szombat, június 12, 2021

(Banský duch a banský škriatok v poverových predstavách gemerskej baníckej obce  Rudná)

Počas mojich národopisných výskumov  poverových predstáv v  gemerskej maďarskej baníckej obci Rudná som sa stretla s niekoľkými podaniami, ktoré súviseli s  banskými duchmi, banskými škriatkami. Miestni obyvatelia ich nazývajú permoníkmi, resp. perpónikmi a rovnaký názov používajú aj obyvatelia okolitých maďarských a slovenských obcí. V tejto štúdii sa  pokúsim podať prehľad o tom, čo vie dnes maďarská (resp. slovenská) folkloristika o banských duchoch, a zároveň predstavím povesti zozbierané v Rudnej.

I.

Údaje súvisiace s banskými duchmi, známe v maďarskej odbornej literatúre do prelomu 19.–20. storočia, zhrnul roku 1890 György Versényi v Ethnographii.  Zoltán Ujváry v publikácii, predstavujúcej jeho činnosť, osobitne vyzdvihuje Versényiho zásluhu na tom, že  sa  aj banícke povery zaradili k folklórnym témam. Istý čas aj  sám pôsobil v kremnickej baníckej oblasti. V tamojšom maďarskom spolku mal  prednášku o dôležitosti zbierania folklórnych tradícií. Vo svojom článku, publikovanom  roku 1885 v 176. čísle periodika Fővárosi Lapok, uvádza viac baníckych povier. Banského ducha  nazýva banskou príšerou a prisudzuje jej nemecký pôvod. Jeho postava je podobná trpaslíkovi, má dlhú bielu bradu, nosí červené nohavice a zelenú čiapku. Obyčajne pomáha, ale často aj trestá. V jednej z poverových poviedok, ktoré uvádza Versényi, banský duch ukázal gelnickému baníkovi, kde môžu objaviť zlato a v jednej spišskej bani  tiež pomohol banský duch  nájsť rudu. V jeho zbierke sa v dvoch príbehoch objavil príklad toho, že hoci banský duch včas upozornil baníkov na nebezpečenstvo, tí ho neposlúchli, a  následkom banského nešťastia viacerí prišli o život (Ujváry 2002).
V jednotlivých číslach Ethnographie v roku 1924 Néda Relkovič vo svojom príspevku v názvom Néphagyománygyűjtés (Zbieranie ľudových tradícií) uvádza údaje z Veszprému a Börzsönyu, podľa ktorých veszpémsky banský duch je vysoký a má nepriateľský postoj k ľuďom, kým börzsönyský je bezhlavý trpaslík a jeho vzťah k ľuďom je tiež negatívny (Relkovič 1924). Spomenutý autor v 38. čísle toho istého časopisu z roku 1927 uvádza aj poverovú poviedku z obce Turňa (Abovsko-turnianska župa). V tomto príbehu banský duch predpovedal baníkom, že baňu zaplaví voda, ale pretože osem baníkov o tom nevedelo, všetci pritom zahynuli. Keďže ich však banský duch preklial, z času na čas sa objavovali v podobe ducha, raz v ľúbivej, inokedy v ošklivej podobe. Druhý príbeh sa vzťahuje na Banskú Štiavnicu a vystupuje v ňom banský duch, ktorý rozdával poklady. Keďže ho vyhľadali naraz viacerí, nahneval sa pre ich lakomosť, sadol si na nich a zem sa otvorila, potom z bane vyšľahli plamene (Relkovič 1927).
Zsigmond Szendrey sa takisto na stránkach časopisu Ethnographia zaoberá otázkou predstavy banského ducha a vymenúva jeho názvy: banská príšera, banský pastier, banský trpaslík a birgej. Podotýka: „Poznajú ho od Sedmohradska po Satmársku a Máramarošskú župu, na Hornej zemi a v každej baníckej oblasti. Obvykle  je to drobný mužík, v Börzsönyi bezhlavý trpaslík, ale vo Veszpréme a Verespataku obor, v Bucsume sa zase objavuje v rôznych zvieracích podobách.” Szendrey pri charakteristike banských duchov píše, že  sa objavujú aj v skupinách, v rodine, dokonca žijú  rodinným životom, majú manželku a deti (Szendrey 1938).
V diele Magyar Simplicissimus (Maďarský Simplicissimus), pripisovanom nemeckému hudobníkovi a spisovateľovi Danielovi Speerovi a redigovanom Józsefom Turóczi-Trostlerom, opisuje autor ako vlastný zážitok príbeh, ako sa v Banskej Štiavnici stretol s banským škriatkom, keď spolu s baníkmi sfáral do hlbín zeme:

„Chvíľu sme pozorovali prácu, potom sme kráčali ďalej. Môj sprievodca toľko rozprával o strašidlách a o horských alebo šťastie prinášajúcich škriatkoch, že som sa už skoro bál. O hodinu sme sa dostali do najhlbších častí a tu som videl dvoch ľudí (vždy zvyknú pracovať vo dvojici), ako sa na kolenách modlia. Zdesil som sa, lebo môj sprievodca ich nepozdravil a dokonca prstom a rukou mi naznačil, aby som aj ja bol ticho. Po chvíli, kým sme stáli, práve keď znovu vzali do rúk mlaty a aj môj sprievodca ich pozdravil už vyššie spomenutým spôsobom, zrazu sme uvideli asi piaď vysokého človiečika, ktorý mal podobu baníckeho mládenca, nesúceho v ruke lampáš, ubíjačku a dláto! Podišiel k druhej, asi na siahu vzdialenej skale, potom sa vrátil a takto sa ukázal päťkrát po sebe.  Môj sprievodca skríkol: „Šťastie nahor, na ubíjačku, na dláto!” Dvaja muži odpovedali: „Pánboh daj!” a celou silou začali pracovať mlatom na mieste, kde sa pred chvíľou ukázal človiečik. A po pol siahe dolovania našli ako steblo slamy hrubé rýdze striebro, známym spôsobom zarastené v skale.  Padli na kolená, aj môj sprievodca, a modlili sa. Nasledoval som ich príklad a pomodlil som sa jeden otčenáš. Povedali, že som šťastný človek a z celého odloženého kameňa mi dali taký kúsok, aký pri všetkej zodpovednosti mohli dať. Odhadovali, že môže mať hodnotu asi tak štvrť toliara. Ja som veru svoj toliar, ktorý som vydal, neľutoval, lebo som mohol vidieť horského škriatka, o ktorom som predtým už toľko počul.”
(Turóczi Trostler 1956, 233)

Pál Nemcsik vo svojej práci o baníckom živote v maďarskom Borsodnádasde sa zaoberá aj rozprávaniami, poverovými poviedkami baníkov. Banských škriatkov predstavuje ako bytosti, ktoré baníkom  prekážajú v práci a spôsobujú  mnoho nepríjemností. Obvykle stavajú baníkom prekážky v práci, „môžu im zahasiť kahany, vypijú im pitnú vodu, zjedia im chlieb a strašia ich pri práci”. Uvádza, že ich poznali v rôznych baniach pod rôznymi menami: niekde ich nazývali bermakli, inde banský trpaslík, banský duch, na iných miestach ho spomínali ako banskú príšeru alebo banskú dušu. Svojským spôsobom, v duchu komunistických ideologických požiadaviek svojej doby, chápe a charakterizuje banských škriatkov:

„Nie je náhodným javom to, že baníci si kedysi mysleli, že banský duch chodí po bani s takým istým baníckym kahanom ako niekdajší „banskí kapitáni”. Neskúsený, zastrašený, duševne i fyzicky vykorisťovaný baník nie náhodou stotožňoval predstaviteľa nadprirodzených mocností, banského ducha s reálnou osobou, symbolizujúcou vykorisťovanie, s niekdajším banským kapitánom. V jeho vzťahu k obom bol najsilnejším pocitom  strach. Z tohto strachu pramenila aj jeho vynútená poslušnosť až dovtedy, kým sa nedostal na  vyšší stupeň osvietenosti a takmer súčasne zhodil zo seba dvojité jarmo, duševnú závislosť voči nadprirodzeným silám a z vykorisťovania prameniacu závislosť voči predstaviteľom vládnucej triedy.”
(Nemcsik 1961, 42)
V Dodatkoch medzi iným uvádza dva  príbehy (nazýva ich rozprávkami), ktoré súvisia s banským škriatkom. V prvom texte s názvom Rozprávka o smädnom banskom trpaslíkovi nazýva informátor banským trpaslíkom alebo len trpaslíkom bytosť, ktorá vždy vypije baníkom pitnú vodu. Baníci berú na zodpovednosť sud na vodu a nechcú mu veriť, že voda len tak sama od seba zmizne. Aby prišli na koreň veci, vystriehli, čo sa stane s vodou a  uvideli, že ju vypil  trpaslík v otrhaných šatách.  Nechceli mu ublížiť, lebo sa báli, že im prinesie nešťastie, preto sa rozhodli, že v bani umiestnia pri vode pár čižiem a  oblek. Trpaslík si oblečenie vzal so sebou, a potom sa už nikdy viac nevrátil (Nemcsik 1961, 43–45).
V druhom príbehu s názvom Rozprávka o chudobnom baníkovi bytosť, ktorá sa objaví v bani s baníckym kahanom a pomôže baníkovi, nazýva informátor „neznámym človekom”. Je jednoznačné, že ide o príbeh z kategórie povestí o pomáhajúcom banskom duchovi, pretože „neznámy človek” si za svoju pomoc pýtal od chudobného baníka polovicu jeho mzdy. Keď prišlo k deleniu, zvýšil jeden halier. Keď ho chcel baník rozrezať na polovicu, neznámy človek mu povedal: „Nech je tvoj celý zárobok do posledného haliera. Ja ho nepotrebujem, pretože som kráľom útrob Zeme, ktorý milión rokov vládne v zemských hlbinách” (Nemcsik 1961, 45–47).
Podľa autorky hesla banský duch v I. zväzku Maďarského národopisného lexikónu, Ilony Nagy, sa poverové poviedky o permoníkoch rozšírili prostredníctvom nemeckých baníkov, ale vyzdvihuje pri ich šírení aj úlohu slovenských a juhoslovanských baníkov. Pretože sa vyskytoval v poverových predstavách viacerých národností, možno mu pripisovať rôzne názvy, veď pre túto bytosť sú okrem pomenovania banský duch a permoník známe aj názvy banský pastier, banský trpaslík, bergmándli, bergmanli, berkanik, birgej, permantli, perťmanik a pörtmandli.  Väčšina týchto názvov poukazuje na nemecký pôvod. V rôznych banských oblastiach Uhorska  popisujú zovňajšok banského ducha odlišne, najčastejšie je to drobná postava bradatého trpaslíka, ktorý nosí červenú čiapku a odev, v ruke drží banícke náradie. Vo Veszprémskej župe však vystupuje v poverových poviedkach ako obor, v Börzsönyi je bezhlavý, ale opisujú ho aj vo zvieracej podobe. Ilona Nagy zaraďuje sujetové typy poverových poviedok do siedmich skupín. Podľa prvej vystupuje banský duch ako pomocník, pracuje namiesto baníka, ktorý si s ním rozdelí mzdu. Banský duch v povestiach druhej skupiny dopredu upozorňuje na nebezpečenstvo. Tretiu skupinu tvoria zákazové povesti (maď. tabumondák), v ktorých banský duch potrestá tých, ktorí sa previnili proti banským pravidlám. V príbehoch, patriacich do štvrtej skupiny, baník na Štedrý večer zablúdi a banský duch ho obdaruje zlatom, ktoré sa však okamžite stratí, ak sa baník vráti domov. V piatej skupine v bani vypukne požiar a banskí duchovia nedovolia odniesť odev baníkov. Ak ho predsa odnesú, vypuknú nové požiare. V poviedkových typoch šiestej skupiny sa vždy stratí voda, ak však banským duchom zhotovia nové šaty, tí sa už nikdy viac neukážu a aj voda zostane. V poslednej skupine povestí banskí duchovia prosili, aby ich vzali na voz. Ak ich baníci radi odviezli, voz len tak letel (Nagy 1977, 214).
V Katalógu maďarských poverových poviedok (Magyar Hiedelemmonda Katalógusa), ktorý zostavila Anna Bihari, pod heslom banský duch, banský trpaslík delí poverové povesti do troch skupín: 1. banský duch pomáha baníkom, upozorňuje baníkov; 2. banícki trpaslíci trestajú ľudí alebo si z nich robia žarty; 3. zlomyseľný banský duch, banská príšera. V prvej skupine sú zastúpené dve, v druhej a tretej po jednej poverovej povesti, ktoré zaznamenal Jenő Barabás v Rudnej  roku 1955 (Bihari 1980).
Tekla Dömötör vo svojej knihe A magyar nép hiedelemvilága (Poverové predstavy maďarského ľudu) pojednáva pod heslom obri, trpaslíci aj o banských duchoch. Píše, že počas svojich výskumov v okolí miest Tatabánya a Salgótarján v roku 1950 zaznamenala, že miestni baníci označovali banského ducha názvom pörtmandli a rovnako ich nazývali aj baníci v okolí Pätikostolia (maď. Pécs). Dobrotivý banský duch pomáha poctivým baníkom a ukáže im bohaté nálezisko, resp. upozorňuje ich na blížiace sa nebezpečenstvo, ale objavuje sa aj ako negatívna postava, v takom prípade ich straší a trestá (Dömötör 1981).
Attila Paládi-Kovács vo svojej knihe, zaoberajúcej sa gemerským baníctvom a vykonávaním lesných živností –  kde sa nachádzajú aj početné údaje z Rudnej – tiež spomína permónika. V skúmanej oblasti ho „považujú za ducha zomrelého človeka, ktorý adventným kahanom zviedol dávnych baníkov na zlé cesty, na miesta bez ciest…” Niektorí informátori porozprávali autorovi svoje vlastné zážitky, viacerí z nich aj verili v ich existenciu. Mnoho príbehov je o tom, ako ich zaviedol permonik do rieky Slaná. V Drnave, ležiacej v blízkosti Rudnej, nazývali banského škriatka pormónikom a podľa miestnej povery aj tam zaviedol baníkov na nesprávnu cestu. V slovenskej obci Betliar, od severu susediacej s Rudnou, ho volajú perchmánikom (Paládi-Kovács 1988).
V VII. zväzku publikácie Magyar néprajz (Maďarský národopis) pod heslom banský duch aj Éva Pócs spomenula permoníkov. Podľa jej názoru tieto poverové postavy sa v maďarskom prostredí rozšírili prostredníctvom nemeckých baníkov, ktorých kedysi presídlili do Uhorska, ale pri ich šírení mohla byť významná aj sprostredkovateľská úloha slovenských baníkov. Pre banského ducha uvádza sedem pomenovaní: banská príšera, banský pastier, banský trpaslík, bergmanli, pörtmandli, birgej a permoník. Opisuje ich ako trpaslíkov, bytosti s bradou, ale zisťuje, že na niektorých miestach sa objavuje aj v podobe obra. Najčastejšie sa zjaví ako pozitívna bytosť, ale ak sa niekto previní proti zákonom bane, na toho uvalí menší či väčší trest. Ak sa objaví, obvykle to znamená, že sa blíži nebezpečenstvo (Pócs 1990).
Károly Jung vo svojej štúdii, publikovanej  roku 1998 v časopise Néprajzi Látóhatár, zhrnul doterajšie poznatky súvisiace s banským duchom,  podáva prehľad o odbornej literatúre k tejto téme, uvádza tiež doteraz neznáme hornozemské a dolnozemské údaje. V maďarskom národopise doteraz najstarší známy záznam o banskom duchovi  pochádza z Hornej zeme z roku 1714 od jezuitského autora Istvána Csibu. Károly Jung vo svojej štúdii publikuje  doteraz neznámy údaj, ktorý objavil v Magyar Könyvszemle r. 1998, č. 114. V spomenutom časopise je recenzia  diela francúzskeho cestovateľa Jeana Baptistu Morina (1583–1656), ktoré bolo doteraz v Maďarsku neznáme. Tento cestovateľ navštívil  roku 1615 medzi iným aj Banskú Bystricu a Kremnicu. Autor recenzie, András László Magyar, píše: „Morin sa ich pýta, či zvykli vidieť banských démonov? Jeden z nich odpovedá: zvykli veru: trpaslíkovitého, černošského démona napríklad aj on už videl, ale okrem preľaknutia sa mu nič nestalo, veď démoni tu dole zvykli s ľuďmi len žartovať. Síce sa medzi nimi našli aj takí, ktorí zahasia kahan a aj ináč potrápia ľudí. Na otázku, čoho sa boja najviac, baník odpovedal: zemetrasenia, čo síce nie je spôsobené baníctvom, ale predsa je v tomto kraji dosť časté.”
Károly Jung vo svojej štúdii uvádza jeden z príbehov, súvisiacich s banským duchom, ktoré zaznamenal dolnozemský Endre Kovács v roku 1990 v kúpeľoch Vrdnik v pohorí Fruska Gora od 82-ročného niekdajšieho baníka Mihálya Leszjáka. Informátor nazýva banského ducha Bergmandl a on sám verí v jeho existenciu. Podľa tohto príbehu sa ako 12-ročný stretol prvýkrát s banským duchom, ktorý mal na sebe taký istý odev ako ostatní baníci, v ruke banícky kahan a banícku palicu. Jeden starší baník mu vtedy podrobne vysvetlil, čo sú to vlastne banskí duchovia. On ho opísal ako pozitívnu postavu, ako drobného človiečika, ktorý upozorňuje baníkov na blížiace sa nebezpečenstvo. Podľa jeho rozprávania, keď  roku 1931 baňu zaplavila termálna voda, baníci sa vedeli zachrániť len s pomocou bergmandla. Károly Jung vo svojej štúdii vyzdvihuje zásluhu Dezső Nagya pri bibliografickom spracovaní témy banských duchov, pretože v jeho publikovaných bibliografiách možno nájsť najrozsiahlejšiu literatúru v súvislosti s banskými duchmi (Jung 1998).
