kedd, június 22, 2021

Kamenièná je obec pri juhovýchodných hraniciach Žitného ostrova, 10 km severne od Komárna.2 Má tri cintoríny, dva staré a jeden nový, založený v roku 1966. Dva staré cintoríny, ktoré sa nachádzajú v obývanej èasti chotára obce, rozde¾uje cesta a ležia len nieko¾ko metrov od seba. Do týchto cintorínov pochovávajú dnes len ve¾mi zriedka, iba v prípade, ak tam už leží zosnulý manželský partner. Na pravej strane cesty, kolmej na hradskú a prechádzajúcej medzi cintorínmi, oproti vchodu do starého cintorína stojí obradná sieò postavená v prvej polovici 20. storoèia. V cintoríne otvorenom roku 1966 bol postavený moderný dom smútku, v ktorom sa nachádza aj chladiaca komora. Vo všetkých troch cintorínoch možno nájs mnoho pomníkov, na ktorých je vyobrazenie zosnulého. Sú to jednak porcelánové fotografie (viï Sörries 2002), po zmene režimu v roku 1989 sa však èoraz viac uplatòuje technika gravírovania, tzv. leptanie (L. Juhász  2004, 113), ktoré možno väèšinou nájs len na pomníkoch v novom cintoríne. Porcelánové fotografie na pomníkoch sa rozšírili v Karpatskej kotline v 19. storoèí pod talianskym vplyvom, najprv v majetnejších mestských, panských a obèianskych kruhoch, neskôr sa postupne zaèali objavova aj na pomníkoch cintorínov v mesteèkách a dedinách (Tóth 1999, 96–97).
Výskum pohrebných zvykov a cintorínov je už dlho jednou z najrozšírenejších tém národopisného bádania, avšak výskumom fotografií na pomníkoch sa z národopisného h¾adiska doteraz bádatelia nezaoberali, akosi to vždy zostalo mimo pozornosti vedeckého skúmania. Je pravdepodobné, že pri výskumoch materiálnej kultúry bolo estetické h¾adisko urèujúcim kritériom, a keïže fotografie, ktoré sa objavovali na pomníkoch, nezapadali do tohto kánonu národopisného prístupu, ktorý vyh¾adával „starobylé“, „dávne“ a „pek­né“, v neposlednom rade aj národné špecifiká, nechali tento jav bez povšimnutia a považovali ho za gýè. Ako som už spomenula, fotografie na pomníkoch sa objavili už koncom  19. storoèia, napriek tomu prvýkrát, aj to len okrajovo, spomenul nieko¾kými vetami fotografie objavujúce sa na sedliackych pomníkoch Ernõ Kunt vo svojej štúdii (Kunt 1990). O nieko¾ko rokov neskôr Béla Tarcai a Vilmos Tóth venovali jednu štúdiu otázke používania fotografií v cintorínoch (Tarcai 1997; Tóth 1999). V mojej publikácii, sumarizujúcej vývin pohrebných zvykov a cintorínskej kultúry gemerskej obce Rudná           (L. Juhász 2002, 232–233), ako aj v  štúdii o pohrebných zvykoch vo Ve¾kých Trakanoch v Medzibodroží (L. Juhász 2006, 452–453) som sa tiež zaoberala fotografiami na pomníkoch. Bádatelia z Vojvodiny, István Silling a Zoltán Klamár, sa už vo svojich štúdiách dotkli témy používania fotografií, resp. uverejnili nieko¾ko obrázkov pomníkov s fotografiami (Silling 2002; Klamár 2004). Výsledky výskumov iných autorov, ako aj svoje vlastné, týkajúce sa fotografií na pomníkoch a prícestných znakoch oznaèujúcich miesto úmrtia, som zhrnula v štúdii publikovanej v roku 2004. Poukázala som na dôležitos výskumu používania fotografií, pretože pomocou nich – aj keï len sprostredkovane – nezískavame len viac informácií o samotnom zosnulom, ale zároveò môžeme získa aj dôležité údaje k jednotlivým segmentom kultúrnej histórie, národopisu, dejín atï. danej usadlosti (L. Juhász 2004).
V mojom príspevku by som sa tejto problematike chcela venova na príklade z Ka­meniènej. V najstaršom cintoríne dediny pomník z bieleho mramoru oznaèuje jeden nepokrytý, betónom lemovaný dvojitý hrob. Pomník pozostáva z troch èastí: uprostred je stojatý hranol, po oboch stranách sú dosky tvaru nepravidelného štvorca, ktoré majú rovnaký rozmer. Na prostrednej èasti vidie spoloènú fotografiu dvoch usmievavých mladých dievèat približne rovnakého veku. Na pravej strane pomníka je nápis v slovenskom jazyku:

