Premeny vo využívaní krajiny v Medzibodroží
Medzibodrožie – podobne ako iné vodnaté oblasti maïarskej Dolnej zeme – vedecký záujem dlho považoval za relikt archaických postupov, „prastarých“ náradí a techník, celkove za relikt starodávneho spôsobu života. Toto chápanie posilòovala aj skutoènos, že po vytýèení trianonských hraníc (1920) sa výskum sústreïoval viac na južnú, k Maïarsku patriacu èas kraja, prekrývajúc tým aj regionálnu èlenitos Medzibodrožia a kladúc do popredia výskumného záujmu predovšetkým dávnejší vodný svet Dlhej lúky (Hosszúrét). Za uplynulé polstoroèie neobyèajne mnoho vedeckých výsledkov spestrilo paletu tohto dávnejšieho poòatia a popri faktoch z oblasti histórie osídlenia, agrárnej histórie, prírodnej a spoloèenskej geografie ako i národopisu, výskum iných krajov s podobnými danosami slúžil systémovému chápaniu problému.1 Rané dejiny osídlenia Medzibodrožia a výsledky novších archeologických výskumov sa zdajú potvrdi skoré „obdobie rozkvetu“ tohto kraja a jeho ľudu., èo však neznamená, že by sa zatiaľ neformovali prevažne len teoretické názory o tejto otázke.2
K premenlivým povrchovým formám krajiny sa vzájomne striedajúce generácie ľudí v Medzibodroží rôznymi spôsobmi prispôsobovali. Formy èinnosti sa organizovali v komplexných formách stratégie spôsobu života, ktoré v jednotlivých mikroregiónoch, dokonca i v jednotlivých dedinách vytvárali charakteristické, ale i podľa skupín osídlení modelovateľné typy. Žiaľ, sie historických výskumov dnes ešte nie je dos hustá na to, aby sme takýmto spôsobom mohli zobrazi prevádzkový systém jednotlivých lokalít: ruène zhotovené mapy informujú len o využívaní krajiny z 18., ale najmä z prvej polovice 19. storoèia. K ohranièeniu krajinno-historických formácií ja sám považujem za prijateľné èlenenie Balázsa Borsosa, ktoré – popri skorších mikroregionálnych èleneniach – využíva charakteristické znaky nadmorskej výšky, reliéfu terénu, sídelno-geografickej situácie, typu osídlenia, priemernej roènej teploty a množstva zrážok ako aj lokálnych typov pôdy a na základe toho vyèlenil desa typov využívania krajiny. Myslím, že mikroregióny Bodrogzug-Szigetköz, Potisie, kopcovitý kraj pri Rozvágyi, povodie riek Karèa, Bodrog, Tice, Chlmecká pahorkatina, Hosszúrét ohranièujú zároveò aj mikroregionálne formy spôsobu života. Borsos dospel aj k tomu záveru, že pred reguláciou vodných tokov ovplyvòovali územné èlenenie hospodárenia predovšetkým tri geografické èinitele:
1. Rôzna nadmorská výška a z toho vyplývajúce vodnatos
2. Charakter reliéfu usadlosti
3. Príslušnos ku geografickému mikroregiónu.
Na základe prvých dvoch rozlišuje ostrovnú usadlos, usadlos na brehu rieky a usadlos pri úpätí vrchu (maï. szigettelepülés, folyóparti település, hegylábi település), ktorých zaradenie sa podľa jeho názoru môže vyrieši pomocou tretieho èiniteľa, a to na základe geografických mikroregiónov3. Nezaškodí ovšem upozorni na dôležité ponauèenie ekologického prístupu, že rovnaké geografické prostredie neznamená v každom prípade aj rovnakú koreláciu, rovnakú kultúru.4 Z hľadiska našej témy je rozhodujúce zdôraznenie toho, že geografické danosti neboli v Medzibodroží nemenné. Formovanie krajiny, pretváranie jej detailov tu bolo dlhým, niekoľkostoroèným procesom, ktorého zavàšením a – dodnes pôsobiacim – ukonèením sú veľké zásahy do hrajiny v druhej polovici 19. stor., úprava vodných tokov a odvodòovanie, ktoré vo viacerých etapách pretvárali systém dovtedajšieho hospodárenia.
¼ud, žijúci v Medzibodroží sa svojím spôsobom života prispôsoboval danostiam krajiny, zároveò však èas jeho èinnosti – predovšetkým produktívne hospodárenie a pracovná kultúra – boli v ambivalentnom vzahu s ekologickým prostredím. Produktívne hospodárenie a bezprostredné formy využívania okolitej krajiny sa v živote jednotlivých usadlostí vzájomne dopåòali. Tento dvojaký vzah historicko-geografický a národopisný výskum zjednocuje v systéme hospodárenia v záplavovej oblasti, rozlišujúc pritom jeho ranú, diferencovanú (13.–15. stor.) a neskoršiu, komplexnú formu. Podľa Sándora Frisnyáka sa Medzibodrožie pod zdanlivo homogénnym povrchom èlenilo na dve morfologické úrovne: na záplavové oblasti a na bezzáplavové piesoèné ostrovy. ¼ud, žijúci v tejto oblasti sa obe snažil racionálne využíva. Od obdobia príchodu Maïarov do Karpatskej kotliny do konca 19. stor. bolo využívanie krajiny veľmi rôznorodé, v podstate sa však èlenilo na obytnú a hospodársku funkciu. Obytná funkcia sa obmedzovala na miesta bez záplav, na úrovne tzv. pradávnych usadlostí, kým hospodárska èinnos sa rozprestrela na celý kraj. Zhodne s prírodno-geografickou diferenciáciou sa èlenili aj hospodársko-geografické javy.5 Hoci pred reguláciou vodných tokov veľké plochy pokrývala voda (príležitostne i trvalo zavodnené plochy), predsa bolo hospodárenie rozmanité, diferencované. Popri mysoch, potokoch, màtvych ramenách, moèiaroch, rozvetvujúcich sa z riek, sa prevádzalo diferencované záplavové hospodárenie (rybárstvo, èíkárstvo, získavanie pálky a trstiny), lesné hospodárenie. Na rozľahlých lúkach a pastvinách sa chovali zvieratá, na vyšších, bezzáplavových úrovniach hlavnú formu obživy znamenalo orné hospodárenie, na svahoch kopcov a pieskových dún vinohradníctvo a ovocinárstvo.6 Rôzne formy využívania krajiny sú historické procesy, ktoré sa môžu pochopi v rámci dejín jednotlivých obcí a mikroregiónov. Toto všetko je oveľa zložitejsia štruktúra, než aby sme sa ju pokúsili vysvetľova postupujúc od starších postupov smerom k modelu zložitejšej pracovnej kultúry a roľníckeho spôsobu života. Tradícia prechovávala rôzne spôsoby prispôsobovania sa, z ktorých si dané spoloèenstvo každej doby v urèitej usadlosti mohlo zvoli – hoci aj periodicky sa meniacu – stratégiu prispôsobovania sa k podmienkam svojho životneho prostredia. Toto prostredie bolo naviac aj spoloèensky diferencované: poènúc stredovekom bolo cieľom poddaných–roľníkov, základom ich feudálych služieb produktívne hospodárenie, korystný spôsob života sa èoraz viac – najvýraznejšie po regulácii vodných tokov – obmedzoval na spôsob života menších skupín a ľudi v marginálnej situácii. V období, kam siahajú recentné doklady, už takmer poldruha storoèia je jednoznaèné, že pre èloveka žijúceho v Medzibodroží – podobne ako pre roľníkov v iných oblastiach – bolo cieľom získa pôdu a dobytok, možnos roľníckeho spôsobu života, èo bolo vzorovým modelom. Myslím, ze toto bolo najdôležitejšou hybnou silou ľudského života aj v predchádzajúcich storoèiach. V súlade s tým pojednávam o formách využívania krajiny v takom slede, aký bol ich význam a akú hospodársku úlohu mali v roľníckom živote a v organizácii hospodárstva.7
1. Pastierstvo, chov dobytka
Pred úpravou vodných tokov a meliorizáciou boli rôzne danosti pasienkov v Medzibodroží bohatým zdrojom krmovín pre extenzívny chov dobytka.8 Je isté, že prispôsobiac sa danostiam krajiny a charakteru vegetácie, štruktúra chovu dobytka nebola homogénna ani pred reguláciou vodných tokov a zodpovedajúc tomu zložité boli aj chovateľské ciele.9 So stádami hovädzieho dobytka, chovaného na mäso i na prácu, ktoré zabezpeèovali najväèší zisk zo zemepanských a poddansko-roľníckych hospodárstiev, vandrovali s malými amplitúdami medzi trávnatými pastvinami, prispôsobujúc sa k práve aktuálnemu stavu hladiny spodných vôd. V dobrých rokoch na pasienky v Medzibodroží prijímali aj stáda zvierat z oblasti Potisia a Nyírségu, v tejto súvislosti nemožno od seba oddeli tento kraj od extenzívnych pasienkových plôch v oblastiach pri rieke Ondave, resp. Uhu a horného Potisia. Doplnkovým krmivom pre chovanie nároènejších koní – v záprahoch v Medzibodroží až do polovice 20. stor. sa zachovala dominancia volských záprahov s jarmom.10 – rovnako ako v jednej èasti roka v stajniach chovaných dojníc, bolo aj v minulých storoèiach seno z bohatých lúk. Moho archívnych údajov dokazuje význam žaluïov z dubových lesov v záplavových pásmach pri jesennom kàmení v extenzívnom chove stád ošípaných, od prelomu 18.-19. stor. bolo kàmenie doplnené kukuricou, ktorá sa objavika na pieskovitých kopcoch11 Ovèiarstvo bolo vytisnuté na vyššie položené oblasti Horného Medzibodrožia, jeho význam sa po regulácii vodných tokov zvýšil, v neposlednom rade aj kvôli zlepšeniu kvality pôdy „košarovaním“.