Nedávno vyšla doteraz veľmi chýbajúca publikácia autorov Józsefa Hálu a Ildikó Landgraf s názvom Magyarországi bányászmondák (Banícke poviedky z Maďarska), v ktorej sumarizujú výsledky doterajších výskumov, súvisiacich s baníckymi poviedkami v Maďarsku (Hála–Landgraf 2001). V tejto práci klasifikovali banícke poviedky v Maďarsku, delia ich do troch väčších skupín, pričom každú skupinu ešte rozčlenili na podskupiny, ktoré podrobne charakterizujú. Rozlišujú 6 skupín banských duchov: 1. pomáhajúci banský duch; 2. škodiaci, trestajúci banský duch; 3. pomáhajúci a škodiaci, trestajúci banský duch; 4. zvieratá, o ktorých si mysleli, že sú banskými duchmi; 5. strašenie banským duchom; 6. iné príbehy o banských duchoch. V knihe publikujú bohatý výber z baníckych poviedok z územia Maďarska, medzi nimi sa nachádzajú aj také, ktoré súvisia s banským duchom. V kategórii pomáhajúceho, škodiaceho a trestajúceho banského ducha (3.6.2.2.) je uvedený aj  poverový príbeh – pod č.19 – ktorý zaznamenal  János Manga v mnou skúmanej lokalite Rudná pri výskume organizovanom Národopisnou výskumnou skupinou Maďarskej akadémie vied (v súčasnosti je uložený v Etnologickom archíve Národopisného múzea v Budapešti pod číslom EA-6530).
Ako som už  spomenula, príbehy o rôznych banských duchoch, banských škriatkoch sú organickou súčasťou aj slovenského slovesného folklóru. Ďalej uvediem  prehľad o  známych výsledkoch slovenskej folkloristiky.
V zbierke zvykov a povier, ktoré vydal Pavol Dobšinský  roku 1880, nájdeme medzi poverovými predstavami aj banského škriatka, autor ich však uvádza pod názvom lútky, poznamenáva však, že „štiavnickí haviari volajú si jich aj permoníkmi, ľud náš len lútkami” (Dobšinský 1880, 114). V slovenskej národopisnej literatúre sa podľa môjho vedomia nevyskytujú pod týmto názvom banskí škriatkovia. Podľa historického slovníka slovenského jazyka je výraz lútka českého pôvodu a znamená bábku, bábiku (Majtán 1992, 241). Zatiaľ nie je jasné, v akom vzťahu môže byť tento výraz s postavou banského škriatka. Dobšinský pri popise tejto poverovej postavy nenaznačuje, či ide o trpaslíka, nízku bytosť, charakterizuje len jej oblečenie. To sa však odlišuje od bežného: nosí banícky odev, ale nohavice má biele a kabát zelený, na hlave nemá čiapku ale baranicu, do ktorej má zastoknutú zelenú vetvičku, chodí v papučiach, ktoré zdobí strieborný strapec. V jednej ruke má kahanček, v druhej drží zlaté hrable, na pleciach nesie mlat. Je pozoruhodné, že postava, ktorú opisuje Dobšinský, sa v baniach a v horách neobjavuje sama, ale vždy sú dvanásti. Publikované poverové príbehy pochádzajú z Kremnice a okolia, ako aj z gemerského Sirku, a môžeme ich zaradiť do kategórie pomáhajúcich, škodiacich a trestajúcich bytostí. Napriek tomu, že podľa Dobšinského sú banskí škriatkovia vždy dvanásti, v jednom uvedenom príbehu sa starému baníkovi zjaví len jeden (Dobšinský 1880, 114–115).
V monografii o ľudovej kultúre baníckej dediny Žakarovce, redigovanej Jánom Mjartanom, v kapitole o slovesnom folklóre, ktorého autorkou je Mária Kosová, sú uvedené štyri poverové poviedky súvisiace s banským duchom – permoníkom. Podľa popisu informátorov sú títo permoníci také isté bytosti, ako ich pozná maďarská odborná literatúra: v knihe uvedený prvý príbeh ich opisuje ako drobné, trpaslíkové bytosti, ktoré sa zvykli baníkom objavovať s kahancom v ruke a ukazovali im, kde možno nájsť rudu. Neukazujú sa dlho, vždy sa objavia len na niekoľko okamihov, aby ukázali miesto. Podľa druhého príbehu bolo v bani  zakázané pískať, na to sa permoníci veľmi hnevali. Baníci sa  vzájomne upozorňovali na to, aby nepískali, lebo permoníci sa nahnevajú a vezmú si so sebou poklady, zmizne ruda. Tretí príbeh opisuje, ako vyzerali permoníci a aj podľa tohto príbehu  ukázali, kde možno nájsť rudu. Podľa štvrtého príbehu sa permoník v haviarskom odeve zjavil osobe pasúcej  koňa a ukázal jej, kde sa nachádza ruda, ale predtým ju upozornil, aby nenadávala (Mjartan 1956, 516–517).
Vo viaczväzkovej monografii, predstavujúcej Slovensko, v II. zväzku s názvom Ľud, prezentujúcom ľudovú kultúru, je uvedená  poverová poviedka súvisiaca s banským duchom, čo znamená, že v banských oblastiach poznajú túto poverovú postavu a okrem iného ju nazývajú aj trpaslíkom a „piadimužíkom”. Opisujú ju ako nízku bytosť, ktorá sa vzrastom podobá 3–4-ročným deťom, ale hlavou sa podobá starcovi a má dlhú bielu bradu. Piadimužíci bývali pod zemou, kopali a chránili cenné kovy a rudy. Podobne ako baníci, aj oni nosili koženú zásteru, šurc, v jednej ruke mali mlat, v druhej kahanec. Blížiace sa nešťastie naznačovali baníkom tým, že sa pred nimi objavili (Filová–Mjartan 1975, 1029).
V zbierke poverových rozprávaní, zostavenej Jánom Michálkom, môžeme nájsť jedinú poviedku súvisiacu s banskými duchmi, tu však názov permoník nepoužívajú.
Podľa tohto príbehu miestni obyvatelia, prechádzajúc okolo  nepoužívanej starej bane, počuli vždy na svitaní spod zeme výkriky baníkov, ktorí tam kedysi našli svoju smrť: volali na seba: „Ohó, ohó” alebo „Čakaj, čakaj!”, tak ako to zvykli pri práci pred svojou smrťou (Michálek 1991, 124).
V Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska sa heslo permoník nenachádza, ale nenájdeme tu ani heslo banský duch, napriek tomu, že väčšina poverových poviedok, doteraz známych z odbornej literatúry, pochádza práve z banských oblastí na území dnešného Slovenska. Iba v hesle banícke obyčaje nachádzame odkaz na permoníkov, a síce v texte opisujúcom banícky sprievod, kde je tento názov uvedený len v zátvorke. Podľa popisu na čele sprievodu po bačovi, držiacom v ruke dreveného hada, „nasledujú bergmani (permoníci)…” (Botík–Slavkovský 1995, 1: 29).
V okresnom sídle, kedysi chýrnom banskom meste Rožňave, ležiacej v susedstve skúmanej obce Rudná, niekoľkí zamestnanci bývalej – po prevrate roku 1989 zatvorenej – bane založili v roku 2000 Gemerský banícky spolok pod názvom Bratstvo. Jeden člen spolku v roku 2000 publikoval príbehy o baníkoch pod názvom Banícka nátura, ktoré sám zozbieral a ktoré mu v čase jeho pracovného vzťahu buď rozprávali alebo  on sám bol účastníkom tej-ktorej udalosti. Je prekvapujúce, že v publikácii sa ani raz nevyskytuje slovo banský škriatok alebo permoník, a nenájdeme v nej ani s ním súvisiace poverové rozprávanie. Možno tu nájsť len jeden taký príbeh, ktorý dáva tušiť, že baník, z ktorého si jeho druhovia urobili žart, si myslel, že sa zjavili banskí duchovia, keď mu zhasol kahan a v hĺbke zostal na chvíľu v úplnej tme. Poznamenávam, že príbehy v tejto knihe boli napísané v duchu tzv. vedeckého svetonázoru a absolútneho odmietania povier (Žúdel 2000).
V slovenskej odbornej literatúre, ktorú som mala k dispozícii, som viac údajov vzťahujúcich sa na banského ducha nenašla, ale v priebehu dôkladnejšieho výskumu by sme určite mohli objaviť rozsiahlejší materiál. Stálo by za to preskúmať aj fondy slovenských národopisných archívov.
Nemecká odborná literatúra vzťahujúca sa na banských duchov je v protiklade s maďarskou a slovenskou veľmi bohatá, od jej výpočtu teraz odhliadnem (viď obrovské množstvo údajov a ďalšiu literatúru: Bächtold–Stäubli 1927).
Teraz poukážem len na publikáciu predstavujúcu európske banícke povesti, ktorá vyšla v Lipsku roku 1974. Dielo zostavil Manfred Blechschmidt a popri poverových poviedkach  viacerých európskych národov sú tu zastúpené aj početné české, ako i dva slovenské, presnejšie hornouhorské príbehy, jeden pochádza z Banskej Štiavnice, druhý z Kremnice. V publikácii sa nachádza aj jediná banícka poviedka pochádzajúca z Maďarska, zo Sopronu, tá však nesúvisí s banskými duchmi, kým banskoštiavnická a kremnická áno. Tieto príbehy redaktor vybral zo zbierky poviedok, ktorá vyšla v nemeckom jazyku roku 1934 v Prahe (Gustav Jungbauer: Deutsche Sagen aus der Tschechoslowakischen Republik). V príbehu z Banskej Štiavnice sa 12 banských duchov objaví v podobe dievčat v bielych šatách, ktoré bosé tancujú v šachte. Baníci sa rozhodnú, že im dajú zhotoviť 12 párov červených topánok. Topánky položili ku vchodu do bane, avšak banskí duchovia ich neprijali, ale odsťahovali sa do inej chodby. Neprijali almužnu bohatých baníkov. Tým, že sa presťahovali inde, zároveň zmizla z toho miesta spolu s nimi aj ruda. V poverovom príbehu z Kremnice je banský duch zlomyseľný, vyžaduje od ľudí obete. Dvom hrajúcim sa deťom človeka, pracujúceho pri opustenom vchode do bane, sa zjavil zajac, oni sa pustili za ním, ale v blízkosti bane spadli do diery. Keď otec zbadal, že jeho deti zmizli, dal sa ich hľadať, avšak sotva urobil pár krokov v šachte, vyvalil sa na neho dym, od ktorého zamdlel. Vonku pracujúci počuli jeho volanie o pomoc a vyslobodili ho, našli aj mŕtvoly jeho detí, ktoré sa zadusili v dyme. Keď sa ľudia na okolí dozvedeli o tomto prípade, hovorili, že zajac, ktorého deti začali naháňať, nebol naozajstný zajac, ale duch bane, ktorý si takto vyberal obete, lebo on vždy potreboval nové obete.
Banícka povesť zo Soprone rozpráva príbeh banského náleziska o tom, ako slnko dalo vedieť pastierovi, kde možno nájsť rudu; tu však nevystupuje banský duch (Blechschmidt 1974)

