„Porozumenie zmyslu života – nášho vlastného i tých druhých…“

Rozhovor s prof. Martou Botikovou,
vedúcou Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského

Vaša univerzita, Univerzita Komenského v Bratislave síce nepatrí k najstarším vysokým školám v Európe (bola založená v roku 1919), no výučba národopisu na pôde univerzity je predsa jednou z najstarších. Je známe, že regulárnu národopisnú výučbu (v rámci samostatných katedier odboru) v Európe zaznamenávame už od začiatku 20. storočia (1929: Szeged, 1934: Budapešť atď.). Mohol by som Ťa poprosiť, aby si krátko charakterizovala, v súvislosti s akými okolnosťami, podmienkami bol založený odbor (neskôr bola založená katedra) národopisu na bratislavskej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského?

Máš pravdu, v Bratislave sa určite odbor národopis začal vyučovať ako vôbec na prvej univerzite v Československu. Vznikom vtedajšieho Národopisného seminára sa náš odbor etabloval po prvýkrát v rámci univerzitného učilišťa. Asi nie je náhoda, že to bol aj jeden z prvých na vtedy novovzniknutej Filozofickej fakulte novej štátnej univerzity nového štátu. Predchádzajúci vývin národopisu v pred-akademických, zväčša spolkových a dobrovoľníckych podmienkach, bol pripravený a spolu s novou atmosférou a politickou požiadavkou doby prinášal v tom čase žiadané aj očakávané pozitívne argumenty národnej/kultúrnej špecifickosti.
Na druhej strane, od samotného formovania seminára a neskôr ďalších organizačných jednotiek, národopisné štúdium na Univerzite Komenského nestrácalo zo zreteľa rozmer „svetovosti“. Prof. Karel Chotek prišiel do Bratislavy v roku 1921 a od roku 1922 viedol Seminár pre obecný národopis v rámci štúdia geografie. Určite nie je zanedbateľné, že ponúkal prednášky tohto druhu aj pre verejnosť. „Svetový“ seminár sa po semestroch striedal so Seminárom pre československý národopis. Seminár ako organizačná jednotka univerzitného štúdia dnes u nás nie je používaná. Možno opäť získa svoju vážnosť v čase, keď čelíme integračným snahám do rôznych širšie koncipovaných „ústavov“ v rámci fakúlt. Seminár iste súvisí aj s osobnosťami profesorov, ktorí ho ohlásili a následne viedli.

Vedecko-odborný smer jednej katedry vždy závisí od vedúcej osobnosti, ale aj od spolupracovníkov katedry. Ako by sa dal z tohto hľadiska charakterizovať vývin Vašej katedry? Dá sa hovoriť podľa Teba o akejsi „bratislavskej škole“, alebo skôr o bratislavských školách?

Spomínaný zakladateľ výučby odboru národopis, prof. Karel Chotek, bol v čase svojho príchodu do Bratislavy už dobre oboznámený so staršími „pred-akademickými“ výskumami na Slovensku, ako aj so slovenským terénom. Jemu patrí, samozrejme, aj prvenstvo ako zakladateľovi a budovateľovi dodnes fungujúcej a využívanej seminárnej knižnice. Po jeho odchode do Prahy boli prednášky obnovené v rokoch 1936 – 1939, keď ich v rámci štúdia histórie externe zabezpečoval doc. Vilém Pražák, vtedy kmeňový pracovník Mestského múzea v Bratislave. Folkloristika sa v uvedenom období rozvíjala v rámci štúdia slavistiky v prednáškach Petra Grigorieviča Bogatyriova. Kontinuitu štúdia národopisu pomohol udržať v čase, keď nefungoval samostatný odbor, Slovanský seminár, a to napríklad aj vďaka významnej zberateľskej akcii pod vedením profesora Franka Wollmana.
V rokoch 1940 – 1943 viedol národopisné prednášky na fakulte lipský profesor Bruno Schier. Jeho pôsobenie zatiaľ čaká na hodnotenie z hľadiska vývoja národopisu na Slovensku.
Po vojne sa národopisný seminár obnovil v roku 1947 a pôsobili v ňom vtedajší docenti, neskôr profesori Andrej Melicherčík a Rudolf Bednárik.
V druhej polovici 20. storočia odbor prešiel rôznymi organizačnými a personálnymi premenami, ako aj vnútorným vedeckým vývinom. Z hľadiska personálneho obsadenia učitelia a pracovníci, ktorí pôsobili v rámci odboru na istý čas prekrytého v spoločných katedrách, či naopak znovuzrodeného v samostatnom pracovisku, si zaslúžia úctu i uznanie – ktorého obrazom je kapitola venovaná našej katedre v pamätnici „90 rokov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave 1921 – 2011“, ako aj samostatné číslo katedrového zborníka Ethnologia Slovaca et Slavica 34, 2011.2 Tu je asi najdôležitejšie pripomenúť vznik samostatnej katedry pod vedením vtedy docenta, prof. Jána Podoláka v roku 1969. Vo vedení katedry sa ďalej vystriedali prof. Ján Michálek, doc. Ľuba Droppová, prof. Milan Leščák a prof. Marta Botiková. Katedra mala a má aj viac-menej samostatné vedecké oddelenie, ktoré vznikalo ako Kabinet etnológie, a neskôr začlenené v rôznom organizačnom zriadení pracovalo postupne pod vedením prof. Jána Podoláka, doc. Emílie Horváthovej a doc. Magdalény Paríkovej. Súčasťou tejto zložky je Dokumentačná zbierka, ktorá obsahuje fotodokumentáciu, kresbovú aj textovú dokumentáciu (vyše 20 000 dokumentačných jednotiek), ktorá vznikala najmä z terénnych výskumov pracovníkov a poslucháčov katedry.