Pastvinová báza pastierskym spôsobom chovaných zvierat v Medzibodroží bola príznaèným spôsobom dvojpólová: lúky i lesy mali v nej rovnako dôležitú úlohu. (Neboli od seba ostro oddelené.) Úbytkom lesov sa stala dominantnou úloha lúk a pasienkov v záplavovom pásme, ktorých význam sa zachoval – dokonca vzrástol po regulácii vodných tokov. (Poèetné údaje naznaèujú, že majere – pomocou násilného zaberania pôdy – zaberali rozsiahle lúky a pastviny od poddaných12 ale èoraz prísnejšie boli aj nariadenia na ochranu lesných plôch, ktoré poskytovali dôležité pasienky. Èize nielen rozsiahle klèovanie lesov, ale aj ochrana lesov stále viac zmenšovala možnosti pasenia13). Od zaèiatku prvej tretiny 18. stor. máme už mnoho údajov o tom, že v chotári jednotlivých obcí v Medzibodroží sú veľmi rozdielne veľkosti i kvalita pasienkov a že ľud z usadlostí, ktoré mali malú rozlohu pasienkov, dával svoj vonku chovaný dobytok jednak do obcí s väèšou rozlohou, jednak do susedných žúp, najmä do žúp Užhorodskej, Szabolcs a Bereg.
Krmivovú bázu rozsiahleho chovu dobytka v Medzibodroží teda do polovice 19. stor. znamenalo rastlinstvo lesov a záplavových pastvín, resp. úroda sena na nezriedka zavodnených lúkach. Vyklèovanie lesov ako aj zmeny pomerov pasienkov a trávnatých porastov potlaèilo do úzadia toto odvetvie hospodárstva. Neskôr, keï – koncom 1880-tych rokov – sa zmenila celková štruktúra využívania pôdy, sa popri extenzívnych pasienkových plochách (napr. Eszenke v povodí rieky Latorica, v blízkosti obce Zatín) ktoré sa zachovali ako relikty a popri spoloèných obecných pasienkoch sa stalo èoraz charakteristickejšie zimné ustajnenie dobytka. Po regulácii vodných tokov sa nezmenila predovšetkým štruktúra chovu dobytka, ale teritoriálne sa diferencoval význam tohto odvetvia: hospodársky predstih obcí s veľkými, prevažne pri vode sa rozprestierajúcimi pastvinami vzrástol oproti usadlostiam s malými pastvinami. Chov dobytka vo väèšej èasti dedín obmedzovala malá rozloha pastvín, tieto sa spojili s blízkymi usadlosami – sprostredkovaním urbárskych spoloèenstiev, resp. pastevných združení – na pasenie dobytka v chotároch iných obcí. Dediny pri Latorici si prenajali pastviny, resp. právo ma pasenie aj za vodou /Beša, Èièarovce a v chotároch iných dedín pri rieke Uh). Podobné spoloèenstvo usadlostí Horného Medzibodrožia a oblasti pri Uhu vzniklo od druhej polovice 19. stor., ktoré sa týkalo lúk, resp. obchodu so senom, pretože súèasne s úpravou vodných tokov sa rozširujúca plocha siateho krmiva nevyriešila celkom problémy s chovom kàmnych zvierat, resp.jaloviny, ktoré šli na trhu dobre na odbyt. Takmer každú možnú plochu sa snažili využi na pasenie a na kosenie sena: v dobe dvojpoľného a trojpoľného systému pásli na úhore, do zavedenia kolektívneho hospodárenia bolo všeobecne rozšírené pasenie na strnisku, ktoré najviac využívali na konci žatvy na pasenie teliat. V mnohých súvislostiach závisel na lokálnych podmienkach pasenia a lúèneho hospodárenia proces zmeny plemena chovaných zvierat.
V priebehu rekonštrukcie stavu pred reguláciou vodných tokov, podobne aj v súvislosti s využívaním zmenenej krajiny musíme upozorni na to, že štruktúru tradièného roľníckeho hospodárenia v Medzibodroží si musíme predstavi ako pružný systém. Podľa môjho chápania, èinnos roľníkov pred reguláciou vodných tokov v Medzibodroží mohla charakterizova akási „pulzujúca”, vodnému režimu, periodicky sa meniacim lokálnym podmienkam zodpovedajúca a k nim sa v detailoch prispôsobujúca hospodárska stratégia, èiže je podstatne zložitejšia, rôznorodejšia než ten statický obraz, za aký ho naša národopisná veda o hospodárení na vodnatých územiach – vèetne s rožlièným využívaním – považuje14 Zatiaľ môžeme len tuši, že pomery pasenia a získavania krmiva sa tiež mohli meni, prispôsobiac sa vodnému režimu v jednotlivých rokoch a k cyklom poèasia. Podrobnejšie objasnenie týchto javov však bude úlohou ïalších výskumov.