Tu odpoèíva v K. P.
MARIENKA HORÒÁKOVÁ
1944 –1966
Žila si krátko ale krásne
Nikdy na teba nezabudneme
Zarmútená rodina

Na pravej strane v maïarskom jazyku:

Itt nyugszik
BEDECS MAGDIKA
1945–1966
Ifjú életed hajnalán
Lezárta szemed a véletlen halál.
Adósod maradt sokkal az élet
Legyen jutalmad azért az égben.
Emléked szívünkben örökké élni fog.
Szüleid és testvéreid!

Rok narodenia oboch zosnulých dievèat je rôzny, ale dátum smrti rovnaký, z èoho je zrej­mé, že zomreli v rovnakom èase a pravdepodobne za tragických okolností. Poèas výskumu som zistila, že moji informátori, patriaci k mladšej generácii, mi o tomto prípade vedeli poskytnú informácie preto, lebo aj ich zaujala fotografia. Zaujímali sa a dozvedeli od starších ¾udí, kto a preèo leží v tomto hrobe. Teda fotografia prispela a dodnes prispieva k tradovaniu, zachovávaniu pozoruhodného príbehu z h¾adiska lokálnej pamäti.

Slovenský nápis uchováva pamiatku na slovenské dievèa evanjelického vierovyznania, ktoré sa do tejto obce presídlilo v roku 1947 ako diea spolu s rodièmi v zmysle tzv. výmeny obyvate¾stva z majera Telpis pri Békešskej Èabe.3 Maïarský nápis stavia pamiatku 21-roènému miestnemu dievèau rímskokatolíckeho vierovyznania. Obe dievèatá – ako to vyjadril aj jeden z informátorov – „boli kamarátky na život a na smr“.4
Magda Bedecsová skonèila maïarskú, Marienka Horòáková slovenskú základnú deväroènú školu. Potom pracovali v miestnom jednotnom ro¾níckom družstve a tu sa medzi nimi vytvorilo priate¾stvo na celý život. Medzi sebou sa rozprávali po maïarsky, lebo Marienka si ve¾mi skoro osvojila jazyk miestnych obyvate¾ov. Všade chodili spolu, boli nerozluèné priate¾ky.
Pod¾a rozprávaní informátorov a príbuzných cez osud oboch dievèat môžeme spozna tragický príbeh, ktorý sa viaže k povodni na Žitnom ostrove v roku 1965. Z h¾adiska ich bydliska to bola udalos, ktorá znamenala ve¾kú katastrofu, keï voda zaplavila celú de­dinu a obyvate¾ov bolo treba evakuova. Cez osud oboch dievèat môžeme zároveò nazrie do znovuvýstavby povodòou znièenej obce, do jej interetnických vzahov, a získame aj pozoruhodné údaje o miestnych pohrebných zvyklostiach.
Obec, maïarsko-slovenská výmena obyvate¾stva a slovensko-maïarské poèiatoèné spolužitie v Kameniènej v zrkadle obecnej kroniky5