Čo si teraz predstavila sú veľmi dôležité, ale skôr organizačné záležitosti. Ja by som sa rád vrátil k mojej podotázke o existencii „bratislavskej školy“…

Na margo existencie bratislavskej školy/škôl v etnológii by bol asi kompetentnejší vypovedať niekto „zvonka“. Keďže sa asi z odpovede nevykrútim, pokúsim sa sformulovať môj názor na dejiny našej katedry. Ako každá inštitúcia, mala a má svoje „hviezdne“ aj „biednejšie“ roky. Je tomu tak nielen vzhľadom na vlastný vnútorný vývin či pôsobenie zrelých bádateľských osobností, ale aj v dôsledku už vyššie spomenutého politického rozmeru našej vedy. Bádania „o špecifickosti“ boli politicky korektné v časoch prvej Československej republiky, podobne záujem o bádanie Karpatských Nemcov možno napomohlo pretrvaniu odboru v časoch vojnového Slovenského štátu. Po druhej svetovej vojne sa na chvíľu blyslo na lepšie časy – myslím, že Melicherčíkova Teória národopisu je toho hmatateľným, „čitateľným“ dokladom. Keďže sa však blýskalo ďalej, a to v zaujímavom rozpore medzi „národnými špecifikami“ a „pracujúcim ľudom“, a načas zvíťazil najmä „pracujúci ľud“, národopis bol zas na chvíľu „zachránený“ a „očistený“ od nebodaj buržoázno-nacionalistických spomienok. Uberal sa dvoma smermi – v etnológii začas zdôrazňovaním akéhosi rudimentárneho, pôvodného a autochtónneho, metodologicky evolucionistického smerovania, ktoré asi z dnešného hľadiska nie je dôvod oslavovať. Avšak akokoľvek pozitivisticky „popisný“, tento spôsob bádania priniesol množstvo materiálu, ktorý dovtedy bol len málo zdokumentovaný. Iná bola situácia vo folkloristike. Tu bolo na čom stavať aj v teoreticko-metodologickej oblasti. A už spomínaný profesor Andrej Melicherčík našiel v tom čase nové, dobovo progresívne témy – protifašistický odboj a jánošíkovská tradícia. Dnes už vieme vyhodnotiť, že svojou interpretáciou, ako hrdinu triedneho boja, uväznil Jánošíka namiesto feudálneho v socialistickom ideologickom väzení. Za dôležité však považujeme, že tu vznikali interpretácie, vedecký diškurz neutíchal, a len čo sa na to opäť otvorili spoločenské podmienky, bratislavská katedra bola pripravená. Mám na mysli opäť etnologické, najmä jedinečné slavistické a balkanistické výskumy profesora Podoláka, či vo folkloristike výskum memorátov profesora Michálka. Oba tieto tematické a metodologické súbory, myslím, formovali bratislavskú školu. Osobitné výsledky sme v Bratislave skutočne dosahovali zvlášť na poli folkloristického štúdia. Či to bolo spôsobené aj tým, že sa vo vedení katedry dlhšie obdobie striedali vynikajúci folkloristi (Michálek, Droppová, Leščák)? Samozrejme, napr. výskum robotníckej kultúry sa zdá, a iste čiastočne aj bol poplatný dobe, ale zároveň priniesol nové materiály, vyžadoval nové metodologické postupy, vlastne „otvoril okno“ napríklad do urbánnych štúdií… Nezabúdalo sa na problematiku umeleckej kultúry, ako aj jej muzeálnej dokumentácie. Dokladom sily záujmu, ale aj potenciálu muzeológie je vlastne aj nedávne sformovanie samostatného študijného odboru muzeológia a kultúrne dedičstvo v rámci našej katedry.