2. Polnohospodárstvo
Možnosti poľného hospodárenia v Medzibodroží pred reguláciou vodných tokov boli mimoriadne obmedzené: Podľa Zoltána Borsyho a Enikõ Félegyházyovej len 10 % tohto kraja bolo nad hladinou povodòovej vody.15 Toto však neznamená, že by sa medzibodrožskí roľníci nesnažili rozšíri plochu svojej ornej pôdy: spomienka na obilniny s krátkym vegetaèným obdobím svedèí pravdepodobne práve o príležitostných obsadeniach pôdnej plochy.16
Historické pramene, ktorých je v 18.–19. stor. èoraz viac, obsahujú – síce nie konkrétne a okrem toho ažko interpretovateľné – údaje, vzahujúce sa na to, že rôzne vodné režimy, každoroène i podľa roèných období sa meniace podmienky zabezpeèovali aj rozdielne možnosti pre hospodárenie. Vyzdvihnem tu len niekoľko príkladov, ktoré snáï postaèia na dokázanie toho, že „prispôsobenie sa“ nie je meravé ani nemenné a periodické stavy geografických mikroprostredí zabezpeèujú pre èinnos dedinských spoloèenstiev, resp. roľníckych hospodárstiev neustále meniaci sa rámec. V materiáloch urbárskeho priznania (investigatio) dedín regiónu Bodrogzug podávajú správu o nasledovnom. (Kurzívou vyzdvihujem z hľadiska našej témy najpodstatnejšie informácie.)17 Zalkod: „Chotár je rozdelený na dve èasti (két nyomásra), urodí sa v òom raž, ovos, ľan, kukurica a konope. Má lúky, na ktorých sa urodí seno a keï nie je povodeò, možno z nich získa seno, vhodné na chov dobytka , a vtedy možno kosi aj mládzu…“ „Okrem obdobia veľkých povodní je tu dostatok pasienkov pre kàmenie rôzneho dobytka. Pri domoch sú záhrady, v ktorých sa urodí dobrý tabak, kapusta, kukurica a k živobytiu potrebná zelenina.“ Viss: „Chotár je rozdelený na dve èasti, urodí sa v òom raž, ovos, ľan, konope a kukurica. Má lúky, na ktorých sa urodí seno a na ktorých ak dlho neleží povodeò, kosia seno, vhodné pre kàmenie dobytka. V záhradách pri dome sa urodí tabak, kapusta a iná zelenina, ako i dostatoèné množstvo rôznych semien. Obec má so zvolením panstva lúku, nazývanú obecná lúka, na ktorej sa urodí asi 20 vozov sena, mala aj jeden rybník, nazývaný Tökös, ale ten panstvo asi pred polrokom pre dedinèanov zakázalo.“ Pozrime sa ešte na urbárske priznanie jednej charakteristickej medzibodrožskej dediny Bodroghalom (Luka). „IV. Zisky: 1. Chotár obce je v dvoch èastiach, ktorých obidve èasti, keï Pán Boh na úrodu zeme vhodné poèasie poslal, zvykli nieèo zasia, všetko sa urodí. Tu siali aj obilie, ovos, jaèmeò, kukuricu, ktorých úrodou pomáha k dostatku chleba. A viac takýchto, predovšetkým obilie, také, z ktorého aj cestovinové jedlá môžu s chuou zjes. 2. Lúky sú z väèšej èasti také, na ktorých sa urodí tráva, z ktorej bude seno, vhodné na zimné kàmenie hovädzieho dobytka. A sú aj také lúky, na ktorých by mohli kosi aj mládzu v suchom poèasí, keby sa dodržiaval poriadok a nevyhnali by na ich lúku aj dobytok z vidieka. Ale väèšinou, ak nevládne povodeò, aj sena sa im urodí toľko, že mládzu ani nepotrebujú, preto ani nikdy nebolo u nich zvykom…“ Investigatio vymenuje aj nepriaznivú situáciu a danosti usadlosti: „1. Pri mimoriadne veľkých povodniach voda poškodzuje aj niektoré nižšie položené polia. A pšenica sa aj tak neurodí v chotári. 2. Ich lúky zaleje aj obyèajná povodeò a ak dlho na nich stojí voda, ani seno nie je také vhodné pre kàmenie dobytka, vtedy aj mládzu je nemožné kosi. 3. Pretože táto usadlos je na ostrove, nech idú kamkoľvek za svojimi záležitosami, všade sú nútení zaplati clo, dokonca pri Tokaji poèas povodne na hrádzu v Rakamazi dvojnásobné. 4. V èase mimoriadne veľkých záplav ich dobytok uviazne v tomto chotári.“ Výpovedný je pojem „horšie ornice“ (maï. „alább való szántók“), èo taktiež predpokladá viac stupòov hospodárenia, rôzne hospodárske stratégie, sled èinností. Podľa môjho poòatia mohla èinnos poddaných-roľníkov pred úpravou vodných tokov v Medzibodroží charakterizova akási „pulzujúca“, vodnému režimu, periodicky sa meniacim lokálnym podmienkam zodpovedajúca hospodárska stratégia, t.j. podstatne zložitejšia, rozmanitejšia, než ten statický obraz, za aký ho naša národopisná veda o hospodárení na týchto vodnatých územiach – spolu s ich mnohorakým využitím – považuje.
Na zaèiatku 19. stor. už každý svah, každá vyvýšenina slúžila ornému hospodárstvu a je isté, že usmernenie stekania vody malo od poèiatkov za cieľ aj zväèšovanie teritória, nielen údržbu vodných systémov. O tomto však môžeme vedie pomerne málo, viac svetla prinášajú do hmlistej minulosti pouèenia z neskorších období roľníckej produkcie.
Pod vplyvom èinnosti, formujúcej krajinu pomer ornej pôdy vzrástol (kvôli reliéfu terénu v horných, resp. dolných oblastiach Medzibodrožia nie rovnakou mierou). Kým – podľa výpoètov Sándora Frisnyáka – roku 1865 z celého pôdneho fondu v Hornom Medzibodroží bol podiel ornej pôdy 37,4 %, v Dolnom Medzibodroží len 19,6 %, zatiaľ výsledkom prác v súvislosti s reguláciou vodných tokov, ochranou proti povodniam a melioráciou bol tento pomer už 57,1 %, resp. 49,2 %. Trávnatá plocha v Hornom Medzibodroží klesla z 31,0 % na 21,6 %, v Dolnom Medzibodroží – v dôsledku odvodnenia moèiarov – z 24,7 % vzrástla na 34,7 %. Najvýstižnejšia je však zmena v nevyužiteľných priestoroch: zo 17,2 %, resp. 42,9 % na 7,5 %, resp. 9,9 % sa scvrkol pomer neobrábateľných èastí. Vzrástla schopnos krajiny uživi obyvateľstvo a prvky hospodárenia v záplavovej oblasti možno èoraz viac vykáza len ako relikt popri výrobnom hospodárení.18
Nie je však zanedbateľné, že vyššie uvedené, sumarizujúce štatistické údaje v prípade jednotlivých usadlostí v sebe skrývajú veľmi odlišné zmeny. V analýzach obvykle nie je reè o osobitej situácii v jednotlivých obciach, ale o charakteristických znakoch celej historickej oblasti Medzibodrožia. Ak sa však detailnejšie pozrieme na zmeny vo využívaní pôdy v jednotlivých usadlostiach (tabuľky viï v tomto zväzku v štúdii Sándora Frisnyáka), nedostaneme len presnejší obraz, ale aj odpovede na vytvorenie skupín osídlenia v krajine, vznik variantov výrobných techník a regionálnych spôsobov života. V dedinách Medzibodrožia sa v polovici 19. stor. menil pomer ornej pôdy k celej rozlohe chotára v jednotlivých obciach v rozmedzí 6% a 62,5%. Samozrejme, k najmenším orniciam pripadá najväèšie nevyužiteľné územie: napr. v chotári obce Tiszakarád bolo 6% ornej pôdy a 76% neobrábaného územia, rovnako aj v Luke (Bodroghalom) to bolo 8,2 resp. 50,4%, kým napr. v Baèke (Bacska) bolo 62,50% ornej pôdy a 14,5% nevyužiteľnej plochy. Po regulácii vodných tokov, roku 1897 bol pomer oboch v Tiszakaráde 40,70 a 6,10%, v Luke 61,6 a 8,30% a v Baèke sa zmenil na 79,5 a 5,4%19 Bez toho, že by sme si automaticky vysvetľovali èíselné údaje, rozdiely v národopisnom charaktere spomenutých obcí, odlišnosti v spôsobe života, výrobných tradíciách, naèrtáva varianty mikroregionálnych tradícií.20
Pred reguláciou vodných tokov boli najlepšie zužitkovateľné plochy vyvýšeniny, ktoré – pretože mali piesoènatú pôdu – zabezpeèovali predovšetkým produkciu raži. Pretváraním krajiny – diferencie medzi využívaním bezzáplavových plôch a záplavových oblastí sa stávali druhotnými – vzrástla aj úloha pestovania pšenice oproti tradicionálnemu pestovaniu raži na pieskových vyvýšeninách. Postupným vynechávaním úhora sa od prelomu 19.–20. stor. rozširovalo aj pestovanie okopanín a siatych krmovín, tieto však na mnohých miestach – v medziach používania dvojpoľného systému, dostali miesto na piesèitých pôdach striedavo s ražou. Aj v inej súvislosti sa menila funkcia predtým dominantných pieskových vyvýšenín: zo záhrad v intraviláne sa sem dostal tabak, melón a iné okopaniny, ktoré aj v iných miestach vytlaèili predtým životne dôležité zemiaky.21 Po vzniku kolektívnych hospodárstiev a rozpade roľníckych hospodárstiev sa na týchto piesoèných kopcoch, sotva vystupujúcich z krajiny objavujú drobné vinohrady, ktoré sa aj na takých miestach pokúšajú rozšíri túto intenzívnu kultúru, kde ju predtým nepoznali.