Struèné dejiny usadlosti
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1482. V dôsledku tureckých bojov bola dovtedy pomerne ¾udnatá obec znièená, v roku 1669 sa spomína len ako majer. V roku 1787 bolo v obci už 381 obyvate¾ov a 32 obytných domov. Poèet obyvate¾ov kolísal aj pod¾a toho, èi okolité usadlosti, majere, tane patrili k nej územnosprávne, alebo sa stali súèasou inej obce (VSOS 1977, 14–15). V zmysle Trianonskej dohody patrila od roku 1920 k Èeskoslovenskej republike, v roku 1938 bola pripojená k Maïarsku a od roku 1945 sa opä stala súèasou Èeskoslovenska. V priebehu dejín dedina èasto trpela povodòami, kvôli èastým zaplaveniam sa tiahla èoraz viac na západ, takže dnešnú obec už nenájdeme na pôvodnom mieste (Szabó–Toma 1977, 1–3). Aj v obecnej kronike je zaznamenané: „Obec Kamenièná dnes už neleží tam, kde predtým, lebo Váh èasto podmýval okraje obce a znièil ve¾kú èas domov.“6 Èas chotára je ešte aj dnes dos moèaristá, no postavené hrádze bezpeène chránia obec proti povodniam. V dedine bolo pod¾a posledného sèítania ¾udu 1793 obyvate¾ov, z toho 1409 Maïarov, 345 Slovákov, 12 Èechov, 1 po¾skej a 1 nemeckej národnosti.7 Územnosprávne patria ku Kameniènej tri menšie usadlosti: Szõlõs, Bál­vány­szakállas a Lohót (Szabó-Toma 1997, 1).

Maïarsko-slovenská výmena obyvate¾stva
Na stránkach obecnej kroniky  sa o udalostiach súvisiacich s maïarsko-slovenskou výmenou obyvate¾stva,8 ktorá sa odohrávala  v rokoch 1946 – 1948, doèítame nasledovné:

„Rok 1947 zavítal s tuhou zimou a ve¾kým snehom. V januári [1948] sa zaèalo s vysahovaním èasti obyvate¾stva do Maïarska. Na základe rozhodnutia mocností museli ako vojnoví zloèinci opusti svoju rodnú zem. Tí, ktorí mali by vysahovaní, dostali bielu kartu, èo znamenalo, že ako neželané osoby musia opusti tento štát. Toto ustanovenie sa v našej obci týkalo viac ako pädesiat rodín. Vysahovalcov  odvážali nákladné autá na stanicu so všetkými hnute¾nosami, hovädzím dobytkom, hospodárstvom. Naložili ich do vagónov a odviezli do rôznych oblastí Maïarska. Do žúp Tolna a Baranya, na miesto Švábov, ktorých odtia¾ vysídlili.9
Do vyprázdnených domov sa na jar prisahovali Slováci, naverbovaní z Ma­ïarska, ktorých rôznymi s¾ubmi prilákali k nám. Presídlenci sem prišli z okolia Szarvasu a Békéšskej Èaby. Hovorili íreèitým náreèím z oblasti Nyírség. Slovensky nerozprávali dobre, veï tam, odkia¾ prišli, neboli slovenské školy, tak hovorili len domácim zmiešaným jazykom. V horthyovskom Maïarsku neexistovala výuèba v materinskom jazyku pre národnosti, tak ako tomu bolo za I. Èeskoslovenskej republiky pre maïarský ¾ud a iné národnosti. 10. apríla zavítala do Kameniènej delegácia Slovenského zväzu žien a Živeny, ktorá slovenským presídleným rodinám priniesla rôzne osivo (semená záhradných rastlín), múku, kakao.“10

V èase výmeny obyvate¾stva a po nej, až do roku 1949, v dôsledku bezprávia èeskoslovenských Maïarov v zmysle Benešových dekrétov v Èeskoslovensku neexistovalo vyuèovanie v maïarskom jazyku a úradne bolo zakázané aj používanie maïarského jazyka (Vadkerty 2002). V usadlosti existovala iba slovenská škola, takže slovenské a maïarské deti chodili do školy spolu. Aj pod¾a svedectva obecnej kroniky sa v obci uskutoèòovali podujatia len v slovenskom jazyku.

