podarilo nejako zachrániť. Askara spomienková slávnosť na mŕtvych, spájajúca sa najmä s holokaustom v Hamuliakove začala koncertom židovských piesní v podaní melca-kantora Ervína Schönhausera na miestnom námestí, pred súčasným rekonštruovaným Domom kultúry, kedysi obydlím rodiny Feigenbaum. Obec spolu z pozostalou rodinou na tomto dome odhalila Feigenbaumovcom v roku 2004 pamätnú tabuľu. Naša spomienka pokračovala v miestnom parku pri pamätníku padlým oboch vojen a pri pamätníku šoa, ktorý bol slávnostne odhalený v roku 2006 vedením obce a hosťom prof. Pavlom Mešťanom, riaditeľom bratislavského Židovského múzea. Slávnostnými rečníkmi pri tohoročnej jubilejnej spomienke boli okrem starostu obce Jozefa Schnobla aj hostia za Židovskú obec Ing. Tibor Kornfeld a MUDr.Tibor Feldmár z Dunajskej Stredy.
Odznela ešte jedna trúchlivá židovská pieseň Ervína Schönhausera a po nej nasledoval kadiš, ktorý sa už tradične modlil dnes už 93 ročný Ing. Alexander Singer, syn tiež zahynulého posledného šamorínskeho rabína, Abrahama Jákoba Singera (1888–1944).
Zdá sa, že takáto spomienková slávnosť, keďže tu nebola prvá, sa stala v Hamuliakove už tradíciou. Pre túto obec je výnimočné aj to, že má ako snáď jedna z mála na Slovensku aj Židovskú ulicu (je na niekdajšom pozemku tejto rodiny), ktorú miestne zastupiteľstvo
pri pomenovávaní názvov ulíc zanechala pod týmto názvom tak, ako ju predtým všetci volali. Je to pre miest
Rozišli sme sa po tejto askare s pocitom vďačnosti za ňu a zadosťučinenia pre tých, ktorí
mučivo zahynuli v plyne koncentračných táborov, nakoniec zhoreli v peciach a nemajú svoj hrob.
Kiež je to mementom!
Ján Hevera
Šamorín a okolie 19, 1999/7–8, s. 5.

Pomník s menami obetí
Pietna slávnosť pri príležitosti 70. výročia holokaustu

29. júna bola v dunajskostredskom židovskom cintoríne pri príležitosti 70. výročia holokaustu spomienková slávnosť. Na pietnom podujatí odhalili pomník s menami 2735 ľudí, ktorí boli deportovaní z Dunajskej Stredy a okolia a zahynuli v koncentračných táboroch. Pomník je dielom sochárky Adrienn Kutak zo Šiah.
Slovenskú a izraelskú hymnu predniesol spevácky súbor Lajosa Bárdosa z Veľkého Medera, v mene dunajskostredskej židovskej náboženskej obce privítal prítomných Tibor Feldmár: veľvyslanca Izraela Alexandra Ben-Zviho, primátora JUDr. Zoltána Hájosa, viceprimátora László A. Szabóa a poslancov mestskej samosprávy. Na slávnosti bol ďalej prítomný čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR Prof. Pavel Traubner, ústredný tajomník zväzu Martin Kornfeld, zástupcovia miestnych historických cirkví dekan Monsign. László Szakáll a duchovný reformovanej cirkvi Dr. Zsolt Görözdi, delegácia Zväzu protifašistických bojovníkov, zástupcovia židovských náboženských obcí z okolia, potomkovia ľudí, ktorí prežili hrôzostrašné roky a dnes žijú v Austrálii, Spojených štátoch, Kanade, či v Izraeli. Tibor Feldmár sa poďakoval Jurajovi Sternovi a Tiborovi Kornfeldovi, ktorý sizyfovskou prácou zostavili menný zoznam obetí. Ten však ešte stále nie je úplný: zhruba 300 osôb sa im ešte nepodarilo vypátrať. Na spomienkovej slávnosti si hrôzostrašné udalosti spred 70. rokov účastníci pripomenuli úryvkom z knihy Anima rerun – Duša predmetov z pera Évy Fahidi, ktorý predniesol herec Oszkár Gáti. Následne odhalili pomník obetí.
Tibor Kornfeld povedal: čas nie je schopný zaceliť bolestivé rany: „Holokaust poznačil aj nás, ale musíme spomínať, lebo ten, kto zabúda na minulosť, nemá budúcnosť.“ Veľvyslanec Ben-Zvi pripomenul, že intolerancia je aj dnes v každej spoločenskej vrstve prítomná, a je potrebné zdvihnuť hlas proti jej prejavom. Zoltán Hájos povedal: precíti bolesť židovstva, nakoľko aj jeho rodičov a starých rodičov perzekvovali na základe Benešových dekrétov. Odchod Židov z Dunajskej Stredy mesto ochudobnelo, a to nielen po hmotnej, ale aj po kultúrnej a spoločenskej stránke, nové generácie už nepoznajú zvyky a tradície Židov. „Preto nabádam dunajskostredskú židovskú náboženskú obec, aby vytvorila židovské múzeum, ktoré by podporilo aj mesto“ – navrhol primátor. Duchovný pastier reformovanej cirkvi vyzdvihol potrebu spomienky na obete. Pavel Traubner pripomenul: z takmer 3 deportovaných sa vrátilo len 600 ľudí, väčšina z nich definitívne opustila krajinu, v Dunajskej Strede sa ku svojim židovským koreňom hlási už len 60 osôb. Poslanec mestskej samosprávy Alexander Dakó vo svojom príhovore, ktorý predniesol v hebrejčine, angličtine a maďarčine, povedal: v roku 1944 Dunajskostredčania poslali na smrť Dunajskostredčanov, ale za to sa ešte nikto neospravedlnil. Preto žiadal duše obetí o odpustenie.
László Szigeti sa prihovoril v mene občianskych združení. Spochybnil možnosť kolektívneho odpustenia, ako aj to, či má niekto právo v mene mesta žiadať o odpustenie. „Som potomkom páchateľov a týmto sa dá len veľmi ťažko vysporiadať. Teraz sa tu ozvalo svedomie, ktoré sa samo od seba len ťažko lieči“ – povedal. Na konci pietnej slávnosti jeruzalemský kantor Baruch Wesely odriekol smútočnú a spomienkovú modlitbu za obete holokaustu.