3. Ovocinárstvo
Výskumy Márie Belényesyovej dokazujú, že na území Maïarska bolo už v dobe Árpádovcov jedným z najdôležitejších miest výskytu ovocných stromov záplavové územie väèších riek, predovšetkým Dunaja a Tise, kde sa popri – takmer divo rastúcich – slivkových a hruškových pobrežných hájov najskôr objavujú aj ohradené ovocné sady. Tieto pestovateľské strediská mali v podstate až do regulácie vodných tokov v 19. stor. rozhodujúci význam a vo východnej polovici kraja mohol náš ľud využíva takmer len divo rastúce skupiny ovocných stromov v záplavových alebo pobrežných úsekoch.22 Podľa Károlya Galgócziho: „Pobrežie Tise na oboch brehoch poènúc hore od Máramarosu v oblastiach Beregh-Ugocsa, Užhorod, Zemplín, potom aj v Szatmári a Szabolcsi vytvára celé jablèné sklady…“. Vlhkú záplavovú pôdu obľubovali najmä slivky, jablone a hrušky.23 V Medzibodroží – ako sa o tom zmieòuje János Lippai roku 166724 – sa urodilo veľa ovocia, avšak v poèetnom stave ovocných stromov boli v jednotlivých usadlostiach veľké rozdiely: oproti hojnosti v dedinách pri vode alebo pri rieke ľud v usadlostiach, ktoré neboli pri vode sa dostal k ovociu nanajvýš pre vlastnú spotrebu, ale urèite boli odkázaní aj na dovoz. Na existenciu ovocných sadov v stredoveku staèí spomenú niekoľko údajov. Napr. o Malom Újlaku (Kis-Újlak) sa v Liber Redituum roku 1623 spomína: „Je jeden pekný ovocný sad pri rybníku, ktorého susedom je na jednej strane záhrada Pána, na druhej strane potôèik.“25 Ten istý prameò spomína z Radu miestny názov Kortleves z Baèky Gywmölts kõzõt. Ovocné sady sa však mohli vyskytova už aj v dávnejších storoèiach na portách, gazdovstvách, resp. na pozemkoch. Podľa urbárskeho priznania z Veľkých Trakanov (1772): Niektorí majú ovocné stromy mimo svojho pozemku, viacerí na pozemku…“ Ten istý prameò z malých Trakanov: „Obyvatelia tejto obce majú takmer všetci slivkový sad a každý má na pozemku, kde má kapustnisko alebo tabak.“26 Matej Bél za zmieòuje o Èiernej nad Tisou (Ágcsernyõ), že okolo nej sú ovocné sady“, o vinohradoch a ovocných sadoch v chotári Kráľovského Chlmca vyslovene s nadšením píše: v chotári mesta je veľa hrozna a ovocia a „svahy tak zatieòujú vinné révy a ovocné stromy, že si skoro myslíš, že tu vidíš nádherné okolie Champs Elysées“.27
Aj na miestach v nami skúmanej oblasti, kde sa urodilo ovocie, pestovali jeho rozdielne druhy. Kým väèšina slivkových sadov bola v blízkosti vody, popri niekdajších záplavových územiach, ako i v záhradách, zatiaľ èerešne sa skveli na slneèných stráòach vinohradov. Èerešne zo Svätuše (Szentes), Malého Horeša (Kisgéres), Zemplína (Zemplén) a na druhej strane Bodrogu z Èernochova (Csarnahó) boli zváš preslávené. András Molnár vo svojom opise župy z roku 1799 sa zvláš zmieòuje o Svätuši: podľa neho táto usadlos má z èerešní väèší zisk ako z hrozna.28
ažiskom ovocinárstva však zostali záplavové oblasti, zachovajúc si ešte aj po regulácii vodných tokov viaceré tradície dávnejšieho spôsobu pestovania. Aj vo vnútri hrádze podobne ako zvyšky dávneho vodného sveta žilo ïalej aj ovocinárstvo, zachovajúc si poèetné archaické techniky a extenzívne formy využitia. Pred zavedením kolektívneho hospodárenia na slovenskej i maïarskej strane údolia Tise boli v majetku súkromných gazdov sady, tzv. Tisza-kertek, charakteristické reliktné územia hospodárenia v záplavovej oblasti. Popri Veľkých a Malých Trakanoch boli v Medzibodroží podobné aj v oblasti obcí Zempénagárd, Révleányvár, Tiszakarád a Cigánd. Tieto boli ešte aj v našom storoèí zanedbané slivkové sady, ovocné háje.29
Ovocné sady pri Tise (Tisza-kertek) sa postupne stávali viacúèelovými, na ich území prebiehajúce klèovanie pravdepodobne neznamenalo úplné vyrúbanie ovocných sadov v záplavovej oblasti. V ich najdávnejšom stave – podobne tým, ktoré medzi dvomi vojnami v Tiszakaráde a Cigánde ešte existovali – to boli najèastejšie slivkové sady. Po regulácii Tise sa vytvorilo ich koneèné miesto a takmer divo rodiace ovocné sady sa od prelomu 19.–20. stor. premenili na skutoènú kultúrnu krajinu. Z výhonkov, vyrašených zo semena gazdovia ponechali len silnejšie a z tých vypestovali stromy, postupne ich usporiadajúc do radov. Pretože záplavy ich pravidelne navštívili, viacerými spôsobmi sa ich snažili upravi tak, aby z èasu na èas sa objaviacich záplav mali nielen škodu, ale aj úžitok. Najvhodnejším prostriedkom k tomu bolo udomácnenie ovocných stromov s vysokými kmeòmi: stromy hoci aj 3–4 m vysokými kmeòmi v tomto èase usporadúvali do radov, riedili ich, aj preto, aby miesto medzi nimi a pod nimi mohlo by využité aj iným spôsobom.30 V týchto sadoch pri Tise až do ich likvidácie stáli také dávne, staré stromy, ktorých pôvod ani odrodu už nikto nepoznal, nik sa o ne nestaral. V tejto dobe niekdajšiu dominanciu slivkových sadov prevzali jablone: v 1930-tych rokoch sú už približne ľ poètu stromov jablone, asi 20% slivky a ostatné boli hrušky.31
Najdôležitejšou podmienkou úžitku bola dobrá záplava: povodeò, ktorá pri jarnom odmäku priniesla bohaté nánosy, v podstate pohnojila stromy i sady. Zvláš vtedy, ak rýchlo ustúpila a nemáèala dlho pôdu, ale živila stromy. Od 1950-tych rokov sem už neprichádzajú dobré vody, skôr škodia pôde: V oblasti, v ktorej sa vlievali vodné toky do Tise, zlikvidovali lesy a voda už neprináša niekdajšiu sprašnú, rašelinovú pôdu, ale neúrodné bahno.