„4. mája usporiadali v škole ve¾kolepú slávnos na poèes 28. výroèia tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Pred slávnosou sa uskutoènila slávnostná omša v miestnom rímskokatolíckom kostole. Potom richtár Šipula v slávnostnom prejave  v škole hovoril o Štefánikovom živote, potom sa porozprávali so Slovákmi o plánoch Slovákov do budúcnosti.11

Tento záznam je pozoruhodný, pretože presídlení Slováci boli evanjelického vierovyznania, napriek tomu sa omša posvätená pamiatke Štefánika konala v rímskokatolíckom kostole. V dedine neskôr v jednom obytnom dome zriadili miestnos, kde raz mesaène  chodil vykonáva bohoslužby evanjelický duchovný zo susedného Kolárova, ležiaceho 10 km severne od Kameniènej. V súèasnosti táto prax pre nezáujem veriacich zanikla.
Rovnako k roku 1949 sa vzahuje nasledovný záznam v obecnej kronike:

„V máji oslávili slovenský Deò matiek. Na slávnosti vystúpili žiaci školy, slávnostný prejav mal riadite¾ školy František Odkladal. V tomto roku školská divadelná skupina predviedla dve hry, ktoré naštudovala Jolana Mezeyová.
1. Zlatý kvet z Tatranskej doliny
2. Macocha
Z èistého príjmu vzali deti na výlet do Trenèianskych Teplíc.“12

Presídlené slovenské rodiny vedeli aj po maïarsky, takže komunikácia nebola problémom, ale spoèiatku – z pochopite¾ných príèin – miestni obyvatelia  prijímali presídlencov s nedôverou. Keïže v èase presíd¾ovania školy s vyuèovacím jazykom maïarským ešte neexistovali, maïarské a slovenské deti chodili do školy spolu, dostávali sa do bezprostredného styku a približne pol dòa trávili spoloène. Ako o tom svedèí  záznam z citovanej kroniky, aj maïarské deti sa zapájali do školských podujatí a divadelných predstavení v slovenskom jazyku,  chodili na výlety s demi prisídlených rodín.
V roku 1948 došlo v Èeskoslovensku  k prevzatiu moci komunistami, prezidentom sa stal Klement Gottwald.13 V nasledujúcom roku 1949 sa mohli vráti domov aj maïarské rodiny, ktoré boli ešte 11., 12. a 13. decembra 1946 s pracovným cie¾om z Kameniènej vysídlené do Èiech.14 Na jeseò 1949 sa znovu mohli otvori školy s vyuèovacím jazykom maïarským, zaèali vychádza maïarské noviny a bol založený Kultúrny zväz maïarských pracujúcich v Èeskoslovensku – Csemadok. V roku 1950 už slobodne používali maïarský jazyk, takže sa mohli organizova  podujatia v maïarskom jazyku. Svedèí o tom aj zápis v obecnej kronike z roku 1950:

„1950… Kultúrne aktivity: Slovenská mládežnícka organizácia 2. februára uviedla veselohru „Posol lásky“. K tomu sa pridružila mládež s materinským jazykom maïarským s komediálnymi jednoaktovkami „Biela sliepka“ (Fehér tyúk) a „Prenasledujú ma ženy“ (Üldöznek a nõk). 10. apríla okresné mobilné kino za ve¾kého záujmu premietlo v miestnosti školy  film „Vlèie diery“.15

Pod¾a výpovedí informátorov zriedkakedy dochádzalo k otvoreným konfliktom medzi Maïarmi a Slovákmi, tie sa vyskytovali najmä na taneèných zábavách. V takých prípadoch sa maïarskí mládenci pobili so slovenskými, lebo slovenskí chlapci vzali do tanca maïarské dievèatá, prípadne mali taký úmysel. Konflikt vyvolalo najmä to, keï o dievèa vyzvané do tanca mal záujem aj miestny maïarský mladík.16  Na prípad, že by došlo        k bitke v opaènom prípade, keï maïarský chlapec požiadal o tanec slovenské dievèa, sa informátori nepamätajú, hoci mnohokrát sa ani slovenským chlapcom nepáèilo, keï maïarský chlapec vzal do tanca slovenské dievèa.17  Konflikty boli postupne èoraz zriedkavejšie a neskôr vznikali aj zmiešané manželstvá.18