II.

V 50. rokoch 20. storočia Jenő Barabás, János Manga a Marietta Boros  zaznamenali príbehy súvisiace s banskými duchmi, permoníkmi, keď v rámci spoločného výskumu organizovaného Slovenskou a Maďarskou akadémiou vied robili národopisný výskum v Rudnej. V Katalógu maďarských poverových poviedok (Magyar hiedelemmonda katalógus) je však odkaz len na štyri poviedky, zaznamenané Jenőm Barabásom. Pretože podľa mojich poznatkov tieto príbehy, s výnimkou jedného zo zberu  Jánosa Mangu, dodnes neboli publikované, uvádzam ich v tejto štúdii. V rokoch 2000–2002 sa aj mne podarilo zaznamenať príbehy s permoníkmi, ktoré tiež uverejňujem.
Podľa miestnej povery  sa permoníci objavovali baníkom predovšetkým v bani, ale od „starých” moji informátori počuli, že ich videli aj v lese a na poli, ako svietili svojimi lampášikmi. Informátori ich opísali ako trpaslíkové postavy malého vzrastu, ktorí držia v jednej ruke malý kahan, v druhej kladivo. Odev majú podobný ako baníci, na hlave majú často červenú čiapku. Najstarší ešte vedia, že títo permoníci sú duchmi baníkov, ktorí zahynuli v bani pri nešťastí. Aj vo výskumných materiáloch Marietty Boross z Rudnej z roku 1956 sa nachádza údaj vzťahujúci sa na permoníkov, ktorý potvrdzuje túto poveru: „permoníci sú duše baníkov, ktorých zabila baňa” (64-ročná žena, r. kat. EA-6176).
Moja informátorka z Krásnohorského Podhradia uviedla, že aj v jej rodnej dedine je  miesto, kde kedysi prišlo o život viacero baníkov a na tom mieste sa v určitom čase na jeseň objavujú svetlá. Podľa miestnej tradície tam vychádzajú  baníci, ktorí  kedysi pri banskom nešťastí prišli o život:

„Tie polia, kde ešte dávno pracovali baníci v bani, ale baňa sa tam zavalila, nazývajú aj Spodkom baní [maď. Bányák alja]. Nuž ja neviem, ako sa tam stal ten prípad. Ale tam, keď sme išli na októbrové litánie do kostola, vždy sme odtiaľ vychádzali o pol siedmej alebo okolo siedmej hodiny. Práve tam dovidíme, tam už len tak poletujú permoníci, už aj ľudia sa boja tadiaľ chodiť, pretože ľudia tadiaľ zvykli chodiť do Rožňavy. Tadiaľ bolo bližšie, nebolo treba prísť dole na cestu. Kratšia bola cesta a v lete bola aj chladnejšia. Zastali sme, keď sme vyšli z kostola a dívali sme sa, ako lietajú tie lampy. 5-6 lámp tam vždy krúžilo. A vždy hovorili, že chudáci sa nevyspovedali, neprijímali, nevedia v pokoji odpočívať, preto chodia vždy von. Vždy sme videli takých 5-6 lámp.”
(70-ročná žena, r. kat., vl. zb. 2000)

V Rudnej už len niektorí najstarší informátori počuli o tom, že permoníci sú duchovia baníkov, ktorým sa stalo nešťastie. Väčšina z mojich informátorov túto poveru už nepozná, ale vedia, že permoníci boli drobní škriatkovia, trpaslíci, ktorí žili v bani a niekedy sa zvykli ukázať baníkom, upozorňovali ich na blížiace sa nebezpečenstvo. Podľa iných príbehov ich vídavali po večeroch aj v lese. V ruke mali lampáš, tým svietili, často svetlom tohto lampáša viedli baníkov po ceste.  Najčastejšie sa objavovali v zimných mesiacoch, okolo Vianoc. Väčšina informátorov (aj niektorí zo starších) už neveria v ich existenciu, podľa nich sa baníkom  len zdalo, keď si mysleli, že ich vidia. Väčšina mojich starších informátorov sa pamätala na to, že v detstve ich strašili permoníkmi, hovorili im, že keď sa nebudú dobre správať, vezmú ich.

„Keď sme boli deti, strašili nás tým, aby sme nešli do bane, že nás chytí permoník, dajte si pozor, lebo vás vezme permoník.  Permoník naznačoval nešťastie v bani, tak hovorili. Kde sa objavili, to už znamenalo nebezpečenstvo.”
(65-ročný muž, r. kat., vl. zb. 2000)

Aj druhá staršia informátorka o ňom počula len ako o strašiakovi detí:

„Keď bolo vidieť svetlo nad kopcom pri Kružnej, hovorili, že tam chodí permoník s lampou, vezme si ťa.”
(68-ročná žena, ref., vl.zb. 2001)

Aj informátori strednej generácie sa pamätajú už len na toto, príbehy už nevedia rozprávať.
Jediná z mojich informátorov počula, že permoníci boli prekliate deti, teda skutočné osoby, ktoré z nejakého dôvodu vyhnali z dediny (táto informátorka je slovenského pôvodu, jej rodičia sa v prvej pol. 20. stor. prisťahovali do Štítnika, vzdialeného 10 km od Rudnej).

„Hovorili aj to, že permoníci boli prekliate deti, ktoré potom ušli, spojili sa a žili spolu v horách v bani.”
(69-ročná žena, evanj., vl.zb. 2002)

Informátorka, pôvodom z Rakovnice, počula od svojej starej mamy, že aj Rakovničanov pracujúcich v rudnianskej bani často viedli večer permoníci:

„Obidve moje staré mamy hovorili, že títo ľudia, ako v zime išli večer pešo, spomínali permoníkov, tí viedli ľudí. Lebo vtedy neboli ani autá ani nič, a potom aj do bane ako chodili pešo, tak ich viedli permoníci”.
(65-ročná žena, evanj., vl. zb. 2000)

Podľa povery títo permoníci pomohli baníkom nájsť zlato, rudu, vodili ich po bani, aby nezablúdili a upozorňovali ich na blížiace sa nebezpečenstvo. Podľa mojich starších informátorov v ich detstve ešte starší baníci rozprávali veľmi mnoho príbehov, vychádzajúcich z vlastných zážitkov s permoníkmi. Väčšina z nich hovorí o tom, ako sa im zjavili v bani, ako ich upozornili na nebezpečenstvo. Tieto príbehy už väčšinou upadli do zabudnutia a ako som už  spomenula – okrem niekoľkých zriedkavých výnimiek – neveria v ich existenciu.

„Predtým hovorili, že v baniach permoníci ukazovali, kde je ruda. Že baníci vždy išli dolovať tam, kde takýchto videli. Ja som to len tak počula ako dieťa voľakedy.”
(68-ročná žena, evanj., vl.zb. 2000)

V nasledujúcom poverovom príbehu považujú banského ducha, ktorého v tomto prípade informátor nazýva perťmoníkom, za neviditeľného.

„Dávnejšie hovorili, že po bani zvykli chodiť trpaslíci. Nazývali ich perťmoníkmi. Baníci cítili, že kde môžu byť, ale nikto nepovedal, že ich videl. Perťmoníci vedeli, kde je zával a upozornili baníkov.”
(72-ročný muž, r. kat., EA-6195)

V materiáloch z výskumu Jánosa Mangu, nachádzajúcich sa v Etnologickom archíve Národopisného múzea v Budapešti, môžeme nájsť  dlhší príbeh, v ktorom starší baník rozpráva svoj vlastný zážitok o tom, ako na mieste, kde pracoval, strašil duch zomrelého baníka. Pri odpočívaní spozornel na podivné dychčanie, ktorého sa zľakol a utiekol, myslel si, že to môže byť duch  zomrelého baníka, ktorého niekoľko metrov odtiaľ, kde informátor pracoval, kedysi zasypala železná ruda.

„Nuž, keď som ja pirgeloval, zostal som tam sám, kamarát odišiel a chvíľu som s lopatou odpočíval, tak mi pri vagónoch niečo dychčalo, ako keby sa zvrchníkom obtieral o vagóny. Vtedy som sa naľakal a začal som utekať za kamarátom k šachte. Tam som si ľahol na drevo, lebo som bol veľmi vyľakaný. Potom kamarát prišiel, vraj čo som videl, tak poďme kamarát, pozrime sa na to. Ale nevideli sme nič. Nič sme tam už nezazreli. Len mňa niečo odohnalo z pracoviska. Nuž ale ja som vedel, že tam asi 500 m ďalej jedného rumunského robotníka prizabili kamene. Je možné, že on ma prišiel vystrašiť. Nuž voľakedy, keď som pracoval v bani, keď sme chvíľu odpočívali, dali sme sa do reči a tí starší začali rozprávať, že v bani existujú veru aj permoníci. Nuž ja som nechcel veriť, lebo som ho ešte nevidel, ale boli takí, ktorí si všimli, že permoníci sú. Že majú takú moc chodiť po bani. Aj vysvetlili, že chodievajú v takých červených šatách. Ale je veľmi malý ten permoník. Tí človiečikovia boli malého vzrastu, nuž je možné, že to bola pravda. Ja som ho nevidel, len som počul od starších, a že mal vtedy takú moc. Ale potom, keď som ja pracoval v bani, som si ho nevšimol, len raz, keď som  musel z miesta kde som pracoval, utiecť. Lebo to bolo okolo polnoci a on mal takú moc, aby ma odohnal. Prišla na mňa nervozita, musel som utekať za kamarátom. Ale potom, keď sme sa vrátili na pracovisko, tak čo máme robiť, kamarát? Stroj je teplý, nemôžeme vŕtať ďalej, nuž kamarát povedal: ľahneme si trochu, oddýchnime si aj my, kým bude stroj trochu chladnejší, lebo takým horúcim nemožno vŕtať ďalej. Nuž ja som si ľahol za kamaráta ku kameňu na drevo, aj on bol vedľa mňa. Ale ja som veru nevedel zaspať ani na chvíľu, čakal som, či nepríde ten chlapík k nám aj druhýkrát. Ale potom som si nevšimol už nič, lebo už mu uplynula tá hodina, nuž určite išiel tam, kam patril. No, potom som počul od starších baníkov aj to, lebo ja som bol vtedy ešte mladý baník, slovom hovorili, že načo sú tie potkany v bani.  Povedali, že ich neslobodno zabiť, lebo chránia nás, baníkov. Či v rudnej, či v uhľovej bani je veľa potkanov. Často sa stalo, že keď baník zavesil kapsu na zlé miesto, vyliezol tam a zjedol baníkovi obed. Nuž ale nič, keď zjedol, zjedol, nezabili ho, lebo keď sa stane nejaký zával, nešťastie, tieto potkany si to všimnú, ako keby rozmýšľali tak ako každý človek, že už treba odtiaľto utiecť, lebo tu sa zavalí baňa, tak ich aj tak zabije, tak aj baník by nešťastne pochodil, keby si nevšimol potkana, že už píska, uteká, vtedy už aj baník musel utiecť z toho miesta”.
(82-ročný muž, r. kat., EA-6530)