Zmeny pestovaných druhov ovocia, rozšírenie nároènejšej ovocnej kultúry nie je jednoduché sledova, ani názvy odrôd ovocia nám nepomôžu orientova sa v tejto otázke. Tieto zmeny totiž jednotliví gazdovia neprevádzali v rovnakom èase, ovocné sady nezohrávali rovnakú úlohu v hospodárskej stratégii jednotlivých roľníckych statkov. Isté je, že najvýznamnejšie zmeny môžeme pozorova pri odrodách jabåk. Tradièné odrody boli neskoro zrejúce: oberali ich tvrdé, sotva dozreté a stávali sa konzumovateľnými poèas jesene, resp. zimy.32 Najznámenjšie odrody jabåk boli: batul, bilaj piros, viaceré odrody rozmaring /rozmarín/, obľubovali hlavne húsvéti rozmaring /veľkonoèný rozmarín/, kormos sadzové/, lapos alma /ploché jablká/, tarka piros /strakaté èervené/, paraszt sóvári /sedliacke solivarské/, beregi sóvári, nemes sóvári, ján` csecsû, zõd lapos /zelené ploché/, ontário, parmin, rétesalma /štrúdľové jablká/, törökbálint a jonatán. Hrušky: búzával érõ /s pšenicou zrejúce/, szõkekörte /plavé hrušky/, mézkörte /medové hrušky/, császárkörte /cisárske hrušky/, vilmoskörte /viliamky/, muskotály, disznószar körte. Odrody sliviek: berbenci (berbencei), besztercei /bystrické/, duránci, veres szilva /èervené slivky/, ringló /ringloty/. Aj dnes takmer divo rastie gömbölyû szilva /guľatá slivka/ – zhotovovali z nej hlavne pálenku, každý rok bohato rodí
Sušenie bolo pred prvou svetovou vojnou obyèajným konzervaèným spôsobom. V sadoch Tisza-kert pripravili do zeme vyhåbené sušièky – tieto sa neskôr znovu objavili na dvoroch, resp. v záhradách pri obytných domoch.33 Varenie lekváru bolo bežné až do 1970-tych rokov. Hoci vojenský opis Zemplínskej župy z roku 1780 spomína vo Veľkých Trakanoch murovanú pálenicu,34 o pálenie bol väèší záujem skôr len po druhej svetovej vojne.
S ovocím z Medzibodrožia bol intenzívny obchod jak smerom k susedným oblastiam, tak i smerom k regiónom Dolnej zeme, chudobným na ovocie. Na zaèiatku 1990-tych rokov starší informátori ešte spomínali z èias svojho detstva na plte, plávajúce po Tise, prichádzajúce od Máramarosu a Rahó a viezli náklad dreva až dole po Segedín. Pltníci kúpili ovocie od medzibodrožských gazdov a v košoch ich viezli ïalej predáva na Dolnú zem. Po viedenskej arbitráži nastal pokus o modernizáciu ovocinárstva v sadoch Tisza-kert, avšak pre vojnu a neskôr pre nové vytýèenie hraníc nepriniesol výraznejšie výsledky.35
Aj kolektívne hospodárstva zdedili ovocinársku kultúru sadov Tisza-kertek: Na konci 1960-tych rokov bolo ešte asi 15.000 ovocných stromov na približne 100-hektárovej rozlohe týchto sadov v Trakanoch. Bol taký rok, že len družstvo v Malých Trakanoch predalo z Tisza-kertek 15-20 vagónov sliviek a asi 100 vagónov jabåk (1000 metrických centov). Aj v èase JRD obnovovali ovocné stromy, pretože staré odrody ovocia sa na trhu predávali èoraz ažšie. Nové odrody si vyžadovali väèšiu starostlivos, bolo ich treba postrekova, ich pestovanie nebolo také úspešné ako u ovocných odrôd z predchádzajúcich dôb. Roku 1976 zoštátnili družstvo v Malých Trakanoch, vtedy sa zaèalo znièenie ovocných stromov. Za dva roky stromy povyahovali zo zeme, buldozérom spustošili.
4. O vinohradoch v Medzibodroží
Historické a hospodársko-geografické údaje o vinohradníctve a vinárstve v Medzibodroží zhrnul László Boros,36 tu len naznaèím niekoľko hlavných rysov daného okruhu problémov.
Medzibodrožie oddeľuje od seba podstatne rozdielne kraje a na pravej strane rieky, z nížiny pri rieke sa vyvyšujúcich plochách na úpätí Zemplínskej vrchoviny vznikla vinohradnícka kultúra primárneho hospodárskeho významu. Tento vinohradnícky kraj poskytol aj obživu obyvateľom dedín, ležiacich na ľavom brehu Bodrogu, ktorí si len veľmi tvrdou prácou vedeli zabezpeèi živobytie a oni sami – v porovnaní s pravým brehom – pestovali vinohradnícku kultúru iba sekundárneho významu.37
Vinohradnícka kultúra usadlostí Medzibodrožia a pozdåž rieky Bodrog reprezentuje dve historické obdobia. Jedna je pravdepodobne vrstva stredovekého pôvodu, ktorá sa tiahne na vyvýšeninách vulkanického pôvodu, vynímajúcich sa z rovinatého kraja (zemplínske vrchy, Csókás, Határ- hegy, Lapos-hegy, Simon-hegy, Nyír-hegy, Középsõ-hegy, Pilis, Borz-hegy atï. Napr. vinohrady, rozprestierajúce sa na kameneckom vrchu sa spomínajú už v listinách z roku 1323, vinice vo Svätušiach (Szentes) v roku 1423.38. Tàòa (Toronya) patrila roku 1737 do uzavretej tokajskej vinohradníckej oblasti Tokaj-Hegyalja,39 v 20. stor. sa sem zaradili aj vinice vo Vinièkách (Szõlõske). Z opisu Andrása Molnára z roku 1799 už zreteľne vyplýva, že na zvetrávajúcej sa hornine vyvýšenín vulkanického pôvodu, na svahoch kopcov sa radia vinné révy: Zemplín má vinohrady, dávajúce dobré stolové víno …Vinièky majú mnoho viníc vzhľadom k veľkosti usadlosti a dávajú dobré, èisté, stále vína, bohato rodí aj hrozno „aszú“ (aszúszõlõ). Vinohrady v Strede nad Bodrogom (Szerdahely) dávajú dobré stolové víno. V Malom Kamenci (Kiskövesd) je veľmi málo vinohradov. Vo Veľkom Kamenci (Nagykövesd) sa urodí priemerné víno. Svätuše majú málo viníc, víno vypijú už okolo sviatku Svätého Michala.“40 Matej Bel sa už skôr zmienil o vrchu v Kamenci, kde sa podľa neho husto zelenajú vinné révy a ktorý dáva dobré víno, taktiež on sa zmieòuje o extraneus vlastníkoch vinohradov v Kráľovskom Chlmci: „Na tomto mieste majú viacerí šľachtici a zemania kráľovstva svoje vinohrady. Obyvateľom mesteèka sotva ostáva pre vlastnú spotrebu malý kúsok. [Jeho obyvatelia] sú s Ruténmi zmiešaní Maïari, ktorí pestovanie vinièa prevádzajú za peniaze.“41
Podľa Pála Magdu je Malá Tàòa (Kistornya) súèasou oblasti Tokaj-Hegyalja, súèasne však zaraïuje vína Kamenca, Svätuší, Chlmca, Zemplína, Bary (Bári), Ladmoviec (Ladamóc), ako aj Veľkej Tàne (Nagytoronya) do druhej triedy. Pouèné je aj jeho vymenovanie odrôd hrozna: na jeho zozname sú Holyagos, Furmint, Madarkás, Török Gohér, Budai Gohér, Muskotály, Hárslevelû, Balafánt, Leányszõlõ, Fejérszõlõ, Polyhos, Rózsás, Gerset, Purtsin, Kecskecsecsû, Rumonya, Bogár szõlõ, Király édes, Fejér boros, Gyöngy fejér, Zöld szõlõ, Batai, Gatsai, Bakator. Názvy sú zaujímavé aj preto, lebo spomedzi nich Bakator, Fejérszõlõ, Bogár, Gatsai (Gacsal), Gerset, Gohér a Romonya (Rumonya) sú spomenuté aj v zozname Balázsa Fabriciusa Szikszaiho z doby okolo 1570, naznaèujúc tak vzah vinohradníctva Horného Medzibodrožia k oblasti Tokaj-Hegyalja.42 Ak možno veri zhromaždeným údajom Pála Magdu, musíme si myslie, že v skutoènosti sa odrazili vo vinohradníctve a v kvalite vína iba odlišnosti spôsobené danosami oboch oblastí, teplotou, poètom slneèných hodín atï. a samozrejme aj spôsobom uskladnenia vína a rozdielmi vo vinohradníckych pivniciach.