http://www.dunstreda.sk/dh/content/pomn%C3%ADk-s-menami-obet%C3%AD
(stiahnuté: 22.8.2015)

Az emlékezés jelei
A holokauszt dél-szlovákiai mementói

(Összefoglalás)

A tanulmány a holokauszt emlékjeleit mutatja be, elsősorban Dél-Szlovákiára fókuszálva, viszont össz-szlovákiai kontextusban. Tárgyalásra kerülnek azok a Szlovákia határain kívül található emlékjelek is, amelyek kötődnek a mai Szlovákia területén élt holokausztáldozatokhoz (pl. Kamenyec-Podolszkij). A második világháborút követően a szocialista blokk országaiban a hatalom ellenezte a holokauszt-emlékjelek állítását, csupán az antifasiszta ellenállóknak állítottak emlékműveket. A túlélők azonban (ahol erre lehetőségük volt) a temetőkben vagy pedig a zsinagógákban valamilyen módon megörökítették a közösség elpusztított tagjainak emlékét. A temetői síremlékekre is felkerültek az áldozattá vált családtagok, rokonok nevei. Az 1989-es rendszerváltást követően jelentősen megváltozott a helyzet. Több település közterén is megjelentek a holokauszt mementói, néhány emlékjelet az egykori lerombolt zsinagóga helyén állítottak fel. A tanulmány kitér a roma holokauszt emlékjeleire is, valamint azokra is, amelyek a bátor életmentőkre emlékeztetik az utókort, többek között a három kassai születésű, Budapesten tevékenykedő nőre, Slachta Margitra, Bernovits Vilmára és Salkaházi Sárára. E két utóbbi hölgy maga is áldozattá vált, a zsidók bújtatásáért védenceikkel együtt őket is a Dunába lőtték a nyilasok.

 

Die Zeichen der Erinnerung
Mahnmale des Holocaust in der Südslowakei

(Zusammenfassung)

In der Studie werden die Erinnerungszeichen des Holocaust präsentiert – der Fokus liegt vor allem auf der Südslowakei, wobei die Zusammenhänge in einem gesamtslowakischen Kontext erörtert werden. Es werden auch jene Mahnmale einbezogen, die sich außerhalb der slowakischen Staatsgrenzen befinden, aber doch in einer engen Verbindung mit den Holocaust-Opfern aus dem Gebiet der heutigen Slowakei stehen (z. B. Kamjanez-Podilskyj). Nach dem Ende des Zweiten Weltkrieges hat die Staatsmacht in den Ländern des sozialistischen Blocks die Errichtung von Holocaust-Mahnmäler missbilligt, es wurden lediglich Erinnerungszeichen für die antifaschistischen Widerstandskämpfer gestiftet. Die Überlebenden haben jedoch die Erinnerung an die verstorbenen Gemeindemitglieder in den Friedhöfen oder Synagogen in gewisser Form – je nach ihren Möglichkeiten – immer wieder festgehalten. Die Grabmäler in den Friedhöfen wurden ebenfalls mit den Namen der verstorbenen Familienmitglieder versehen. Nach dem Systemwechsel im Jahre 1989 hat sich die Situation erheblich verändert. Im öffentlichen Raum mehrerer Gemeinden sind Mahnmale des Holocaust erschienen – einige dieser Zeichen wurden an der ehemaligen Stelle der (zerstörten) Synagoge errichtet. Die Studie geht des Weiteren auch auf die Erinnerungszeichen des Holocaust der Roma ein. Thematisiert werden auch solche Denkmäler, die die Nachwelt an die mutigen Lebensretter erinnern – so etwa an die drei gebürtigen Kaschauerinnen, die in Budapest tätig waren: Margit Slachta, Vilma Bernovits und Sára Salkaházi. Die beiden letzteren Damen sind dabei selbst zum Opfer geworden – für die Hilfe und das Versteck, die sie jüdischen Personen geboten haben, wurden sie von den Pfeilkreuzlern – zusammen mit ihren Schützlingen – in die Donau geschossen.