V ďalšom príbehu, ktorý zaznamenal János Manga, informátorka zvlášť zdôrazňuje čas objavenia sa permoníka (pred Vianocami, v čase adventu), ako i to, že dopredu predpovedá nešťastie:

„Nuž o permoníkoch si voľakedy ľudia mysleli, že strašia baníkov a chodia s lampášmi, sú to drobní ľudia a objavujú sa v baniach, na poliach a vtedy ľudia hovorili, že teraz sa už stane veľké nešťastie, lebo videli permoníkov. A aj v bani si dávajú pozor, lebo budú veľké nešťastia, lebo vraj tadiaľ chodili permoníci, tam v železnom kameni, tam budú veľké nešťastia.  Pred Vianocami chodia, v advente, lebo pred Vianocami je advent a ľudia sú toho názoru, že v advente sú veľké nebezpečenstvá, všade medzi robotníkmi, aj v baniach, aj u drevorubačov, všade. A keď videli permoníkov, tak hneď hovorili, že budú veľké nebezpečenstvá, lebo permoníci sa už ukázali. Toto boli povery o permoníkoch. A aj sa ich ľudia báli a starí v nich verili.”
(EA-6530)

„Permoníci boli drobní ľudia a chodili s lampášmi. Že vraj boli takí ako trpaslíci, takí boli. No a mali také trpasličie šaty, takú malú červenú čiapku a nosili maličký mužský odev, takí drobní boli. Tak hovorili. Polovnice boli neviditeľné, tie len sprevádzali ľudí, tie nikto nevidel. A potom, keď sme sa vypytovali, že ako to, že my neuvidíme niečo, povedali nám, že tie sväté omše a púte, no a kňazi, že vraj už zlomia chodenie duchov. Že preto nevidí každý. Tak hovorili.”
(EA-6530)

V jednom príbehu sa vyskytol aj dobrotivý permoník, ktorý pracoval namiesto chudobného baníka, ktorý sa však neskôr na baníka nahneval, pretože po čase, keď už zbohatol, nenosil mu  viac potravu. Preto nepracoval ďalej miesto neho a vzal mu aj život. Nasledujúcu poverovú poviedku zaznamenal János Manga od jedného miestneho baníka:

„V baniach bolo mnoho chudobných ľudí. Jeden, ktorý mal veľkú rodinu, sa stretol  s permoníkom a ten mu povedal, že nebudeš viac chudobným, len mi prines každý deň jednu žemľu a tým ty nebudeš musieť pracovať a zväčší sa ti bohatstvo. Chudobný človek išiel a aj splnil permoníkovo želanie, tak, že on mu každý deň zaniesol tú žemľu a permoníci pracovali sami, ten človek nemusel. Medzitým, keď chudobný človek zbohatol, už sa mu zunovalo nosiť žemľu permoníkom, tak sa permoníci stratili, ale medzitým sa stratil aj život toho baníka.”
(EA-6530)

Permoníci zvykli vodiť ľudí svojimi lampášmi aj mimo bane, avšak nie vždy s dobrým úmyslom. Prípad takejto osoby, zvedenej zo správnej cesty, porozprával Jánosovi Mangovi jeden päťdesiatročný baník:

„Slúžil u barónky Francisky Márie Thán a chystal sa domov na svadbu a pritom sa objavilo pred ním svetlo, s malým človiečikom, ktorých my nazývame permoníkmi a on sa všade ponáhľal za ním, aby prišiel domov s tým svetlom. Všade išiel za svetlom, ale bol k nemu blízko a svetlo ho natoľko odviedlo, že už svitalo, keď on stále išiel po rovnej ceste, akoby išiel domov.  Medzitým však ráno, keď sa rozvidnelo, uvidel, že svetlo sa pred ním stratilo a on sa našiel v susednej dedine, v susednom chotári.”
(EA- 6530)

Podobný príbeh porozprávala roku 1955 Jenő Barabásovi manželka jedného baníka, ktorá pochádzala z neďalekých Jovíc a bola vydatá v Rudnej:

„Takto v advente po večeroch chodia permoníci, takí drobní človiečikovia, s lampičkami chodia, pred 5-6 rokmi sme videli takých. Jeden človek rozprával, že permoníci ho povláčili, dostal sa domov ráno o šiestej, zatiaľ musel len stále chodiť v žltej vode. Môj brat chodil dávnejšie do továrne. Raz sa vrátil neskoro v noci domov a zďaleka na mňa brat kričal (ja som rodáčka z Jovíc), že som v Čermošni. Pri potoku bola  jama, ktorú vykopali na pranie. Tam videl jednu hus, ale tá zmizla. Brat povedal, že on musel stále len ísť, stále za vodou. Permoník ho viedol.  Keď kohúti zakikiríkajú, už nemajú moc. Toto sú také strašidlá, ale len v tomto čase, v decembri sa objavujú.”
(EA-6195)

Informátorka pochádzajúca z Krásnohorského Podhradia mi  roku 2000 porozprávala príbeh, podľa ktorého sa permoníci objavili aj v chotári jej rodnej dediny, večer sprevádzali ľudí. Hoci informátorka hovorí o permoníkoch, v tomto prípade asi nejde o banského ducha, je skôr pravdepodobné, že  zlúčili postavu mory a permoníka:

„Z Nyírjesa chodili pešo do Dlhej Lúky, tam je ten lesík. Ten lesík skrýva mnoho tajomstiev, veľmi veľa ľudí tam zabili. Lebo títo boli takí vandrovníci, akési gombíky predával raz nejaký chudobný človek, zabili ho tam pre peniaze. Ľudia z Dlhej Lúky sa hrozili tam ísť, každý sa bál. My sme tam mali lúku, ale ja som sa tam vždy bála ísť sama seno hrabať, ešte aj cez deň, lebo tam sa vždy ukazovalo voľačo. Ľudia z Dlhej Lúhy tak hovorili. A títo permoníci si ich hneď vzali na mušku, ako išli na Nyírjes. Ešte ani do lesa neprišli, už za nimi išla tá lampa, a to moja mama spomínala, lebo však ona bola z Dlhej Lúky. Spomínala, že raz zostala dlho v Rožňave, takže sa zotmelo ako išla domov. Nuž vraj aj k nej sa pripojil permoník, od brezovského domu už išiel pri nej, a veľmi bola vyľakaná, nevedela, čo má robiť, či sa vrátiť alebo čo, lebo však deti ju už doma čakali, čo bude doma s deťmi, lebo však aj ich bolo šesť. No snáď ma len nezabije? Aj iných sprevádzal a neublížil im, však aj mňa opustí pri kríži. A vraj ju opustil pri kríži. Keď prišli ku krížu, tak ju opustil. Nebolo to ďaleko od Nyírjesa, bol tam taký briežik, tam stál kríž, ale už tam nie je, lebo jéerdé ho dalo zvaliť. Predtým bol pri každej ceste kríž, stáli pri ceste, vychádzajúcej z dediny.”
(70-ročná žena, r. kat., vl.zber 2000)