V spomenutých usadlostiach možno aj v priebehu recentných výskumov zisti ranú vrstvu vinohradníckej kultúry. Dokazujú to napr. názvy odrôd hrozna, z ktorých možno vycíti aj zmeny v technike, rozšírenie vinohradníctva na piesoènatých územiach: Bakó, Furmint, Hárslevelû, Delevár, Otelló, Izabella, Polyhos, Gersec, Balafánt, Gohér, Cájder, Noha – èasto spolu, na jednom mieste. Ale chodiac v teréne možno dobre pozorova aj stopy dávneho vinohradníctva. Terasy – èasto len v stopách –, garády (ohrady), poskladané viacerými generáciami z kameòa lingó, pivnice vyhåbené do svahu v Tàni, Bári, Malom Horeši (Kisgéres), Chlmci, Vinièkách, miestami pravdepodobne stredovekého pôvodu, mnoho druhov zdivoèenej, neobrobenej vinnej révy, to všetko sú stopy tradièného vinohradníctva.
Zároveò s rozšírením novších výsadieb vinnej révy sa do urèitej miery menila aj technika pestovania a spracovania hrozna. Dnes je už všeobecne rozšírené kordónové pestovanie. Postrekovanie sa v roľníckych vinohradoch objavilo prvýkrát v 1930–40-tych rokoch z paliny obyèajnej, prípadne z rastlín podobných vlastností zhotovenou metlou.
5. Les a drevo
Tak ako v iných oblastiach Európy, aj v našom kraji si vedel èlovek rozšíri rámec svojej produktívnej èinnosti na úkor lesov a vôd. Od 13. stor. sa priebežne klèovali lesy v Medzibodroží, podobne ako v iných oblastiach Karpatskej kotliny, ktorú v èase príchodu Maïarov do tejto oblasti bolo možné prirovna k súvislému lesnému pásmu. Les a vodný režim, resp. záplavové územie boli aj navzájom v tesnom spojení a historické obdobia regulácie vodných tokov a klèovania lesov sú v mnohých súvislostiach vzájomne spojené. Obeami sekier sa stali najprv vyššie položené dubiny v okolí usadlostí, ale význam dubových lesov, tiahnúcich sa na vyvýšeninách, nachádzajúcich sa najmä vovnútri zemplínskeho horstva, sa zachoval až do polovice 19. stor. pri kàmení stád ošípaných makovicami (makkoltatás). Najmenšiu škodu utrpeli do zaèiatlu 19. stor. galerijné lesy na rovinách a v záplavových oblastiach, príèinou ich znièenia bola aj regulácia vodných tokov: posledný veľký úsek znièenia lesov sa vykonával súèasne s reguláciou vodných tokov v Medzibodroží.43
Lesy sa využívali rôznym spôsobom: od pasenia zvierat po zberné hospodárstvo, od základných materiálov pre drevené náradia hospodárstva a domácností až po drevo na vykurovanie. Podstatná bola hodnota úžitkového dreva aj sama o sebe, hoci kvalita dubového dreva z dubín v záplavovej oblasti sa nepriblížila kvalite dreva z vyššie položených miest. Práve platné formy využívania lesov upravovali lokálne rámce vlastníctva, ako i vnútorný poriadok urbárskych spoloèenstiev.
Znièením lesov v Medzibodroží bol ľud tunajšieho kraja èoraz viac nútený zadováži si drevo a drevené výrobky z iných oblastí. Kým na konci 18. stor. obyvatelia osád pri vode si v zime narúbali ešte mnoho siahového dreva , rezali tyèe k vinným révam a pripravovali stavebné drevo, zatiaľ obce Vojka (Véke), Malý Horeš (Kisgéres), Malý Kamenec (Kiskövesd), Veľký Horeš (Nagygéres) už boli odkázané na dovoz dreva. Na zaèiatku 20. stor. v Zatíne (Zétény) vyrezávali šlippery (železnièné podvaly) a dúhy sudov z lesa v majetku Fuxovcov, ale drevené náradia pre hospodárstvo a domácnos si museli dováža. V dedinách Medzibodrožia dnes už nenájdeme stopy po významnejšom drevárskom remeselníctve.
6. Tradièné formy koristného hospodárenia
Koristná èinnos je realizaènou formou komplexným spôsobom spletitého vzahového systému krajiny a èloveka, èo odzrkadluje jednak hospodársku nutnos, jednaj kultúrne dedièstvo a znalosti striedajúcich sa generácií. Aj v minulých storoèiach Medzibodrožia stálo koristné hospodárenie v službách viacerých cieľov: záviselo od práve existujúceho stavu celej vegetácie, možností poľného hospodárenia, mikroregionálnych rámcov, v neposlednom rade od sociálnej situácie jednotlivých spoloèenských vrstiev, èi sa koristné hospodárenie doplnkovým spôsobom objavovalo popri produktívnom hospodárení, prípadne – v èase biedy – boli ľudia nútení konzumova zberom získané statky bohatej rastlinnej a živoèíšnej ríše, alebo sa tieto jednoducho vèlenili do ich stravovacej kultúry. Iné zozbierané materiály sa ako suroviny alebo v spracovanej forme objavovali vo výmennom obchode so susednými oblasami. Tie isté druhy rastlín, ktoré obvykle využívali ako krmivo pre zvieratá, sa objavovali aj ako núdzová potrava u èloveka. Je isté, že živý svet Medzibodrožia poskytoval príležitos pre mnohé koristné techniky, ktorých význam však po regulácii vodných tokov podstatne klesol. S týmto súvisí i fakt, že pamiatka starého vodného sveta, dedièstvo spoloèenstiev, živiacich sami seba aj v macošských podmienkach sa vèlenilo do miestneho kultúrneho obrazu o sebe samých, ako i do kultúrneho obrazu vodnatého Medzibodrožia. Postava „pákász”-a (èlovek, loviaci v lúènych bažinách, zbierajúci vajcia vodných vtákov, lieèivé rastliny atï. – pozn. prekl.) sama o sebe, ale napríklad i otázka veľkého poètu zozbieraných vajec vodných vtákov je v národopise dodnes predmetom diskusie a zdá sa potvrdzova, že „dávny vodný svet” dodnes uchováva mnoho ažko dokázateľných, obèas romantických obrazov o spôsobe života v moèiaroch pred reguláciou vodných tokov.44
Rybárstvo v Medzibodroží – podobne tradíciám iných krajov – sledovalo dva hlavné spôsoby postupu èinnosti a k nim vlastnilo aj náradie. Jedno je vykorisovanie živých vôd, do èoho patril aj rybolov v jazerách (piscina), živených prirodzenými alebo vyrytými kanálmi, stupòami. V oblasti Horného Potisia sa používanie už v stredoveku známej veľkej záahovej siete (gyalom) pravdepodobne spájalo s èinnosou predovšetkým profesionálnych veľkých rybárov45 Zároveò však v dedinách v povodí Bodrogu a Latorice donedávna žila aj pamiatka na rybolov pomocou zátvor (rekesztés): po záplave, keï sa voda sahovala spä do koryta, prepúšali ju cez ohrady, upletené z prútia (gereggye), prièom pri jej voľne nechanej bráne èereòom chytali ryby.46 Tento nástroj, spolu s rôznymi druhmi špeciálnych sietí a rôznych tvarov kováèsky zhotovených harpún, patril medzi príslušenstvo malých rybárov, prevádzajúcich rybolov len ako doplnkovú èinnos.47 V národopisných opisoch moèaristých oblastí sa èasto samostatne spomína èíkárstvo a èíkári, èo aj v dávnom Medzibodroží malo veľký význam.48 Regulácia vodných tokov zmenila aj spôsob získavania koristi: so životným priestorom sa zmenili aj techniky lovu.