Pochváľ sa trošku: kde všade sa uplatnili absolventi bratislavskej katedry?

Pri odpovedi na túto otázku si pomôžem „malým folklórnym žánrom“, príslovím „Kresaný kameň všade pasuje“. Myslím, že aj uplatnenie našich absolventov je dokladom tohto uvažovania. Priebežne sme si ho mapovali „pro domo“, dnes je to už požadovaná súčasť akreditačného spisu. Absolventi štúdia nášho odboru obstáli a obstoja v mnohých zaradeniach na rôznych pracoviskách. Vedeckí pracovníci akadémie, pedagógovia na viacerých stupňoch, vrátane vysokých škôl a univerzít, pracovníci múzeí, osvetových inštitúcií, kolegovia z „pamäťových“ inštitúcií zameraných na ochranu a propagáciu kultúrneho dedičstva, z knižných redakcií aj médií. To boli, a stále aj sú tie ideálne miesta uplatnenia našich absolventov. Myslím, že nie je náhodou, že ich nájdeme tak v pozíciách vysokých štátnych úradníkov vo vládnych úradoch, ako aj aktivistov a dobrovoľníkov v mimovládnych organizáciách, v rôznych pozíciách v službách cestovných kancelárií, svadobných agentúr. Nemyslím, že treba kvalifikovať ako neúspech, keď sa naši absolventi uplatnia aj „mimo odboru“. Naopak, v súčasnom stave na trhu práce to vidím ako prejav istej flexibility, aj keď mi je samozrejme ľúto, že najmä štátne inštitúcie nevedia zaplatiť mladých odborníkov a kultivovať cez nich spoločenské vnímanie významu kultúrneho dedičstva, medzietnických vzťahov, odhaľovania a možno aj odstraňovania fóbií z kultúrnej inakosti. To všetko sú oblasti, pre ktoré my pripravujeme našich absolventov.

Takpovediac legendárne sú tie „nebohé“/pominulé etnologické semináre, organizované bratislavskou katedrou. Mohli by sme počuť o ich dlhotrvajúcom (ešte aj dnes citeľnom) význame? Ako sa rozvíjajú dnešné medzinárodné kontakty katedry?

Mnohí domáci i zahraniční kolegovia staršej a niekoľkí aj zo strednej generácie si iste pripomínajú vydarené medzinárodné výskumné sústredenia Seminarium ethnologicum koncom šesťdesiatych rokov. Svojím, v „normalizačnom“ spoločensko-politickom období samozrejme obmedzeným spôsobom naň nadviazali neskoršie poľsko-slovenské študentské semináre v sedemdesiatych rokoch. Od roku 1990 buduje katedra (aj vďaka predchádzajúcim a pretrvávajúcim osobným a kolegiálnym kontaktom so zahraničnými kolegami) široko rozvinutú medzinárodnú sieť spolupráce CEEPUS pre učiteľov a poslucháčov, ako aj špecifickejšie bilaterálne vzťahy s európskymi etnologickými katedrami v rámci programu Erasmus.

V čom vidíš budúcnosť nášho odboru: odhliadnuc od toho, či hovoríme o národopise, etnológii či kultúrnej alebo sociálnej antropológii?

Ako som spomenula, naši absolventi obstoja so cťou prakticky na všetkých postoch vyžadujúcich humanitné vzdelanie, resp. vzdelanie v oblasti sociálnych vied i aplikačné/manažerské zručnosti. Pridanou hodnotou, ktorú náš odbor prináša, a pre ktorú sa ho oplatilo a stále oplatí absolvovať, ako sa na tom mnohí zhodneme, boli pre osobnostný rozvoj každého z nás iste aj tie pohodové aj objavné roky štúdia. Dali nám výbavu na prekonávanie nástrah a výstrah spoločenskej reality. Aj satisfakcia z úspešnej praxe mala a má pritom vždy celospoločenský rozmer. Viem, aj tak ostáva otázkou, „na čo sme dobrí pre spoločnosť“? Náš dekan má v promočnom príhovore zakomponovanú myšlienku, síce v súvislosti s básnikmi, ale myslím, že sa hodí aj na náš odbor: „Doba, ktorá si myslí, že nás potrebuje najmenej, nás popravde potrebuje najviac“. Otvárať oči, pomenúvať procesy, hľadať a nachádzať východiská v spolužití, kultúrnej odlišnosti, v sebaúcte aj v úcte k druhým. Národopis/etnológia/kultúrna antropológia nás učia nielen schopnosti empatie, načúvania, pozorovania, ale aj porozumenia zmyslu života – nášho vlastného i tých druhých.

Za rozhovor Ti ďakuje a želá z príležitosti tohto (skoro) okrúhleho výročia veľa úspechov Tebe a Tvojej katedre