Ve¾ká povodeò na Žitnom ostrove v roku 1965
V roku 1965 bola na Žitnom ostrove nièivá povodeò. V dôsledku nezvyèajne silných a  ove¾a èastejších dažïov dosiahla úroveò hladiny Dunaja i Váhu extrémnu výšku. Napriek nad¾udským snahám pri ochrane proti povodniam voda pretrhla hrádzu pri Èíèove, ležiacom 50 km od Kameniènej, a za krátky èas zaplavila ve¾kú èas obcí na Žitnom ostrove, medzi nimi aj Kameniènú (Hegely 1966). V dedine zaèali v noci na 19. júna evakuova obyvate¾ov, deti, ženy a chorých odviezli autobusom do Trnovca nad Váhom a Ve¾kej Maèe, obcí na Matúšovej zemi. Evakuovali vtedy spolu 500 osôb.19  Školopovinné deti z Kameniènej neskôr presahovali do dievèenského internátu v Krnove blízko Ostravy, odkia¾ sa žiaci vrátili domov koncom augusta po ústupe povodòovej vlny. 20 V Kameniènej sa poèas jedného týždòa zrútilo 251 domov,21 ktoré  boli postavené z hliny a nepálených tehál, takže nemohli odola nièivej vode. Škoda na nehnute¾nostiach bola vyèíslená na 5 800 000 Kès. 22
S cie¾om obnovy povodòou znièených obcí na Žitnom ostrove, teda aj Kameniènej, zavolali robotníkov z celého Èeskoslovenska. V obecnej kronike sa v súvislosti s tým uvádza:

„Na znovuvýstavbu každej povodòou postihnutej obce sa prihlásili, resp. boli urèené dva patronátne okresy. Patronát nad Kameniènou prevzali okresy Galanta a Pardubice. Zaèiatkom augusta sem prišli politickí a administratívni predstavitelia týchto okresov, aby na mieste dohodli rôzne formy poskytnutia pomoci. Vedenia spomenutých okresov poslali do našej obce urèitú èas svojho okresného stavebného podniku s ve¾kými pracovnými silami i pracovnými strojmi. Pre obyvate¾ov znièenej obce to znamenalo obrovskú pomoc. Okrem toho pomáhali obyvate¾om stavebným materiálom, šatstvom, technickými zariadeniami, ro¾nícke družstvá pomohli krmo­vinami. Na vypracovanie stavebnej dokumentácie a odhad škôd bol vytvorený inžiniersky úrad.  Vedúcim úradu bol Ing. Krèula. Úrad, ktorý pozostával z viacerých kancelárií, bol umiestnený v baraku, postavenom na ornej pôde za budovou miestneho národného výboru. Stavebné organizácie patronátnych okresov  pris¾úbili, že ešte predtým, než nadíde zima, pre každú rodinu upravia aspoò jednu miestnos, aby sa rodiny mali kde utiahnu pred zimou. Výstavba sa zaèala a pokraèovala s mimoriadnym elánom…“23

Tým, že do obce prišla väèšia skupina robotníkov z Èiech, maïarské a slovenské obyvate¾stvo usadlosti sa poèas viacerých mesiacov dostávalo do bezprostredného styku s ¾uïmi, patriacimi k tretej národnosti – s Èechmi, ktorí prišli z Pardubického okresu.

Tragédia dvoch dievèat z Kameniènej
So spomenutou povodòou súvisí aj tragédia pripomínaná pomníkom jej dvoch obetí,        o ktorom som sa zmienila v úvode tejto štúdie.
Pod¾a spomienok informátorov dve priate¾ky, 21-roèná Magda a 22-roèná Marienka, sa v spoloènosti robotníkov z Pardubíc prechádzali po hlavnej ceste spájajúcej Komárno s Kameniènou. Keï vošli do zákruty, kvôli nepozornosti opitého vodièa autožeriavu, ktorý tadia¾ prechádzal ve¾kou rýchlosou, ich železná konštrukcia žeriavu auta ovalila, vlastne ich zrazila. Vodiè išiel ïalej, hoci 21-roèná Magda a èeský robotník Jozef Dziura zostali na mieste màtvi. Marienka ešte žila, keï prišla sanitka, ale  cestou do komáròanskej nemocnice vážnym zraneniam aj ona pod¾ahla. Vodièa polícia neskôr chytila a súd ho odsúdil na sedem rokov väzenia. Tragickú udalos zachytili aj v obecnej kronike, v súvislosti s òou si môžeme preèíta trochu lyricky ladený záznam:

„3. júla 1966 veèer o 8. hodine sa stala v Kameniènej smutná udalos, ktorá otriasla obyvate¾mi obce. Magda Bedecsová, nar. 19. novembra 1945 a Mária Hornyáková,24 nar. 23. marca 1944, dve mladé dievèatá, dobré priate¾ky sa po celodennej práci vybrali na veèernú prechádzku. Za miesto svojej prechádzky si vybrali hradskú na hrádzi pred Telepsorom. K dievèatám sa pripojil brigádnik Jozef Dziura, ktorý bol jedným z pardubických brigádnikov. Dziura utekal pred zadymenou atmosférou krèmy a namiesto toho si chcel spoji príjemnú prechádzku s veselým džavotaním dvoch mladých dievèat. Na prechádzku si zvolili pravú stranu cesty a ich veselý, dôverný, úprimný rozhovor obèas vyplnil úsmev, chichot èi hlasný smiech. V takej veselej nálade ani na chví¾u nepomysleli na to, že ich môže stihnú nebezpeèenstvo.  Možno práve rozprávali svoj najsladší denný zážitok a veselo sa pritom smiali, keï zozadu poèuli ažký hrmot auta. Dozadu sa nepozreli, lebo boli presvedèení, že používajú okraj vozovky a všetci traja sú pre šoféra dos ve¾kým terèom a obíde ich. – Lenže, za volantom nesedel èlovek, ale opitá smr, ktorá bez pardónu zbiera svoje obete. – Vodiè nevyboèil zo smeru jazdy, obrovská 10-tonová Tatra sa plnou rýchlosou rútila na troch mladých ¾udí. Zrazila ich a uháòala ïalej, zanechajúc svoje obete ich osudu. Magda Bedecsová a Jozef Dziura boli na mieste màtvi. Máriu Hornyákovú v kritickom stave odviezli do nemocnice. V nemocnici ešte v ten deò skonala.25 Smrte¾ná nehoda si vyžiadala životy troch mladých ¾udí. Opitého vodièa èlenovia cestnej polície (žandári) chytili v Hadovciach.26 Súd ho uznal vinným z usmrtenia, spôsobeného nedbanlivosou odsúdil ho na 7 rokov väzenia. Trest je slabý, raz-dva sa skonèí, ale 3 mladí ¾udia sa už do života nevrátia. Ty neznámy èitate¾, ktorý èítaš tieto riadky, „In memoriam“ zastav sa na minútu a zatvor si do srdca tento smutný príbeh.“27