Rozkver vèelárstva v Medzibodroží sa taktiež skonèil reguláciou vodných tokov: nie je to len dôsledkom zmeny vegetácie, ale popri dávnejšie takmer výluèným používaním medu sa v polovici 19. stor. objavil repný cukor, ktorého používanie sa veľmi rýchlo rozšírilo.49 Náš kraj je bohatý a veľmi rozmanitý, v dlhom období roka takmer vzájomne sa striedajúce kvitnutie rastlinstva zabezpeèovalo ideálne „pastviny” (méhlegelõ) pre vèely, a aj z toho vyplýva, že – popri zámernom vèelárstve – sa archaické postupy chovu vèiel (koristné, zo živých stromov) dožili 20. storoèia. Príbytky vèiel, medzi ktorými koše pletené z pálky si taktiež dlho udržali dominantnos, sa v priebehu 20. stor. preniesli na porty, súèasne s objavením sa siatych krmovín a vysadených ovocných stromov ako pastvín pre vèely.50
Zber rastlinných materiálov je starobylou èinnosou ľudských spoloèenstiev a samostatnú štúdiu by si táto téma zaslúžila aj v Medzibodroží. Nepojednávam tu o rôznorodých rastlinách, ktoré v priebehu rôznych období roka, v rôznych stupòoch vývoja rastlinných jedincov, resp. vcelku alebo len v èastiach – príležitostne alebo pravidelne – boli konzumovateľné. Spomeniem len úlohu kotvice plávajúcej (Trapa natans) v ľudovej strave: od európskych neolitických osídlení až po zaèiatok 20. stor. bol význam tejto svojráznej vodnej rastliny nezlomný.51 Z hľadiska hospodárstiev i výmenného obchodu mal veľký význam zber a zužitkovanie pálky (maïarská pálka – Typha angustifolia). Obyvatelia dvoch dedín, Cigándu a Malého Horeša (Kisgéres) sa vo veľkej miere venovali podomáckemu remeslu tkaniu rohoží z pálky. Dlho prísnu endogamiu Horeša žartovne vysvetľovali tým, aby sa umenie tkania rohoží nedostalo von z dediny. Ploché kusy rohoží, používané ako rôzne prikrývky, predložky pred posteľ, nástenky sa práve tak dostali do susedných krajov ako z pálky zhotovené slamienky, úle, rohožky pred dvere. V dedinách v povodí riek Tice a Karèa bolo rozšíreným podomáckym remeslom pletenie z prútia, èo v 20. storoèí vykonávali najmä Cigáni. Popri rôznych košíkoch, napr. z Pribeníku (Perbenik) sa vo veľkom poète dostali von stolièky, stoly, záhradný nábytok z prútia. Hoci trstina (Phragmites) bola dôležitou rastlinou Medzibodrožia, ktorej úloha len rástla so zmenšovaním rozlohy lesov, resp. zvyšovaním cien dreva52 jeho hospodársky význam znižovalo to, že v tejto oblasti nerástla na veľkých, súvislých plochách, ale èlenene, fľakovito. V Medzibodroží bola ostrica na viazanie (kötõsás) (Carex elata) vyhľadávaná na trhoch vinohradníckych oblastí, napr. Tokaj-Hegyalja.53
7. O medzibodrožskom kameni
Možno je to prekvapujúce, ale významný vnútorný obchod bol aj so surovinou z kameòolomov horstva Horného Medzibodrožia. V kameòolomoch dolovali andezit, riolit, vulkanické tufy a používali ich pri stavbe domov v okolitých dedinách. V chotári Ladmoviec (Ladamóc) v povodí Bodrogu už po stároèia dolujú vápenec a aspoò do polovice 18. stor. možno doloži aj pálenie vápna, vápeníctvo54 Piroxén-andezit (miestni obyvatelia ho nazývajú trachit) zo svätušského Veľkého vrchu a Malého vrchu (Nagy-hegy, Kis-hegy) a z Pilisa bol stavebným materiálom okolitých obcí.55 Podľa jedného opisu z roku 1799: „Táto usadlos je známa tým, že nad òou je jeden vrch, na ktorom sú také ploché kamene, že ich bez akéhokoľvek kresania možno použi na pádimentum.“56 Obyvatelia obcí Biel (Bély), Veľké Trakany, Malé Trakany, Strážne (Örös), ako aj za Latoricou ležiacich dedín Beša (Bés) Èièarovce (Csicser) stavali zo svätušského kameòa: vrstvenie plochých kameòov – od obytných domov cez hospodárske budovy až po ohrady – dodnes charakterizuje tvár Svätuší a okolitých obcí. Podobný kameò dolovali aj v Chlmci (Helmec) a Malom Horeši (Kisgéres).57
V rukách kamenárov, pracujúcich v kameòolome vo Svätušiach v našom storoèí rozkvitalo svojrázne miestne remeslo, kresanie náhrobníkov. Na tvrdý kameò adaptovali dekory, symboly drevených náhrobníkov, vytvoriac tak svojrázny štýl lokálneho dekoratívneho umenia.
Sumarizujúc môžeme konštatova, že vyššie spomenuté formy využívania krajiny sa uplatòujú v rámci rôznych lokálnych hospodárskych štruktúr a rôznorodých foriem hospodárstva, Ich meniace sa formy nevykresľujú iba historické procesy, ale aj mikroregionálne varianty tradièného spôsobu života a kultúry. Dnes je už neudržateľný ten obraz Medzibodrožia, ktorý tradiènú kultúru tohto svojrázneho kraja stotožòuje s tradíciou Dlhej Lúky (Hosszúrét). Potešiteľne sa množiace výskumy pomaly aj roztlaèia krajový rámec: v kultúre južnej èasti Medzibodrožia v Bodrogzugu sú èoraz viac rozoznateľné rysy Rétközu, resp. skupiny dedín na druhej strane Tise, kým poèetné kulttúrne èrty dedín Horného Medzibodrožia pripomínajú usadlosti na pravom brehu Bodrogu. Detailný výskum týchto javov môže by úlohou budúceho obdobia.
Literatúra
Andrásfalvy Bertalan
1963 Duna menti gyümölcsöskertek. Adatok a magyarországi déli Duna-szakasz népi gyümölcskultúrájának ismeretéhez. Értekezések, 271–305. p. Pécs
1973 A Sárköz õsi ártéri gazdálkodása. Budapest /Vízügyi Történeti Füzetek 6./
1975 Duna mente népének ártéri gazdálkodása Tolna és Baranya megyében az ármentesités befejezéséig. Tanulmányok Tolna megye történetébõl VII. Szekszárd.
2001 Gyümölcskultúra. In Magyar néprajz II. Gazdálkodás. Szerk.: Szilágyi Miklós. Budapest: Akadémiai Kiadó, 493–527. p.
Balassa Iván
1973 Makkoltatás a Kárpát-medence északkeleti részében a XVI–XIX. században. Ethnographia 84, 53–79. p.
1975 Lápok, falvak, emberek. Budapest.
1991 Tokaj-Hegyalja szõleje és bora. Tokaj.
Balassa M. Iván
1971 Méhesek a Hegyközben és a Bodrogközben. Néprajzi Értesítõ 53, 83–104. p.
1972 A hegyközi és bodrogközi méhészet. A méhtartás egész évi menete. Dissertationes Ethnographicae I., 113–150. p. Budapest.
2000 Kisgéres települése és építkezése. In Kisgéres. Szerk.: Viga Gyula. 129–165. Dunaszerdahely: Lilium Aurum /Lokális és regionális monográfiák 1./
Belényesy Márta
1955 Szõlõ- és gyümölcstermesztésünk a XIV. században. Néprajzi Értesítõ 37, 11–30. p.
Bellon Tibor
1989 Ártéri gazdálkodás a Latorca mentén. Néprajzi Közlések V. 19–26. p. Bratislava.
1991 Ártéri gazdálkodás a Tisza mentén a XVIII–XIX. században. Alföldi társadalom II. 109–124. p. Békéscsaba.
1996 Beklen. A nagykunsági mezõvárosok állattartó gazdálkodása a XVIII–XIX. században. Karcag.
2003 A Tisza néprajza. Ártéri gazdálkodás a tiszai Alföldön. Budapest.
Bodó Sándor
1979 Tokaj-Hegyalja, egy minõségi borvidék körülhatárolása. Ethnographia 90, 480–491. p.
1986 A mezõgazdasági termelés igaereje Magyarországon 1895-ben. Agria – A Dobó István Múzeum Évkönyve 22, 187–201. p.
1992 A Bodrogköz állattartása. Miskolc /Borsodi Kismonográfiák 36./
Bogoly János
1992 Királyhelmec. Királyhelmec és a Felsõ-Bodrogköz természetrajza és történelme. Bratislava: Madách Kiadó.
Boros László
1980 Adatok a Bodrogzug agrárföldrajzához. Szabolcs-Szatmári Szemle 2. szám, 121–132. p.
1994 Adatok Felsõ-Zemplén 19. századi szõlõ- és borgazdaságához. Néprajzi Látóhatár 3–4. szám, 205–218. p.
1997 A folyószabályozások hatása a Bodrogközben a társadalmi és gazdasági folyamatokra. In Tokaj és környéke. Földrajzi tanulmányok, 223–233. p. Tokaj–Nyíregyháza.