V Rudnej a susednej obci Rakovnici starší ľudia často spomínajú príbeh muža z Kružnej, ležiacej vedľa oboch dedín, ktorý opitý išiel domov z Rakovnice, a pretože zablúdil, dostal sa domov až ráno. Dotyčný totiž príčinu svojho zablúdenia nepripisoval opilstvu, ale vysvetľoval to tým, že ho permoníci zviedli na zlú cestu:

„Bol jeden murár z Kružnej a ten si veľmi rád vypil. No a keď boli hotoví s prácou, išiel do krčmy a tam sa úplne spil, potom sa nechal odviezť domov na voze. No a potom sa pohádali pre niečo, lebo ho tam kolega nechal, nuž teda išiel domov pešo. No a veľmi dlho trvalo, kým prišiel domov, povedal, že permoník ho vodil sem a tam, preto netrafil domov. Ale aký permoník? Nuž pálenka! No a potom to dlho spomínali, to bolo vtedy, keď my sme boli ešte deťmi, ale aj neskôr to veľa spomínali, keď niekto išiel cez kopec, hovorili, nechoď tade, lebo ťa vezme permoník ako Józsiho Parditku. To bolo ešte po vojne.”
(72-ročná žena, r. kat., vl.zb. 2002)

V prvej polovici 20. storočia postava permoníka ešte viac žila v povedomí,  svedčia o tom  príbehy zaznamenané Jánosom Mangom, Jenő Barabásom a Mariettou Boross, ako aj  príbeh zaznamenaný od jedného mladšieho informátora v roku 2000. V tomto príbehu, pochádzajúcom z druhej polovice 40. rokov, sa banský majster zľakol pri vchode do bane  invalidného, krívajúceho chlapca s palicou, pretože si zďaleka myslel, že má dočinenia s permoníkom:

„Elemér bol raz permoníkom. Keď boli ešte šarvanci, aj otec chodil s nimi pásť kozy a urobili takú petrolejovú lampu, a išli do bane. Práve vychádzal banský majster a videl, že tam naproti niečo svieti. Lebo ostatní sa schovali, len Elemér tam zostal, on sa oprel o svoju palicu, lampášik mal v ruke a mal na sebe aj takú čiapku so strapcom, takže sa banský majster zľakol. Bál sa ísť ďalej, lebo si myslel, že vidí permoníka. No a potom si pomyslel, že aj tak musí ísť von, lebo však naspäť kam má ísť, tak teda išiel. No a keď prišiel bližšie, videl, že je to Elemér. Zlostne zahrešil, že dočerta, Elemér, ty si to, infarkt z teba dostanem!”
(40-ročný muž, evanj., vl.zb. 2000)

Permoníci vystupujúci v uvedených príbehoch sú všetci malého vzrastu, obrovitý banský duch, resp. banskí duchovia prevtelení do zvieracej podoby sa nevyskytujú. Ani v jednom sa nespomína, že by zaplavili baňu vodou, alebo že by spôsobili požiar. Čo sa týka ich vlastností, permoníci, ktorí sú v baniach, sú skôr pozitívne, dobrotivé postavy. Vo výskumných materiáloch Jenő Barabása z roku 1955 sa nachádza  príbeh, v ktorom je banský duch zlomyseľný. „Trpaslíci nedovolia, aby baníci vylámali vchod, lebo toto je ich ríša. Pracujú svojimi malými lopatkami, fúrikmi, a keď im do toho zasiahne človek, baňa sa zavalí” (MOA-8316). Aj tí permoníci robia baníkom dobro, ktorí ich vedú, resp. sprevádzajú na ceste svojimi lampášikmi, výnimku tvoria len neviditeľní permoníci vystupujúci v niektorých príbehoch, ktorých prítomnosť naznačujú  ich svietiace lampáše a ľudí zavádzajú na nesprávnu cestu, zavedú ich niekam inam, nie tam, kam chceli ísť. Tieto príbehy však vykazujú príbuznosť skôr s poverovými poviedkami o bludičkách.
V čase mojich výskumov už miestna baňa na železnú rudu nepracovala, v roku 1979 ju zatvorili a po prevrate podobný osud stihol aj rožňavskú rudnú baňu, ktorá poskytovala prácu veľkej časti obyvateľstva žijúceho na okolí, viacerí tu pracovali aj z Rudnej. Miestni obyvatelia teda viac rokov neboli v hlbinách bane a počet tých, ktorí si tu kedysi zarábali na živobytie, prirodzeným úbytkom postupne klesá. Takže stále klesá počet informátorov, ktorí by mohli porozprávať svoje prípadné osobné zážitky s permoníkmi. Podotýkam však, že ani moji starší informátori, niekdajší baníci, neveria v existenciu banského ducha a poskytujú už veľmi málo informácií ohľadne týchto tvorov.  Stredná generácia, ak aj počula o nich, vie povedať len toľko, že v detstve ich rodičia a starší ľudia strašili permoníkmi, ak boli neposlušní alebo ak chceli ísť do hory, zvlášť keď chceli vojsť do starých banských šácht, ktoré sa tu nachádzali. Napriek tomu sa podarilo zozbierať niekoľko poverových poviedok, na základe toho možno  predpokladať, že v okolitých dedinách sa ešte pamätajú na podobné príbehy. Dokazujú to aj rozprávania mojich informátorov z Krásnohorského Podhradia, ako aj informátorky zo susednej slovenskej obce Rakovnice, ktorá tam bola vydatá z Kružnej. Pomenovanie banského ducha – permoník – bolo zhodné u Maďarov i Slovákov, ale na základe jeho znenia môžeme prísť k záveru, že maďarské obyvateľstvo ho prevzalo od slovenských baníkov, ktorí zase mohli prevziať nemecký výraz bergmandl od kedysi sem presídlených nemeckých baníkov. V Rudnej som sa stretla okrem výrazu permoník aj s názvom perpónik len počas mojich výskumov v rokoch 2000–2002 a vyskytol sa aj výraz perťponík v jednom príbehu, ktorý zaznamenal János Manga.
S baňou súvisí aj poverový príbeh o bezhlavom jazdcovi, ktorý som zaznamenala v roku 2000:

„V štítnickom potoku v okolí starej bane často videli jazdca na bielom koni. Sprevádzal mládencov, ktorí išli do Rakovnice alebo z Rakovnice, a aj baníkov. Na bielom koni bol  človek bez hlavy. Vždy hovorili, že nechoďte tadiaľ z bane, lebo tam je ten človek na bielom koni a hlavu má pod pazuchou. Lebo vtedy tam ešte neboli domy na novom rade, vtedy tam bolo len niečo ako les. No a vždy sprevádzal ľudí a potom vždy vošiel do tej bane, ktorá je tam vyššie pri štítnickom potoku. Teraz už ten vchod nie je, lebo sa už zavalil. Aj otec mi vždy hovoril, že sami ani nemáme ísť, lebo je to veľmi zlý pocit. Vždy tam chodil, hovorili. Ten človek na bielom koni nikdy nič nehovoril, len sprevádzal. Tak rozprávali, že mnohí ho videli a veľmi sa báli ísť tadiaľ potme. Lebo však vtedy aj baníci chodili pešo z Rakovnice sem do bane.”
(65-ročná žena, evanj., vl.zb. 2000)

V roku 2000 som v Rudnej zaznamenala od  informátora, ktorý mal slovenských rodičov a prisťahovali sa zo Štítnika, príbeh takmer zhodný s rozprávkou Snehulienka a sedem trpaslíkov. Rozdiel je len v tom, že v rozprávke vystupuje sedem trpaslíkov a v príbehu, ktorý porozprával informátor, dvanásť perpónikov (podotýkam, že aj podľa Dobšinského sa vždy zjavovali dvanásti), v rozprávke sa hovorí o princeznej, kým v tomto príbehu o chudobnom dievčati, a pokusy o zabitie dievčaťa sa uskutočňovali v inom poradí a iným spôsobom. Nie samotná macocha sa pokúša zabiť dievča, ale pošle miesto seba ježibabu:

„Kedysi bolo jedno veľmi chudobné dievča. Macocha ju vždy prenasledovala. Tak odišla z domu do jedného lesa, kde ju našli perpónici, ako išli domov z bane. Títo perpónici boli dvanásti, boli to takí malí človiečikovia, chodili vždy s lampášmi pracovať do bane. Lebo žili v lese v takom domčeku. No a dievča, ako sa tak potulovalo, našlo tento domček a vošlo dovnútra. Perpónici si každý pre seba prichystali jedlo, ako išli do bane. No a keď prišli domov, tak hovoria, že kto jedol z môjho tanierika, kto pil z môjho pohára, kto chytil moju lyžicu? No a vtedy sa dievča ozvalo, že ja. Tešili sa perpónici, lebo im prala a tak všetko. Keď odišli do práce a potom prišli domov, vždy bolo jedlo. Ale jej macocha sa snažila, aby ju zahubila, lebo nejako sa dozvedela, že žije tam v lese u perpónikov. Tak poslala ježibabu do lesa, aby ju otrávila. A ježibaba dala dievčaťu otrávené jablko, ale jablko jej vyskočilo z hrdla, keď perpónici prišli domov a oživili ju. Potom poslala macocha po ježibabe otrávený hrebeň, tým učesala dievča, a potom omdlela, ale permónici jej zase pomohli, prišla k sebe. A na tretíkrát ježibaba vzala opasok, tým ju stiahla tak, že potom už poriadne zomrela, neprišla k sebe, darmo s ňou robili permónici hocičo, nevedeli jej pomôcť. Princ bol veľmi zamilovaný do tohto dievčaťa a keď išiel do lesa, našiel ju v rakve. Lebo permónici jej urobili sklenenú rakvu, aby ju vždy mohli vidieť, vždy bol z nich niekto pri jej rakve, dávali tam na ňu pozor, lebo veľmi ju ľutovali a nechceli ju pochovať do zeme, aby ju vždy mohli vidieť. Takže princ sa to dozvedel a išiel do lesa na koni, a tam ju našiel. A potom si ju na voze odviezol so sebou, že si ju zabalzamuje a vždy sa bude v nej kochať.  Ale potom ako voz natriasal rakvu, dievča sa zobudilo a potom sa zosobášili. Ale potom ju vraj macocha ešte prenasledovala nejaký čas, ale potom už žili pokojne.”
(69-ročná žena, evanj., vl.zb. 2002)

Bolo by zaujímavé urobiť dôkladný výskum v okolitých baníckych obciach a zistiť, do akej miery žijú ešte príbehy späté s banskými duchmi. Pravdepodobne je ešte možné skúmať túto tému a mohli by sme sa dozvedieť, aký obraz permoníkov žije v dnešnej modernej spoločnosti. To, že postava permoníka je dodnes prítomná v poverových predstavách obyvateľov okolia, dokazuje aj skutočnosť, že v okresnom sídle, v Rožňave – ležiacom v susedstve Rudnej – na dvoch výrobkoch jednej pekárenskej firmy s názvom Granum, na obale perníkov je zobrazený permoník a aj výrobkom dali názov Permoník. Na farebnom obale  vidno usmiatu postavu trpaslíka, banského škriatka, ktorý drží v jednej ruke mlat, v druhej spomenuté sladké pečivo. Čo sa týka farby jeho oblečenia, ani jeden kus nie je červený, čiapku, vestu a papuče má modré, košeľu a nohavice žlté. Pri voľbe názvu hrala úlohu zrejme aj podobnosť slov v slovenčine (perník – permoník). V každom prípade by bolo zaujímavé zistiť, či naozaj kvôli tejto slovnej podobnosti dostal svoj názov spomenutý výrobok, od koho pochádza nápad a čo on sám vie o permoníkoch atď.

Môžeme konštatovať, že banskí duchovia, permoníci boli rovnako známi v prostredí obyvateľstva maďarského, slovenského i cigánskeho pôvodu a nie je v tom rozdiel ani z hľadiska konfesionálnej príslušnosti. Môžeme však povedať, že z pamäti ľudí sa postupne vytrácajú poznatky o nich, z najmladších už mnohí ani nevedia, kto boli permoníci. Je možné, že prostredníctvom  spomenutého obalu perníkov sa do istej miery znovu dostanú do povedomia. Po uplynutí niekoľkých rokov môžeme zrejme aj na to dostať odpoveď.

Literatúra

Barabás Jenő
1955    Vegyes néprajzi gyűjtés. Rukopis. Néprajzi Múzeum, Ethnológiai Adattár EA-6195.

Bächtold-Stäubli, Hanns (Hg.)
1927    Berggeister. In Handwörterbuch des deutschen Aberglaubens. Berlin–New York, Band 1, 1071–1083. p.

Bihari Anna
1980     Magyar hiedelemmonda katalógus. Előmunkáltok a Magyarság Néprajzához 6. Budapest.

Blechschmidt, Manfred
1974     Die silberne Rose. Europäische Bergmannssagen. Greifenverlag Rudolstadt. Leipzig.

Boross Marietta
1956     Vegyes néprajzi gyűjtés. Rukopis. Néprajzi Múzeum, Ethnológiai Adattár  EA-6176.

Botík, Ján–Slavkovský, Peter
1995     Encykopédia ľudovej kultúry Slovenska. I. zv. Bratislava.

Dömötör Tekla
1981     A magyar nép hiedelemvilága. Budapest.

Dobšinský, Pavol
1880      Obyčaje, povery a hry slovenské. Turč. Sv. Martin.

Hála József–Landgraf Ildikó
2001     Magyarországi bányászmondák. Rudabánya.

Jung Károly
1998     Bányadémon és Bergmandl (Ismeretlen fel- és délvidéki adatok a bányaszellemek kérdéséhez). Néprajzi Látóhatár, VII. roč. 3–4. č. 80–83. p.

Jungbauer, Gustav
1934      Deutsche Sagen aus der Tschechoslowakischen Republik. Prag

Majtán, Ján (red.)
1992    Historický slovník slovenského jazyka. II. zv. K–N. Bratislava.

Manga János
1956     Szokásgyűjtés. Rukopis. Néprajzi Múzeum, Ethnológiai Adattár, EA-6530.

Michálek, Ján (zost.)
1991     Na krížnych cestách. Poverové rozprávanie ľudu. Bratislava.

Mjartan, Ján (red.)
1956     Banícka dedina Žakarovce. Bratislava.

Nagy Ilona
1977     Bányaszellem. In Magyar Néprajzi Lexikon. I. zv. 214. p. Budapest.

Nemcsik Pál (zost.)
1961     Bányászélet Borsodnádasdon. Borsodnádasd 41–47. p.

Paládi Kovács Attila
1988     Életmód, foglalkozás, nemzetiség. Bányászat és erdei iparűzés a régi Gömörben. Debrecen /Gömör Néprajza XV./

Pócs Éva
1990     Néphit. In Dömötör Tekla (főszerk.): Magyar Néprajz. VII. zv. Budapest.

Relkovič Néda
1923–1924 Néphagyománygyűjtés. Ethnographia 34–35, 106–109. p.
1927     Mondagyűjtésemből. Ethnographia 38, 126. p.

Szendrey Zsigmond
1938     A nép élő hitvilága. Ethnographia 49, 257–273. p.

Turóczi-Trostler József
1956     Magyar Simplicissimus. Budapest.

Ujváry Zoltán
2002     Kis folklórtörténet. V. zv. Versényi György 1852–1918. Debrecen, 23–24. p. /Néprajz Egyetemi Hallgatóknak, 26./

Versényi György
1890     A bányarémről. Ethnographia 1, 335–345. p

Žúdel, Ondrej
2000     Banícka nátura. Zbierka poviedok z baníckeho prostredia. Rožňava.