Ani jedno zo zosnulých dievèat nežilo v úplnej rodine, Magdu Bedecsovú vychovala stará mama, lebo jej matka skoro zomrela a otec sa nevrátil z druhej svetovej vojny. Marienke Horòákovej žila už len mama, otec jej zomrel takmer rok pred tragickou nehodou.
Pod¾a posledného sèítania ¾udu z roku 1950, uskutoèneného pred povodòou v roku 1965, mala Kamenièná spolu s usadlosami, ktoré k nej patrili, 3097 obyvate¾ov, z toho 2782 bolo Maïarov, 297 Slovákov.28 Pod¾a vierovyznania bol pomer podobný, presídlenci boli totiž evanjelici, miestni obyvatelia rímskokatolíci. V súvislosti s náboženskou praxou nachádzame v obecnej kronike nasledovný záznam, vzahujúci sa na rok 1953: „Obyvatelia Kameniènej sú v 80 %-ách rímskokatolíckeho vierovyznania. Ostatní sú prevažne evanjelici. ¼ud je veriaci – najmä starší ¾udia – preto uzatváranie manželstiev, krstiny a pohreby sa konajú s cirkevnou ceremóniou.“29 Dievèatá, ktoré tragicky zahynuli, mali tiež cirkevný pohreb, Marienku pochovával evanjelický kòaz z Kolárova, Magdu miestny katolícky farár. Evanjelický kòaz uskutoènil obrad v slovenskom a maïarskom jazyku, katolícky farár v maïarskom jazyku. Dievèatá pochovávali z obradnej siene v starom cintoríne, kam ich pozostatky doviezli z Komárna asi hodinu pred pohrebom a obe rakvy položili ved¾a seba. Bdenie teda nebolo. Pod¾a súhlasného tvrdenia informátorov tento zvyk zanikol v obci už v polovici 20. storoèia. Obe dievèatá boli obleèené do ružových šiat a mali na sebe  závoj. Rakvy niesli mládenci, ktorí mali na prsiach krížom pripnuté biele stuhy, dievèatá niesli kytice kvetov. Spomienky informátorov na to, èi dievèatá boli v bielych šatách alebo nie, sa líšia, a nezhodnú sa ani na tom, èi dievèatá kráèali ved¾a mládencov nesúcich rakvy, èiže èi usporiadali slobodným dievèatám      symbolickú svadbu, alebo èi bol súèasou pohrebu tomu podobný zvykový prvok. Keïže z pohrebu neboli vyhotovené fotografie, dnes už nevieme podoprie ani jedno tvrdenie. Je škoda, že ani v obecnej kronike nie je zmienka o tomto pohrebe, napriek tomu, že podrobne opísala okolnosti nehody. Pretože väèšina informátorov skôr podopiera než pochybuje o prítomnosti zvyku a všetci sa zhodujú aj v tom, že chlapci hodili biele stuhy, ktoré mali prekrížené na prsiach, ako aj dievèatá svoje kytice kvetov na truhlu do hrobu, právom môžeme predpoklada, že je to akýsi variant symbolickej svadby, resp. jej jednotlivé prvky predstavovali súèas pohrebného obradu. Pod¾a informátorov slovenské a maïarské dievèatá ani chlapci netvorili zvláštne skupiny, podobne ako ani ostatní slovenskí a maïarskí úèastníci obradu, teda v súvislosti s pohrebom nemôžeme hovori ani o národnostnom, ani o religióznom rozdelení èi zoskupení. Svetlé rakvy oboch dievèat uložili ved¾a seba do hrobovej jamy, vykopanej pre dve rakvy. Evanjelièka Marienka sa dostala na pravú stranu hrobu, èo nebolo náhodné, ale dopredu rozhodnutý fakt. Hrob oboch dievèat totiž zámerne vykopali ved¾a hrobu Marienkinho otca, ktorý leží na pomedzí evanjelickej a katolíckej èasti cintorína. V obci sa vytvoril zvyk, že slovenskí evanjelici sa pochovávali do pravého rohu juhovýchodnej èasti starého cintorína. Náklady na pomník z bieleho mramoru, ktorý bol postavený nieko¾ko mesiacov po pohrebe, hradil stavebný podnik, ktorého zamestnancom bol vodiè odsúdený za nehodu. O hrob sa v súèasnosti stará staršia sestra Marienky Horòákovej, Judita Žilinská, rod. Horòáková, nar. v roku 1938, na majeri Telpis pri Békešskej Èabe. Príbuzná Magdy Bedecsovej, jej stará mama, ktorá ju vychovávala, už dávno nie je medzi živými. V súvislosti so zvonením treba poznamena, že evanjelici nemajú samostatný zvon,  aj za evanjelických zosnulých sa zvoní v katolíckom kostole.

Zveènenie pamiatky povodne z roku 1965 v dedine
pre budúce pokolenia

V obci uchovávajú pamiatku na povodeò dve ulice a jedna pamätná tabu¾a. Dve ulice pomenovali pod¾a dvoch miest, ktoré sa zúèastnili na obnove obce – Pardubice a Galanta – na Pardubickú a Galantskú ulicu. V súvislosti s tým do obecnej kroniky zaznamenali nasledovné:

„Poèas obnovy vzniklo nieko¾ko nových ulíc. Obec chcela postavi pamiatku dvom patronátnym okresom tým, že jednu ulicu nazvali Galantskou a jednu Pardubickou.“ 30 „Rada MNV na svojom mimoriadnom zasadnutí 18. mája uznesením è. 71/1966 aj oficiálne schválila názvy jednotlivých ulíc.“31

Po dokonèení prác na znovuvýstavbe obce slávnostne umiestnili dvojjazyènú, slovensko-maïarskú pamätnú dosku na prieèelí budovy MNV.32 O tejto udalosti sa v obecnej kronike doèítame:

„V novembri podniky patronátnych okresov ukonèili prácu. Menované podniky odovzdali, MNV prevzalo vykonanú prácu. Po ukonèení nasledoval slávnostný akt. Pardubický a Galantský okres na pamiatku obnovy obce umiestnili pamätnú tabu¾u na prieèelí budovy miestneho národného výboru. Pamätnú dosku slávnostne odhalili 17. novembra 1966. Na tejto slávnosti vedenie MNV hodnotilo obetavú prácu patronátnych podnikov a 32 zaslúžilým pracovníkom, vedúcim brigád, kolektívom a 30-im podnikom, JRD a ŠM odovzdal vyznamenanie „Pochvalné uznanie“.“33

Na pamätnej doske štvorcového tvaru z tmavosivého mramoru, umiestnenej na prieèelí budovy MNV je nápis:

KAMENIÈNÁ
GALANTA  PARDUBICE
V r. 1965 bola obec KAMENIÈNÁ povodòou takmer
znièená. Na jej znovuvýstavbe sa zúèastnili spolu s miestnymi
obèanmi aj pracujúci galantského a pardubického okresu.
Táto skutoènos bude navždy symbolom bratstva národov
a národností v ÈSSR.

1965-ben KAMENIÈNÁ községet az árvíz csaknem
teljesen megsemmisítette. Újjáépítésén résztvettek46 a helyi
polgárokon kívül a galántai és a pardubicei járás dolgozói.
Legyen az újjáépült község a CsSZK népei testvériségének
örök szimbóluma.
17. novembra 1966.

4. Pamätná tabu¾a na budove Obecného úradu v Kameniènej na pamiatku povodne a pomáhajúcich pravovníkov pri znovuvýstavbe obce z okresu Galanta a Pardubice (foto: Ilona L. Juhász 2009)

Záver

Na základe uvedených skutoèností sa potvrdilo, aký význam má z h¾adiska dejín obce pomník s fotografiami dvoch mladých dievèat. V priebehu opisu tragédie oboch dievèat sa pred nami v podstate odkrývajú dve rozhodujúce udalosti dejín obce: výmena obyvate¾stva v rokoch 1946 – 1948, a najmä povodeò v roku 1965, ako aj následná znovuvýstavba obce, v neposlednom rade môžeme získa obraz aj o spolužití Slovákov a Maïarov, o pohrebných zvykoch a s nimi spojenými interetnickými súvislosami. Pomník s fotografiami teda – aj keï sprostredkovane – môže by uchovávate¾om a  sprostredkujúcim médiom histórie jednej obce, èasto nielen v lokálnom, ale aj v ove¾a širšom kontexte. Dá sa azda poveda, že spåòa aj funkciu urèitého pamätníka. V našom prípade má taký istý význam ako pamätná doska na budove obecného úradu, resp. ako Galantská a Pardubická ulica, ktoré zveènili mená miest, odkia¾ prišli robotníci, pomáhajúci pri obnovení obce po povodni.
Výskum fotografií pomníkov na cintorínoch pod¾a nášho názoru skrýva v sebe mnoho možností. Z Kameniènej by sme mohli uvies aj viac príkladov, veï na tom istom cintoríne, len nieko¾ko metrov od hrobu dvoch dievèat, sa nachádza pomník so spoloènou fotografiou mladého dievèaa a chlapca v porcelánovej obrube, ktorý vypovedá o inej miestnej tragédii. Samovražda dvoch mladých ¾udí s rôznymi priezviskami je dôsledkom udalostí s iným pozadím, iných spojitostí, medzi¾udských vzahov, iných tabu. To je však už ïalší príbeh, presahujúci rámec tohto príspevku, vyžadujúci samostatnú analýzu prípadu. Príkladov by sme teda mohli uvies dos, z mnohých by sme mohli vyzdvihnú napríklad fotografiu s vyobrazením furmanských gazdov, držiacich v ruke zástavu, nachádzajúcu sa na dekoratívnom ståpovom pomníku z èierneho mramoru na kalvínskom cintoríne v Komárne, okresnom sídle v susedstve Kameniènej, ktorý môže by základom, podnetom ïalšieho rozvetveného výskumu (viï L. Juhász 2004, 127). Fotografia na cintoríne teda môže slúži ako základ pre výskum, rovnako ako predmet v múzejnej zbierke.