Borsos Balázs
1994 A bodrogközi települések földrajzi és területhasznosítási típusai a XIX. század közepén. A Herman Ottó Múzeum Évkönyve 32, 307–344. p. Miskolc.
2000 Három folyó között. A bodrogközi gazdálkodás alkalmazkodása a természeti viszonyokhoz a folyószabályozási munkák elõtt és után (1840–1910). Budapest: Akadémiai Kiadó /Néprajzi Tanulmányok/
Csíkvári Antal (szerk.)
1940 Zemplén vármegye. Budapest.
Csorba Csaba (közreadja)
1990 Zemplén vármegye katonai leírása (1780-as évek). Miskolc /Borsod-Abaúj-Zemplén Megyei Levéltári Füzetek 32./
Dankó Imre
2001 A Bodrogköz gazdálkodásának kérdései. In Merítés. Néprajzi tanulmányok Szilágyi Miklós tiszteletére. Szerk.: Bali János – Jávor Kata, 89–109. p. Budapest: MTA Néprajzi Kutatóintézet – ELTE BTK Tárgyi Néprajzi Tanszék.
2001a A Bodrogközi csikászat. In Elõadások a Bodrogközrõl Szerk. Balassa Iván – Dankó Imre – J. Dankó Katalin – Tamás Edit – Viga Gyula, 107–115. Sárospatak.
Dobrossy István
1969 Az aszalás mint konzerválási mód a Zempléni-hegység falvaiban. Ethnographia 80, 514–536. p.
Dóka Klára
1977 A Bodrog szabályozása. A Herman Ottó Múzeum Évkönyve 16, 105–132. p.
1987 A vízi munkálatok irányítása és jelentõsége az ország gazdasági életében (1772–1918). Budapest.
Drábiková, Ema
1989 Èlovek vo vinici. Bratislava: Veda /Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry 17./
Ébner (Gönyey) Sándor
1925 A Bodrogköz lápi községeinek településföldrajzi vázlata. Föld és Ember 5, 65–102. p.
1926 Adatok a Bodrog halászatához. Néprajzi Értesítõ 18, 11–20. p.
1929 Gyékényszövés a Bodrogközben. Néprajzi Értesítõ 21, 109–112. p.
Frake, O. Charles
1962 Cultural Ecology and Ethnography. American Anthropologist 64, 53–59. p.
Frisnyák Sándor
1990 Adalékok a Bodrogköz történeti földrajzához (18–19. század). Separatum, Nyíregyháza.
2005 A Felsõ-Tisza-vidék õsi ártéri gazdálkodása. A földrajz dimenziói, 235–247. Budapest.
Fügedi Márta – Viga Gyula
1994 A bodrogszentesi sírkövek és díszítményeik. Ethnographia 105, 129–144. p.
Galgóczi Károly
1855 Magyarország, a szerb vajdaság s temesi bánság mezõgazdasági statisztikája. Pest.
Gyimesi Sándor
1970 A polgári átalakulás felé. In Borsod–Abaúj–Zemplén megye története és legújabbkori adattára. Szerk.: Varga Gáborné, Miskolc, 35–40. p.
Károlyi Zsigmond – Nemes Gerzson
1975 Az õsi ártéri gazdálkodás és a vízi munkálatok kezdetei. Budapest /Vízügyi Történeti Füzetek 8./
Kisbán Eszter
1987 „Köleskását hoztam, mégpedig cukrozva…” A cukor bevezetése a parasztoknál Magyarországon. Agria Agria – A Dobó István Múzeum Évkönyve 23, 239–264. p.
Kroeber, A. L.
1931 The Culture-Area and Age-Area Concepts of Clark Wissler. In Methods in Social Science. Szerk.: RICE, S. A., 248–265. p. Chicago.
Kuknyó János
1973 A szabolcs-szatmári almatermõ körzet kialakulása. Acta Academiae Paedagogicae Nyíregyháziensis 5. Földrajz, 57–80. p.
Magda Pál
1819 Magyar Országnak és a’ határ õrzõ katonaság vidékinek leg újabb statistikai és geográphiai leírása. Pest.
Nagy Géza
1999 A Bodrogköz helytörténeti és néprajzi bibliográfiája, 1837–1997. Sárospatak–Karcsa /Bodrogközi Füzetek 12–13./
Püspöki Nagy Péter
1977 (Fordította, bevezette, jegyzetekkel ellátta) Bél Mátyás a Bodrogközrõl. Irodalmi Szemle 20, 904–920. p.
Révész László
1996 A karosi honfoglalás kori temetõk. Régészeti adatok a Felsõ-Tisza-vidék X. századi történetéhez. Miskolc.
Schafarzik Ferenc
1904 A magyar korona országai területén létezõ kõbányák részletes ismertetése. Budapest.
Siska József
1986 A bodrogközi termelõ gazdálkodás évszázadai. Széphalom 1, 199–221. p.
Szabadfalvi József
1970 Az extenzív állattenyésztés Magyarországon. Debrecen.
Szilágyi Miklós
1995 A tiszai halászat. Az eszközök és fogási módok történeti változásai. Budapest.
1997 A „régi vizes világ” néhány étele mint múlt-szimbólum. In Morzsák. Tanulmányok Kisbán Eszter tiszteletére. Szerk.: Kuti Klára, Budapest, 81–103. p.
Takács Péter – Udvari István
1989 Adalékok a 18. századi zempléni vásárok és a vásározó zempléni lakosok történetéhez. A Herman Ottó Múzeum Évkönyve 27, 359–381. p.
1995–1998 A Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés korából. I–III. kötet. Nyíregyháza.
Tóth Zoltán
2000 Luka. A paraszti társadalom folyamatossága a jobbágyfelszabadítás után. In Magyar néprajz. VIII. Társadalom. Szerk.: Sárkány Mihály – Szilágyi Miklós. Budapest: Akadémiai Kadó, 945–954. p.
Trejbál, Jiøi
1973 Susšárny ovoce na Slovensku I. Zborník Slovenského národného múzea. Etnografia 14, 107–178. p.
Udvari István
1992 Molnár András: Tekintetes, Nemes, Nemzetes Zemplén vármegye leírása (1799). Szülõföldünk, Borsod-Abaúj-Zemplén 18, 80–84. p.
Valter Ilona
1974 A Bodrogköz honfoglalás kori és középkori településtörténete. Agrártörténeti Szemle 14, 1–55. p.
Varga László, D.
2004 A halászok világa. Hagyományos halászat az Ung, a Laborc és a Latorca folyón. Pozsony: Madách–Posonium.
Viga Gyula
1986 A gyümölcs a népi árucserében. In Árucsere és migráció. Szerk.: Szabadfalvi József – Viga Gyula, Miskolc, 175–205. p.
1996 Hármas határon. Tanulmányok a Bodrogköz változó népi kultúrájáról. Miskolc /Officina Musei 4./
1999 A tradíció és a változás néhány jellemzõje a Bodrogköz népi mûveltségében (Karcsa és Pácin példája). A Herman Ottó Múzeum Évkönyve 38. 1127–1155. p.
2002 A tájformáló kultúra korszakai és a kultúrtáj változásai a Bodrogközben. In A kultúra táji, térbeli változatai. Tanulmányok a 60 éves Kósa László tiszteletére. Szerk.: Keményfi Róbert, 281–289. /Néprajzi Látóhatár 1–4. szám/
Viga Gyula – Viszóczky Ilona
1997 Adalékok a Felsõ-Bodrogköz vizeinek hasznosításához. Széphalom 9. 167–174. Sátoraljaújhely
2006 A hagyományos gazdálkodás jellemzõi és változásai. In Nagytárkány I. Tanulmányok a község településtörténetéhez és néprajzához. Szerk.: Viga Gyula, Somorja–Komárom: Fórum Kisebbségkutató Intézet, 291–343. p.